Herec MAJO LABUDA (51) nielen o hlavnej úlohe v muzikáli Kubo: Je to pekný príbeh, i keď smutný. Niektorí ľudia by si zaslúžili „kucapaca na zajaca“!

Marián Labuda mladší (51) sa na začiatku kariéry síce musel vyrovnávať s tým, že je synom slávneho herca Mariána Labudu † 73). Za jeho menom museli uvádzať slovíčko „mladší“, aby si ho nemýlili s otcom. Už dávno však tróni na výslní aj on sám. Nikto ho nepozná ináč ako familiárne Majo Labuda. Na javisku, v televízii i filme odbehal už tisícky kilometrov a v muzikáli Kubo dokonca aj tancuje folklór, ktorý ho spojil s manželkou Andreou. O pár dní v Trnave odohrajú už jeho 200. reprízu.

Vo vašej kariére ste stvárnili už mnoho postáv, ako ste sa stotožnili s postavou Kuba?

Stotožnil... Kubo je podľa mňa čistá duša. Jednoduchší človek, ktorý berie život prirodzene. Všetci okolo neho sú niečím skazení, stále niečo riešia, ale on je čistá duša. Takže stotožnil som sa s tým, ja mám rád takéto postavy. Je mi to blízke a hlavne je v ňom istá forma komickosti, a to mám rád.

Kubo bol viackrát uvádzaný na slovenských javiskách, ktoré ste videli vy ako divák?

Samozrejme som v tejto úlohe videl pána Jozefa Kronera, ten bol bravúrny a nastavil latku tak vysoko, že sa ani nedá prekonať. Minulý rok som mal ísť robiť Kuba do Spišskej Novej Vsi, oslovilo ma divadlo na hosťovačku, ale napokon z toho vzišlo. Neviem z akých dôvodov, ale nebolo to z mojej strany. A videl som aj svojho predchodcu Petra Brajerčíka, tiež bol vynikajúci.

Kubo ako muzikál… V čom je to iné?

Je tam veľmi pekná folklórne ladená hudba Simy Magušinovej a krásne goralské tance! Vždy som obdivoval ľudové tance, či už terchovské, alebo goralské. Aj manželku mám folkloristku, takže mám k ľudovkám blízko. Prijal som túto rolu aj s tým, že konečne budem môcť chodiť na folklórne festivaly.

Viete dobre tancovať?

Je to skôr tanec skade ruka-skade noha, ale Kubo je tak aj písaný. Ale niečo som sa pri manželke podučil a keď sme mali skúšku, tak producentka Gabika Urbanová bola  prekvapená, že som zatancoval aj goralské tance. Síce nie technikou ako by sa malo, ale takou „labudovskou“.

Kubo patrí k povinnému čítaniu. Brali ste v školských časoch vážne povinné čítanie?

Ako čo. No myslím si, že niečo ma bavilo, niečo nie. Ale čudujem sa mládeži, že si nejdú pozrieť predstavenie do divadla. Napríklad my hráme v Astorke Lakomca od Moliéra a je to maturitná otázka. Je teda možnosť, že keď sa človeku nechce čítať, môže si to ísť pozrieť do divadla. Tak som to aj ja robil v mladosti.

Teraz niečo čítate alebo nemáte vôbec čas a čítate len scenáre?

Čítam teraz knihu amerického spisovateľa Mitcha Alboma, má veľmi pekné myšlienky. Napríklad – bojujte s výzvami prítomnosti a otvoríte poklady svojej budúcnosti. Má tam takéto pekné veci...

Myslím, že ak má herec niekoho hrať, musí si postavu obľúbiť, či je už zlá alebo dobrá. Čím vás Kubo zaujal?

Prečo ho mám rád? Pretože ľudsky je to veľký dobrák. On je jednoduchší, aj vzťah s Aničkou je z jeho strany čistý. Má rád makové buchty – neviem, prečo to tak Hollý napísal, že má rád makové buchty, mohol mať rád hocičo – a v podstate aj ja mám rád buchty. (smiech) Je to pekný príbeh, i keď smutný, že si ľudia z jednoduchších ľudí robia „bláznov“ a robia im zle.

Má tento príbeh ešte dnešným ľuďom čo povedať? Alebo ide len o zábavu?

Samozrejme, je to poučný muzikál, lebo zobrazuje veľkú zlobu a vypočítavosť. Tá nás sprevádza celé stáročia. Ľudia sú vypočítaví a všetko si preratúvajú a kalkulujú, čo by bolo pre nich najvýhodnejšie.

Kubo ukazuje život chamtivých rodičov, ktorí sú pri honbe za majetkom schopní zničiť šťastie svojich detí. Myslíte si, že je veľa takých Kubov ešte aj dnes?

Samozrejme. Na zemi nás je asi 8 miliárd a sme rôznorodí. Nájdete dobrých ľudí, zlých ľudí, nájdete vypočítavých aj úprimných. Pán Boh nás tak stvoril, sme rôznorodí.

Kuba chcú zneužiť na zištné a egoistické ciele. Dali ste sa aj vy niekedy „opiť rožkom“?

To je veľmi dobrá otázka – opiť rožkom. Možno keď som dostal nejakú ponuku. Je iné dostať ponuku na film a na reklamu. Film alebo divadlo robím z lásky. A keď je ešte výborný scenár, tak sa na to teším veľmi. Keď ide o reklamu pre kohokoľvek, tak ten benefit je skôr finančný. Nie je to tak, že som sa dal „opiť rožkom“, ale z tejto práce sa človek teší inak.

Mysleli ste na to, čo by váš otec povedal, keby vás videl hrať Kuba?

Myslím si, že by nemal nič proti tomu, pretože herec má prejsť všeličím a skúsiť všetko, cez ľudový humor až po Shakespearove diela. Ja robím kadečo, aj muzikál, aj činohru, hráme Molièra, Shakespeara, ruských autorov a hrať Hollého Kuba je jedna z ďalších skúseností. A je to trošku na odľahčenie, čo tiež treba.

Aj si niekedy poviete, že za toto by ma pochválil...

Pochválil ma, keď som hral Tisa. Tú rolu som zdedil po ňom, predtým ju hral on.

Ale či uvažujete spôsobom, že škoda, že sa toho nedožil.

Áno, to mi niekedy napadne. Keď som robil napríklad dvojdielny televízny film Anatomie zrady v Čechách o kolaborantovi Emanuelovi Moravcovi, tak to bola veľmi ťažká skúsenosť. Dúfam, že by ma pochválil. A teraz v Kubovi by sa určite minimálne zabavil.

Tento príbeh môže byť aj o tom, aké riziká nám hrozia, keď sa hlupáci a obmedzenci dostanú na pozície, ktoré im neprináležia. Zdá sa, že táto téma rezonuje ešte aj dnes. Ako to vidíte vy?

 Veď to vidíte, stačí sa pozrieť na našu spoločnosť. Naši politici traumatizujú spoločnosť od rána do večera. Niekedy si človek povie, že už nechcem nikdy pozerať žiadne spravodajstvo. Ľudia, ako som povedal, sú vypočítaví a kalkulujú. Žijeme v ťažkej dobe a obzvlášť táto je veľmi nebezpečná. Extrémisti sa dostávajú k moci a preto aj hráme toho Tisa – z edukačných dôvodov. Aj Kubo... Ľudia sa síce zabavia, ale v konečnom dôsledku, keď sa nad predstavením zamyslia, tak je to smutné. Veľmi smutné, ako vedia s ľudskou slabosťou narábať tí, ktorí majú vplyv.

Rozprávate sa doma o politike?

Ja im tým idem častokrát na nervy, pretože prídem domov a väčšinou si zapnem spravodajstvo a prepínam medzi televíziami, lebo sa snažím dozvedieť o všetkom z každej strany, aby to bolo objektívne. A už im idem na nervy – oco, zase tú politiku? Ale mňa to štve. Prosto chcem, aby sa tu moje deti raz mali dobre. Preto chodím aj na protesty. Chceme sa tu mať lepšie a táto naša vládna garnitúra traumatizuje spoločnosť denno-denne. Ja by som chcel mať takú vládu, aby sme nemuseli o nich ani počuť, aby sme si žili dobre, nemali také veľké dane. Aby sme mohli spokojne žiť v lepšej spoločnosti. Naši politici sa hádajú, a podľa mňa chcú byť mediálne známejší ako všetci umelci.

A čo sa týka synov, ste na jednom politickom brehu?

Áno, samozrejme. Chcem, aby sa mali dobre, takže ja dúfam, že raz tento marazmus skončí. Síce to potrvá, kým budeme mať normálnych ľudí v politike, ale verím, že jedného dňa budeme mať takých politikov, že nebudeme o nich počuť.

Boli by ste sklamaný, keby chalani odišli zo Slovenska?

Ani nie, kvôli skúsenostiam nech idú, ale bol by som rád, keby sa potom vrátili. Tu je náš rodný kraj, máme krásnu zem, len bohužiaľ, niektorí ľudia by si zaslúžili „kucapaca na zajaca“.

„Anča aha, ja mám nožík“ je najznámejšia replika z veselohry, ktorú jej autor Jozef Hollý vlastne nikdy nenapísal. Máte aj vy nejaké vety, ktoré ste si do niektorého predstavenia takpovediac prepašovali?

Tomu sa hovorí „herecké šuflíky“. Mať osvedčenú metódu, čo platí na divákov. Áno samozrejme, herec ich má, ale nerád ich často používa, lebo si povie - čo keď bol divák aj na tom predstavení, aj na tom, aj na tom a potom si povie: Aha, opakuje sa.

Ja mám rád napríklad také herectvo, keď komunikujem s divákmi neverbálne, že iba očami a gestami a funguje to medzi nami.

Máte nejakú vetu alebo niečo, čo stále na divákov funguje?
Používam v jednom predstavení, volá sa Pozvánka, čo hráme so Zuzkou Tlučkovou a Mňahončákom vetu, ktorá vždy zaberie: „Viete čo, ja mám takú eseročku s názvom Poslušný medvedík vždy labudááá…“ Keď to divákom docvakne, tak sa zasmejú.

Ste herec, ktorý miluje divadlo. Ale iba hrať alebo aj pozerať? Čo ste videli naposledy?

Mal by som chodiť častejšie, ale keď mám 20 predstavení do mesiaca, tak som rád, keď mám voľno. Ale občas sa idem pozrieť, samozrejme. My máme ešte v divadle kapelu Trezor, takže okrem predstavení aj hrávame a chodíme buď na festivaly alebo na plesy. Takže tých pár voľných večerov ešte zapĺňam týmto. Našťastie už máme veľké deti, ktorým sa netreba toľko venovať. Ale mohol by som sa aspoň manželke venovať. Niekedy hovorí, kedy ma už zoberieš na večeru? Hovorím - no keď budem mať voľno.

Často chodíte aj na zájazdy. Ako si vypĺňate čas v autobuse? Lebo to je dosť náročné.

Rozprávame sa s kolegami alebo keď chodím do Prahy, lebo aj tam účinkujem na Brodwayi v Lotrando a Zubejda, tak si buď čítam nejakú knižku alebo sa učím texty, opakujem si ich. Alebo sa rozprávam, aj to mám rád. Väčšinou sa mi ľudia prihovoria vo vlaku. Spoznávate ľudské osudy, je to zaujímavé.

Akú žijúcu osobnosť najviac obdivujete?

Ja som veľmi veľký fanúšik tenisu. Celý život som obdivoval Rogera Federera, jeho štýl hry, aj jeho osobnosť. Je môj idol. Neviem to ani pomenovať, no ide z neho taký pokoj, rozvážnosť a elegancia. A ešte má aj Slovenku za ženu.

Nemáte pocit, že mladá generácia hľadá čo najľahšiu cestu k úspechu a stráca rešpekt?

No iste, je to tak, a preto sú potom v dospelosti mnohí ľudia nešťastní. Lebo nevedia, čo je to mať radosť, keď niečo dokážete, keď sa musíte zahryznúť, prekonať niečo, a potom sa dostaví výsledok. Ako som v úvode citoval - bojujte s výzvami prítomnosti, otvoríte poklady svojej budúcnosti. To je presné – pustiť sa do niečoho, ísť si za svojím cieľom a zvládnuť to. A keď sa podarí prejsť cez všetky prekážky, človek má obrovskú radosť, že sa dostavil úspech.

Ktorý z dvoch synov sa podal viac na vás?

Mladší Patrik má moju povahu, je pohoďák, nerobí si z vecí ťažkú hlavu. Starší Richard je viac na manželku, častejšie s ňou má aj výmenu názorov, kým ten mladší len kývne rukou - však nejak bude. Richard je piatak na VŠMU a Patrik je druhák na športovom gymnáziu. Je futbalista a desať rokov hrá za Inter.

Niekedy si ešte spolu zakopete?

Už teraz nie, ale keď boli mladší, tak som sa s nimi hrával. Lenže ja som taýk zlý futbalista, že viem sám seba sfaulovať. Nerobím to naschvál, takže oni ma už ako chlapci obrali o loptu a smiali sa.

Sú chvíle, kedy aj klamete?

Každý človek klame, ale máloktorý si to prizná. Ale sú účelové klamstvá, bezdôvodné klamstvá, sú rôzne klamstvá, niektoré môžu aj pomôcť. Motivovať dokážu aj klamstvá. Ale kto tvrdí, že neklame, tak klame.

Aká je vaša predstava perfektného šťastia?

Keď si sadnete niekde vonku na kávičku, ponoríte sa do svojich myšlienok a usmievate sa na svet. A keď ste zdravý, bez toho to nejde.

Zdroj foto: Lužina, amj, tibor géci, divadlo aréna