Alena Heribanová o zrelých moderátoroch na obrazovke: Skúsenosti nič nenahradí!

Je známou moderátorkou, ktorá dokázala vzdorovať času. Starne s noblesou a gráciou. Alena Heribanová (71) tvrdí, že ostáva verná sama sebe a nikoho nemusí kopírovať. Podľa nej zrelí moderátori patria na obrazovky, lebo profesionalita a skúsenosti sú nenahraditeľné. V rozhovore hovorí aj o tom, ako sa dá rozviesť slušne, a porozprávala nám aj o svojich bohatých pracovných skúsenostiach, ktoré ju posunuli v kariére ďalej.

S mnohými bývalými hlásateľkami a hlásateľmi ste v kontakte dodnes, pravidelne sa stretávate. Aké témy spolu najčastejšie preberáte? Je tam aj istá nostalgia za pekným pracovným obdobím?

Pred dvomi rokmi nás dala všetkých dokopy Sonička Müllerová pozvaním na novoročný pohár sektu. Predtým sme sa pravidelne stretávali vo štvorici pri aktivitách kampane kozmetickej firmy, ktorej sme boli tvárami. A naraz sme opäť všetci spolu – vzácny pocit ľudskej spolupatričnosti, a najmä pocitu takmer rodinného vzťahu, kedy sme každý deň v telefonickom kontakte. Ráno aj večer pípne sms a vieme, že sa máme. Nostalgia v tom nie je, je to hlboké priateľstvo overené časom a naše témy sú nespočetné.

Roky patríte medzi naše najúspešnejšie moderátorky, ovládate cudzie jazyky a máte výborný prehľad. Ostávate verná svojmu štýlu, alebo sledujete aj meniace sa trendy v moderátorskej sfére?

Verná zostávam vždy sama sebe. Som to jediné, čo mám, čo dôverne poznám a čomu verím. Trendy u ostatných viac, alebo menej, či vôbec nesledujem, ale akceptujem, niekedy aj obdivujem, akí sú šikovní, mladí a krásni.

Pred rokmi sa na obrazovku nedostal každý a kritériá na prácu v televízii boli naozaj prísne. Ako vnímate súčasných mladých moderátorov, prípadne aj trend influencerov, ktorí majú vlastné talkšou?

Áno, časy sa menia, treba ísť s dobou a ja to všetkým  mladým veľmi prajem a mnohých mám rada! Ale to svojské, čo mala moja hlásateľská a moderátorská generácia, to bolo tiež jedinečné… Vždy to prirovnávam k autám veteránom, ktoré dodnes ich majitelia milujú, hoci boli vyrobené pred polstoročím. Alebo k influencerom doby, keď ešte neboli sociálne siete, ale diváci v nás mali zdroj inšpirácie.

Kto z moderátorských kolegov sa vám páči, alebo kto vás z tých mladších zaujal svojím moderátorským štýlom?

Je ich viac. Napríklad naše moderátorky televíznych správ sú krásne a majú skvelý prejav, všetky tri! Alebo Adelka Vinczeová, ktorá je všeobecne uznávaná, mám ju aj ja veľmi rada. Moja Babsy je skvelo jazykovo vybavená, vždy výborne pripravená na rozhovor, niekedy ju úprimne obdivujem. A ešte ich je zopár…

Patria podľa vás zrelí moderátori na obrazovku? Ak áno, prečo?

Lebo si to zrelí diváci, a tých je väčšina, zaslúžia. Profesionalita a skúsenosti sú nenahraditeľné. Televíziu sledujú skôr staršie generácie, takže jednoznačne na obrazovku patria.

Vo svojej talkšou Anjeli strážni ste vyspovedali množstvo zahraničných a slovenských osobností. Ktoré hviezdy vás dostali svojou charizmou?

Nie je to nič nové, čo poviem, ale tie najväčšie svetoznáme hviezdy, ktoré sú úplne prirodzené a vystupujú civilne a priateľsky, nemajú žiadne špeciálne požiadavky, a majú najväčšiu charizmu. A tie mi v spomienkach zostávajú navždy. Jeremy Irons, Omar Shariff, Ennio Morricone, Susan Vega… Ale aj Ladislav Chudík, Václav Havel, Jiřinka Bohdalová, Karel Gott a mnohí ďalší.

V rokoch 2013 až 2018 ste pôsobili ako riaditeľka Slovenského inštitútu vo Viedni. Ako vás táto pracovná funkcia obohatila?

Veľmi! Bolo to krásnych a náročných šesť rokov. Vhupla som do úplne novej reality. Začínala som od nuly, hoci som už dlhé roky predtým spolupracovala na medzinárodných projektoch prezentácie našej kultúry v Bruseli, v Slovenských domoch na olympijských aj paralympijských hrách, moderovala som na najvyššej úrovni v zahraničí stovky galaprogramov, ale vo Viedni bola moja práca oveľa náročnejšia. Bola som zodpovedná za koncepciu prezentácie slovenskej kultúry, za vytvorenie dobrých vzťahov so zahraničnými partnermi, za mediálne výstupy v Rakúsku, za finančné zvládnutie náročných programov… Druhí by mali posúdiť, ako sa nám to s mojím tímom podarilo. A mňa potešilo, že ma na jeden rok zvolili na medzinárodnú pozíciu, za prezidentku EUNIC- únie kultúrnych inštitútov krajín EU v Rakúsku a vyznamenali striebornou medailou Flammen des Friedens za rozvoj kultúrnych vzťahov medzi našimi krajinami.

Od roku 2022 pôsobíte ako predsedníčka spolku Živena. Čím je pre vás táto práca zaujímavá?

Bez poznania minulosti nepochopíme našu súčasnosť, a preto bolo pre mňa cťou prevziať štafetu v jedinečnom spolku výnimočných, aktívnych, múdrych a angažovaných žien aj mužov, ktorí už od polovice 19. storočia podporovali vzdelávanie, kultúru, umenie, zdravotnícku osvetu.

A mojou úlohou je aj šíriť tieto poznatky. To, že aj my sme mali v histórii intelektuálne elity a dlho propagovaný naratív o slovenských sluhoch a bírešoch, bačoch a salašoch má aj alternatívu. To nám všetkým dáva v súčasnosti, kedy prežívame chaos a často hľadáme svoje elity a vzory, istotu a pokoj v duši. A určite aj sebavedomie a pocit istého národného povedomia. Na strane druhej ide o náročnú dobrovoľnícku prácu a službu.

Od začiatku, roku 1869, sa snažili o rovnocenné a rovnoprávne postavenie žien a detí v spoločnosti. Bez spolku by sme nemali u nás tak skoro volebné právo, bez ich nekonečnej iniciatívy by nevznikali dievčenské a rodinné školy, detské jasle, vzdelávacie, zdravotno-sociálne a kultúrne krúžky, mnohé skvelé spisovateľky by bez ich podpory nemali možnosti vydávať knihy a časopisy.

Dôkazom ich nezávislosti bola ich nadkonfesionálnosť a nadstraníckosť, čo v mnohom oslobodzuje ducha tohto spolku. Nakoľko je dnes Živena nezisková organizácia bez finančnej podpory štátu, pochopila som, že moja úloha bude aj manažérska – všetky naše aktivity, kultúrne, a osvetovo-vzdelávacie podujatia, vydavateľskú činnosť môžeme financovať iba z členských príspevkov a dostupných grantov, čo je pre nás všetkých veľká výzva.

Vaše dcéry Tamara a Babsy sú taktiež mediálne známe. Čo ste im vštepovali od detstva okrem toho, že ste im umožnili štúdium v zahraničí?

Žili sme tak, aby si samy našli prirodzený vzor, aby našli šťastie v aktívnom živote, vo vzdelávaní, v práci, v prirodzených ľudských hodnotách a tolerancii. Aby sa tešili a chválili viac, ako kritizovali a trápili sa. Často záleží na tom, čo si človek vyberie a k čomu je vedený… Zdá sa, že sme stále dobrá rodina! (smiech)

Máte tri vnúčatká. Aká ste babička – prísna, či benevolentná?

Milujúca babička. Myslím, že všetko sa snažím robiť s mierou – ani prísna, ani benevolentná, taká akurátna. (smiech)

S exmanželom Jozefom máte korektný vzťah aj po rozvode, navždy vás budú spájať dcéry. Dá sa rozviesť s noblesou, priateľsky a slušne?

Celkom určite, ľudia sa môžu mať v úcte a podporovať sa navzájom, aj bez toho, aby spolu v spoločnej domácnosti trávili deň, či noc… My sa stretávame, vieme o svojich radostiach, aj trápeniach a pomáhame si navzájom.

Vaším partnerom je už niekoľko rokov podnikateľ Konrad Kreuzer. Ako u vás vyzerá láska a partnerský vzťah v zrelšom veku?

Je to pekný partnerský vzťah, žije sa nám spolu dobre.

Roky sa o vás hovorí, že vôbec nestarnete. Máte nejaký špeciálny recept ako sa dá starnúť s gráciou?

Na to nie je recept. Každá máme niečo „od Boha“, niečo zdedené po rodičoch a z genetiky. Každej jednej z nás osud niečo výnimočné a jedinečné pripravil. Ale asi je všeobecne dôležité nevzdávať sa, keď je ťažko, zabojovať, keď sa prestane dariť, a s výbavou, ktorú nám život nadelil, zaobchádzať s láskou k sebe aj k druhým čo najlepšie.

Zdroj foto: aah, ancn, Ivona Orešková