75 rokov od Akcie R: Rehoľníčok sa nedalo zbaviť

Koniec augusta 1950 patrí medzi tragické dni v slovenských dejinách. Dňa 29. augusta začali štátne orgány s dlhodobo plánovanou Akciou R, ktorá mala predstavovať definitívnu likvidáciu ženských reholí u nás. Už v apríli 1950 zasiahla proti mužským rádom, a teraz prišli na rad rehoľné sestry pôsobiace predovšetkým v školstve, zdravotníctve a sociálnej oblasti. Komunistická moc si dala za cieľ úplne odstrániť rehoľné sestry do roku 2000.

Komunistická strana Československa po voľbách v roku 1946 plánovala obmedzenia voči činnosti reholí, a po februári 1948 začala tento svoj cieľ napĺňať. V roku 1949 vzniká Slovenský úrad pre veci cirkevné. Jeho úlohou bolo cirkvi nielen udržať pod kontrolou, ale postupne ich činnosti aj obmedzovať.

Krok za krokom

Na silno veriacom Slovensku bolo začiatkom 50. rokov zhruba 1000 rehoľníkov a vyše 4000 rehoľných sestier. Viac než 76 percent obyvateľov sa považovalo za veriacich, pričom najviac príslušníkov mala rímskokatolícka cirkev. To znamenalo veľký vplyv v spoločnosti.

Plány proti cirkvi, ktorá mala byť podriadená štátu, začali naberať obrysy už v apríli 1948. Vtedy Predsedníctvo KSČ na svojom zasadnutí rozhodlo, že proti cirkvi zasiahnu v niekoľkých krokoch. Štát si chcel najprv získať dôveru veriacich pomocou akcií, ktoré mali ukázať kladný vzťah k náboženstvu a veriacim. Zároveň však chcel poukazovať na to, že katolícka hierarchia predstavuje nepriateľa, slúži politike Vatikánu a cudzím mocnostiam. 

V ďalšom kroku mala vzniknúť národná katolícka cirkev, ktorá by nebola napojená na Vatikán. Práve tu štát natrafil na problém, ktorý predstavoval veľký vplyv rehoľníkov a rehoľníčok na obyvateľov, keďže sa s nimi stretávali v každodennom živote, či už v školách alebo pri zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Sestry organizovali kurzy šitia, varenia a ručných prác a mali medzi ľuďmi veľkú vážnosť.

Tisícky postihnutých

V tomto období pôsobilo na Slovensku 24 ženských reholí a kongregácií. V 250 kláštorných komunitách žilo celkovo vyše 4700 rehoľníčok. Viaceré rády počítali svoje členky v stovkách, napríklad Vykupiteliek bolo 603, Krížových sestier 682 a Vincentiek dokonca 1071. Ženské i mužské rehole mali tiež vo vlastníctve nemalý majetok, a to ako nehnuteľný, hlavne budovy či pozemky, tak aj hnuteľný - od umeleckých a cirkevných predmetov až po hospodárske zvieratá.

K prvým zásahom komunistického režimu došlo už v roku 1949, keď bolo poštátnených 11 internátov mládeže ženských reholí. V školstve pracovalo v tomto období takmer 350 sestier, v zdravotníctve vyše 1200. Ďalšie sestry vykonávali v mestách i na dedinách charitatívnu i sociálnu prácu, ktorú by štát inak nemal kapacitu organizovať.

Preč zo škôl

Na konci školského roku 1950 boli rehoľné sestry prepustené zo škôl a dostali nariadenie vrátiť sa do svojich domovských kláštorov. Keďže v apríli už štát rázne zasiahol počas tzv. Barbarskej noci proti mužským reholiam, očakávali predstaviteľky ženských reholí podobný postup aj voči sebe.

Samotná akcia „R“ za začala 29. augusta 1950 o 8.00 hod. ráno. Počas realizácie však došlo približne na 15 miestach na Slovensku k väčším zhluknutiam občanov, ktorí nesúhlasili s likvidáciou rehoľných komunít. Na viacerých miestach ľudia obsadili kláštory a nedovolili rehoľníčky odviesť, pričom dochádzalo aj k ostrým konfrontáciám a napadnutiu prítomných funkcionárov štátnej správy. V týchto kláštoroch sa akcia zopakovala v noci za asistencie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti.

V priebehu štyroch dní, koncom augusta 1950, bolo zhromaždených 1962 rehoľníčok a obsadených 137 objektov. Rehoľníčky boli sústredené v 16 sústreďovacích kláštoroch. Ďalších viac ako 1600 rehoľných sestier však ostalo pracovať v nemocniciach, nakoľko režim za ne nemohol nájsť adekvátnu náhradu.

Bez sestričiek

Problémom pre štát boli hlavne zdravotné sestry. Začiatkom roku 1950 pracovalo v nemocniciach a liečebných ústavoch i domovoch dôchodcov 1711 rehoľníčok a aj časť rehoľných bratov. Avšak medzi civilnými ošetrovateľkami to bolo len 741 osôb. Štát si jednoducho nemohol dovoliť ich odchod, keďže išlo o skúsené a vysokokvalifikované pracovné sily.

Neraz pracovali na pozíciách, na ktoré neboli čerstvo vyštudované zdravotné sestry ochotné nastúpiť, či už pri umierajúcich alebo ťažko chorých pacientoch, napríklad s TBC. Aj pracovný čas rehoľníčok bol dlhší než ten u civilov. Rehoľné sestry sa venovali aj vzdelávaniu budúcich zdravotných sestier, napríklad v Bratislave pôsobila už od roku 1932 Ošetrovateľská škola, ktorá bola prvou na Slovensku a poskytovala vzdelanie a vybavenie na európskej úrovni. Postupné vytláčanie rehoľných sestier zo zdravotníckych inštitúcií pokračoval počas celých 50. rokov, kým sa ich podarilo aspoň čiastočne personálne nahradiť.

Odsun sestier

Rehoľné sestry si so sebou mohli pri presune zobrať len minimum vecí, do ústredných kláštorov ich prevážali na korbách nákladných áut ako spomínajú napríklad sestry sv. Kríža, ktoré úrady presúvali z Hanisky pri Košiciach do kláštora v Podunajských Biskupiciach v Bratislave, a to bez ohľadu na vek či zdravotný stav.

V sústreďovacích kláštoroch už boli pod pozorným dohľadom úradov, pridelený dozorca či dozorkyňa o nich podávala pravidelné písomné hlásenia. Novicky a čakateľky úrady nariadili prepustiť domov, a to v priebehu niekoľkých hodín. Aby nebola verejnosť pobúrená, presúvať sa mali nočnými vlakmi. Úrady zároveň tlačili na rehoľníčky, aby z rehole vystúpili, čím by získali možnosť pokračovať vo svojom zamestnaní v civile. Motiváciou mala byť i finančná odmena, zabezpečenie civilného oblečenia a bývania. V prídelových časoch to malo byť veľkým lákadlom. Do civilu sa rozhodlo vrátiť len niekoľko desiatok rehoľníčok.

Nasadenie v Čechách

V priebehu nasledujúcich týždňov a mesiacov začali presuny rehoľníčok na rôzne miesta, zvyčajne do nevyhovujúcich priestorov. Členky jednotlivých rádov boli navzájom premiešané a neustále presúvané, aby si nemohli vytvoriť nové väzby. Sestry do 45 rokov boli nasadené na najrôznejšie práce, hlavne poľnohospodárske a v nasledujúcich mesiacoch sa začal ich presun do Čiech. V pohraničí mali nastúpiť do výroby, miestne fabriky trpeli nedostatkom pracovníkov. Až v 60. rokoch dostali niektoré možnosť vrátiť sa na Slovensko, kde sa starali napríklad o ťažko postihnuté deti a pomáhali pri ich výchove v ústavoch.

Systematické prenasledovanie cirkvi a veriacich pokračovalo masovými perzekúciami, ktoré vyústili do stoviek politických procesov. Najvýznamnejším bol monster proces proti trom katolíckym biskupom J. Vojtaššákovi, M. Buzalkovi a P. P. Gojdičovi v roku 1951. Štát okrem toho pristúpil aj k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi či opatreniami smerujúcimi k rozloženiu cirkvi zvnútra pomocou kolaborujúcich kňazských hnutí. Veriaci občania štátu boli počas štyroch desiatok rokov vlády komunistického režimu diskriminovanou skupinou obyvateľstva s obmedzenými možnosťami spoločenského uplatnenia.

Barbarská noc

V roku 1950 počas likvidácie mužských kláštorov a reholí bolo na Slovensku 18 mužských reholí a jedna vznikala. Približne 15 percent zo všetkých rehoľníkov, teda vyše 170 bolo v nasledujúcich rokoch odsúdených. Išlo často o drastické tresty po krutej vyšetrovacej väzbe, v ktorej mnohých rehoľníkov mučili, dávali im psychofarmaká alebo vyvíjali na nich psychický nátlak. Podobne neľudské boli aj podmienky väzby alebo otrocké práce v lágroch najmä na Jáchymovsku a Příbramsku. Na dlhoročné tresty boli odsudzovaní rehoľní kňazi, predstavení reholí alebo odporcovia komunizmu z radov rehoľníkov. Podľa štatistík boli rehoľníci za komunizmu v Československu odsúdení na 5 doživotí a vyše 756 rokov väzenia.

Prvá blahoslavená žena na Slovensku

Sestra Zdenka – Cecília Schelingová (1916 – 1955), Kongregácia milosrdných sestier svätého Kríža

Cecília Schelingová (rehoľným menom sestra Zdenka) sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave ako desiata z jedenástich detí. Ako pätnásťročná vstúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach. Navštevovala ošetrovateľskú školu a dňa 28. januára 1936 pri vstupe do noviciátu Kongregácie milosrdných sestier svätého Kríža prijala rehoľné meno sestra Zdenka.

Pracovala na internom oddelení pri röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, neskôr ako ošetrovateľka v nemocnici v Humennom a od roku 1942 opäť v Bratislave v Štátnej nemocnici na Miczkiewiczovej ulici.

V čase komunistického režimu pomáhala prenasledovaným kňazom pri úteku cez železnú oponu, a to kňazovi Štefanovi Koštialovi, ktorý sa v nemocnici liečil na následky mučenia, a neskôr aj ďalším. Za údajnú velezradu bola 17. júna 1952 odsúdená na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv.

Väzenie a mučenie jej ťažko poškodili zdravie, preto bola v apríli 1955 prepustený a hospitalizovaná. Zomrela 31. júla 1955. Za blahoslavenú ju vyhlásil Ján Pavol II. dňa 14. septembra 2003 v Bratislave pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Stala sa prvou blahoslavenou ženou v dejinách Slovenska.

Zdroj foto: ancn, reprofoto