Xénia Dvorín pomáha nezvyčajnou metódou: Predávala paláce, dnes je profesionálna priateľka. Mení ľuďom životy

Občas sa stane, že vás život zavedie úplne inam, než ste plánovali. Paradoxne, náhoda potvrdí to, čo celý život niekde v pozadí cítite – ocitnete sa presne tam, kde ste v podvedomí vždy chceli byť. Bratislavčanka Xénia Dvorín síce vyštudovala žurnalistiku, no vždy ju lákala práca s ľuďmi. A to nie hocijaká – jej túžbou bolo zdieľať s nimi ich životné príbehy, radosti i starosti. Vraví sa, že život je náhoda, riadená osudom a potvrdilo sa to aj v jej prípade. Dnes je sympatická blondínka certifikovanou mentorkou a poslucháčkou ľudí.

Odmalička mala vzťah k ľuďom, k ich príbehom, k počúvaniu. „Vždy ma zaujímalo, čo tí ľudia prežívajú, čím si prešli. Fascinovalo ma to. Iné deti sa hrali na ihrisku, ja som sedela pri starších ľuďoch a hltala ich príbehy. Rovnako som so záujmom počúvala životné príbehy vrátničky v mojej škole, kuchárok, upratovačiek a podobne,“ hovorí Xénia Dvorín, ktorá zároveň priznáva, že to bolo možno aj tým, že medzi rovesníkmi nemala pocit priateľstva. „Spolužiaci sa mi nezdôverovali tak ako starší ľudia. Možno vo mne tlie nejaká stará duša, a preto mám blízko k starším ľuďom,“ zamýšľa sa a dodáva: „Ale nielen k starším. Som psíčkarka. Keď idem venčiť, prídem často domov o dve-tri hodiny, lebo som sa dala do reči s inými psíčkarmi.“

Jožka

Starých rodičov Xénia prakticky nezažila. „Staré mamy mi zomreli pomerne skoro, bola som ešte dieťa. Dedka z otcovej strany som ani nepoznala, zažila som len starého otca z maminej strany. Bol už starší, navyše, istý čas na dôchodku žil v Amerike,“ prezrádza Xénia a my dodáme, že jej spomínaným starým otcom bol vážený pán profesor Ľudovít Jacz, ktorý vyučoval na katedre žurnalistiky FF UK v Bratislave.

„V detstve sa o mňa sa starala rodinná známa Jožka, ktorá mi bola ako stará mama. Vychovávala aj môjho strýka Paľa, keďže starí rodičia boli zaneprázdnení. Stará mama Eva Jaczová bola známa baletka, založila Tanečné konzervatórium, starý otec prednášal na vysokej škole. Mama pracovala aktívne počas nášho detstva, prevzala vedenie tanečného konzervatória po starej mame. Tam pôsobila asi 36 rokov, z toho 13 rokov ako zástupkyňa riaditeľky. Jožka ma vodila na krúžky, keďže bola po rodičoch jedna z mojich najbližších ľudí. Bola veľmi zhovievavá, trpezlivá, nikdy na mňa nezvýšila hlas. Starala sa o mňa, keď som bola chorá,“ vyratúva Xénia. „Jožka mala so mnou strpenie, trpezlivo ma počúvala. V tomto ma naozaj mohla inšpirovať, ako byť trpezlivá, ako počúvať, dokázala prekryť pocit samoty.“

Sen o moderovaní

Xénia chcela pracovať v televízii, túžila byť moderátorka. „Dodnes mám pocit, ak si občas pozriem televízne noviny, že nie som sama, že sú tam ľudia naživo – to je možno jeden z dôvodov, prečo si tie noviny pozriem,“ pousmeje sa a pokračuje v odkrývaní svojho životného príbehu: „Odmalička som písala, mala som to v rodine. Starý otec bol výrazná osobnosť žurnalistiky, ale ja som si to veľmi neuvedomovala. Vlastne aj stará mama písala knihy, moja mamina bola tiež často v televízii, keď hovorila o Tanečnom konzervatóriu. Aj otec bol uvádzaný v knihách, takže mediálna oblasť mi bola blízka,“ hovorí Xénia. Pripúšťa, že možno práve pre to, že sa cítila s osamotene, veľa písala. „Lebo málo ľudí ma počúvalo, cítila som sa neviditeľná, tak som to všetko chcela dať na papier. Mám veľa zapísaných denníkov, písala som rôzne úvahy. Keď som mala asi desať rokov, rodičia mi kúpil hi-fi vežu a tatino mi v detskej izbe urobil malé štúdio. Bola som tam zatvorená celý víkend, nikto nemohol vstúpiť do izby. Hrala som sa na rosničku, napodobňovala som moderátorku relácie Listáreň, pripravovala som pre rodičov televízne noviny...“ smeje sa pri spomienke.

Realitná maklérka

Po čase sa jej podarilo vycestovať do Dánska, kde začala študovať marketing a manažment. Posledný semester si našla prax v realitnom sektore v Londýne. Z troch mesiacov sa stala sedemročná cesta londýnskymi realitami. Podarilo sa jej pracovať pre najväčšiu realitnú spoločnosť priamo v centre Londýna. „Robila som obchody s najluxusnejšími nehnuteľnosťami. Pracovala som so svetovými celebritami, arabskými šejkmi, princami, britskými hercami...“ vymenúva. Ako priznáva, cesta do najväčšej realitnej kancelárie v Londýne nebola vôbec jednoduchá. „Najprv som pracovala v malej realitke vo východnom Londýne, kde som prenajímala doslova plesnivé izby. Naivne som si po troch týždňoch pomyslela, že budem robiť pre najväčšiu realitnú kanceláriu. Vždy som bola ambiciózna. Bola to trúfalosť! Poslala som životopis do najväčšej realitnej  spoločnosti a onedlho mi zatelefonovali. Neverila som vlastným ušiam, keď mi zavolali, no keďže som britskej slečne ani na tretíkrát nerozumela, zložila mi telefón. Ale ja som sa nevzdala, po polroku som sa dostala do väčšej realitnej spoločnosti. Odtiaľ som opäť poslala životopis do vysnívanej realitnej kancelárie, avšak poslali mi vyrozumenie, že o mňa nemajú záujem. Po roku, keď som ako maklérka dosahovala skvelé výsledky, kamarát ma prehovoril, aby som to do tretice skúsila. Vybrala som sa do personálnej agentúry a povedala som, že by som sa chcela dostať do tej konkrétnej realitky. Usmiali sa, že to nie je také jednoduché. Trvala som však na svojom. Prešla som ich pohovorom, a napokon ma priamo odporučili do vysnívanej realitnej kancelárie. A dostala som to miesto. Vytrvalosť sa mi vyplatila.“

Bohatí klienti

V Londýne si Xénia zlepšila angličtinu, zároveň absolvovala mnoho školení o tom, ako pracovať s rôznymi mentalitami. Pretože jej klienti boli z celého sveta. „Musela som ovládať etiketu danej krajiny. Boli to striktné detaily, ktorými som sa musela riadiť, napríklad arabská kultúra – v kontakte s týmito ľuďmi som si nemohla podať so ženou ruku v prítomnosti muža. Pamätám si na svoju prvú prácu s bohatým klientom. Veľmi som sa bála. Mali sme striktný dress code – musela som mať oblečené sako, obuté lodičky... V duchu som si hovorila, bože, tento človek má toľko peňazí a ja som len nejaká šedá myška zo Slovenska, čo keď sa ma niečo spýta a ja nebudem vedieť odpovedať? Obavy boli vskutku veľké. Brala som týchto ľudí ako nejakých nadľudí. Asi na mne videl, že mám trému,“ spomína Xénia a vzápätí sa pousmeje: „Na moje prekvapenie sa tento klient správal ku mne ako k seberovnej. Pochopila som, že aj boháči sú takí istí ľudia ako ja, len majú viac peňazí. Našla som si vlastnú stratégiu – správala som sa k nim veľmi prirodzene, s humorom. Bavilo ich to,“ usmeje sa a hneď povie aj konkrétnu skúsenosť: „Napríklad som vyhlásila, že na takú kabelku, ako má dotyčná dáma, musím pracovať celý mesiac. Klientka to vzala s humorom.“  V Londýne sa Xénia špecializovala na prenájmy. Zažila niekoľko bizarných situácií, ktoré však v tom jej vtedajšom pracovnom svete vôbec neboli výnimočné. „Raz za mnou prišiel klient a spýtal sa, či mu neprenajmem palác. Spýtala som sa ho, či má na mysli Buckinghamský palác? Vlastnil už toľko nehnuteľností, že už nechcel kupovať, ale chcel si niečo drahé  prenajať. Našla som mu niečo, ale Buckinghamský palác to nebol...“ podotkne s úsmevom.

Aj boháči majú problémy

Pri stretnutiach s klientmi prišlo k prvým rozhovorom Xénie s klientmi z rôznych kútov sveta.  Zhovárali sa o ich životných príbehoch, nielen o obchode. „Videla som, že aj títo ľudia majú svoje problémy a oveľa viac sa cítia osamotení, než bežní ľudia. Uvedomila som si, že popri tom, že im zoženiem byt ich snov, môžem pre nich urobiť oveľa viac – byť tam pre nich a počúvať ich. Títo bohatí ľudia akoby nemali zmysel života,“ vraví Xénia, ktorá pracovala s ľuďmi s Blízkeho východu, z Kuvajtu, Dubaja, Kataru... „Väčšinou to boli ľudia, ktorí zdedili veľké majetky. Akoby plávali životom, boli často na drogách, cítili úzkostne, nevedeli, čo s časom... Mali peniaze, no nevedeli si ich užiť. Neboli šťastní. Bolo to pre mňa najvýraznejšie poznanie.“

Hľadala samu seba

Xénia mala 29 rokov, keď sa rozhodla skončiť s realitným biznisom. „Dôvod bol ten, že som chcela spoznať samu seba. Hoci všetko to obdobie pred tým by som hodnotila ako skvelé, zároveň to však bolo akési tápanie v živote. Mala som síce finančné zázemie, bola som nezávislá od rodičov, ale stále akoby mi niečo chýbalo. Pýtala som sa, čo robím zle? Jednou z inšpiratívnych osobností bola  Marie Forleo, životná koučka a autorka mnohých kníh, ktorú keď som počula, tiekli mi slzy. Prešla si niečím podobným ako ja. Medzitým som sa dostala do Madridu, kde som v tom čase pôsobila. Stále som počúvala rôzne podcasty o sebarozvoji, o vzťahoch a podobne. Rozprávala som sa s mnohými ľuďmi, a tak som sa dostala k tomu, čo robím teraz. Hoci by sa zdalo, že v práci s realitami som našla svoj „dream job“, nebolo to tak. Vo vnútri som mala pocit úzkosti. Stupňovalo sa to, a nevedela som si poradiť. Cítila som sa sama, hoci som bola obklopená úžasnými ľuďmi. V podvedomí som však vedela, že v tom nie som sama, že kdesi za zatvorenými dverami sú rovnako osamelí ľudia. Mala som potrebu zdieľať s nimi ich pocity a pomôcť im.“

Môže za to angličtina

Xénia hovorí, že ľudia, s ktorými sa zhovárala, sa jej zdôverovali, že rozhovory s ňou im menia životy. „Prišlo to nenápadne. Pracovala som online s ľuďmi, ktorí sa chceli zdokonaliť v angličtine. Videla som, ako sa mi popri angličtine otvárajú, zdieľajú so mnou svoje životy. Takže to mali dva v jednom – učili sa po anglicky a zároveň v angličtine hovorili o tom, čo ich trápi. Tam to asi celé začalo. Zrazu som vedela, že toto som ja, Xeňa. Myslím si, že všetka tá skúsenosť, ktorú som získala v práci s realitami, kde som sa stretla s rôznymi ľuďmi a bola konfrontovaná s rôznymi situáciami, mi otvorilo možnosti pre súčasnú prácu. Bez tohto by som si netrúfla robiť poslucháčku, pretože by som mala veľmi zúžený uhol pohľadu. Dnes ma naozaj neprekvapí žiadny charakter človeka, viem k tomu zaujať postoj,“ zamýšľa sa Xénia. Postupne sa jej do života dostávali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. Tým, že mala za sebou kurzy zaoberajúce sa touto témou, začala pracovať ako inšpirujúca mentorka. Stále však mala pocit, že ako mentorka im má v niečom poradiť, že im má niečo povedať. Cítila istý tlak, že tým ľuďom musí za každú cenu správne poradiť.

Priateľka ľudí

Jedného dňa si povedala, že dosť, že to nie je jej cesta. „Položila som si zásadnú otázku – kto som? Odpoveď bola jednoznačná – som človek, za ktorým si neprídu ľudia po rady, ale prídu sa ku mne vyrozprávať. Nazvala som sa priateľkou ľudí. Možno na základe dôvery prichádzajú za mnou klienti s akýmkoľvek problémom. A ja im dávam pocit domova,“ konštatuje. Minulý rok Xénia Dvorín so svojím tímom v Londýne vytvorila koncept a značku, ktorú teraz rozvíja. „Konečne som našla svoju Xen. Cez svoju stránku ponúkam ľuďom spriaznenú dušu a dôverníčku, ktorá je pripravená ich vypočuť. Rozdiel medzi mnou a koučami či psychológmi je, že ja nehľadám riešenie. Totiž, 90 percent ľudí nechce riešenie. Nechcú rady, neočakávajú spätnú väzbu. Chcú sa len vyrozprávať. To je liečivé. Ale pozor, je dôležité, komu sa vyrozprávaš! Koľkokrát sa stane, že po rozhovore s nejakým človekom sa cítiš horšie? Síce sa vyrozprávaš, ale cítiš sa zle, nemáš pocit úľavy. Niekedy totiž stačí zopakovať, čo dotyčný sám povedal, a keď to počuje odo mňa, uvedomí si, že vlastne pozná riešenie. Veľakrát však je riešením nepovedať vôbec nič. Mojou úlohou je vycítiť, čo by mohlo tomu človeku pomôcť,“ vysvetľuje Xénia a dodáva, že podstatou jej práce je to, že človek jej môže povedať veci bez prikrášlenia. „To dokáže len s osobou, pri ktorej sa cíti bezpečne a uvoľnene. Pretože sme obklopení kamarátmi, máme rodinných príslušníkov, ktorým sa zdôveríme, ale veľakrát im z nejakého dôvodu úplne nepovieme, ako to vo vnútri naozaj máme. Prečo? Pretože sa bojíme ich reakcií, sklamania, máme obavy, že tým svojho rodiča, priateľa, či partnera sklameme, a to nás skľučuje. No a ak svoje starosti držíme v sebe, prináša to ochorenia. Naopak, mne ako priateľke ľudí môžu veci pomenovať tak, aké naozaj sú. A to oslobodzuje.“

Služba ako každá iná

„Nemôže to robiť hocikto, ide o odbornú službu, nie je to že „len“ počúvam. Je náročné počúvať 6 -7 hodín denne človeka s úprimným záujmom. S tým, že aktívne počúvate každé jedno slovo, čo vám ten človek povie. Táto práca dokáže byť aj vyčerpávajúca, ale súčasne ma veľmi napĺňa, aj keď sa tomu venujem  niekoľko hodín denne, niekoľko dní, týždne, mesiace... Koľko energie na to treba? Kto z nás to dnes robí pre svojich blízkych? Dokážeme počúvať svojho partnera, svoje dieťa, rodiča so záujmom aspoň hodinu každý deň? Myslím si, že to nerobíme. Je to práca, ktorú odovzdávam s nasadením, s láskou, a verte, že každý deň si musím dobíjať energiu. Pracujem s deťmi, s tínedžermi, s mamičkami na materskej, s manažérmi, s celebritami, s podnikateľmi... Všetkých spája jedna vec – chcú sa vyrozprávať. Lebo manažér vie, ako manažovať ľudí, má prístup ku koučom, k psychológom. Prečo teda príde za mnou? Pretože cíti, že sa dostane do prirodzenej konverzácie, kde nie sú žiadne pravidlá, žiadna autorita, je to voľná diskusia, často o bežných veciach, bez cieľa. Nachádzajú vo mne svoju bútľavú vŕbu – profi priateľku.“

Zdroj foto: axd