Skladateľ a dirigent Rudo Geri o muzikáli Dracula: Dan Hůlka v hlavnej postave dozrel ako víno

Ktovie, či pri uvedení muzikálu Dracula na pražskej premiére v roku 1996 jeho tvorcovia tušili, že tento umelecký kus sa stane doslova fenoménom aj o tridsať rokov. V rokoch 1995 - 1998 ho videlo vyše milióna divákov, čím sa stal najslávnejším v našich končinách. Vzápätí bol uvedený v juhokórejskom Soule, Poľsku, Rusku, Nemecku, Belgicku a v ďalších krajinách. Jedným zo spolutvorcov pôvodného Draculu bol aj skladateľ, dirigent a šéfdirigent muzikálu a autor hudobného naštudovania Rudolf Geri (69). Hoci niektoré postavy sa nezmenili - najznámejším Draculom zostáva aj po rokoch Dan Hůlka, ktorý sa pred niekoľkými dňami predstavil slovenskému publiku.

Boli ste v hľadisku na bratislavskom zimnom štadióne, kde nedávno uviedli muzikál Dracula. Aké pocity vo vás vyvolal po tridsiatich rokoch projekt, pri ktorom ste od začiatku stál?

Vidieť a počuť svoju prácu po tridsiatich rokoch bolo povzbudzujúce. Aj keď  dielo Dracula nebolo postavené na štadiónové podmienky, na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu zarezonovalo veľmi silne. Okrem Dana Hůlku či Geňu Genzera som po rokoch videl mnohých účinkujúcich, ktorí nestratili nič z espritu a profesionálneho nasadenia. Hlasový fenomén Dana v hlavnej úlohe je nezameniteľný. Veľmi mi ale chýbal živý zvuk orchestra, ktorý dodával tomuto muzikálu na dynamike a plastičnosti. S mnohými spevákmi, tanečníkmi a hercami sme sa dlho nevideli, akoby to bolo včera, a nie dlhých tridsať rokov! Všetci boli vynikajúci,  predstavenie bolo kvalitne odvedené. Pravdepodobne vtedy, keď sme to s režisérom Bednárikom a choreografom Hessom pripravovali, tak sme to tak naštudovali, že to stále drží pohromade a je to nadčasové.

V každom prípade od premiéry v roku 1996 v pražskom Paláci kultúry pretieklo vo Vltave veľa vody. Zaregistrovali ste zákonité „zretie“ v prevedení? Napokon, samotný predstaviteľ Draculu Dan Hůlka je o tridsať rokov starší. Ale aj mnohí ďalší účinkujúci.

Poviem to ináč – Draculu som dirigoval vyše 400-krát v Prahe aj v Bratislave. V princípe som však celé predstavenie nikdy poriadne nevidel. Lebo som sa na to pozeral tak ako umelecký dozor. Naštartoval som to, a potom muzikál už žil svojím životom. Ale tak, že si ho vychutnám ako divák, takto som to nevidel. Takže pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Potešilo ma však, že frázy, ktoré som naučil Dana Hůlku a ďalších, zostali nezmenené. Lebo jedna z mojich domén je, že nepracujem len s hudbou, ale i so slovom. Bol som dojatý, že aj po toľkých rokoch to robia tak, ako som ich to naučil.

Buďte konkrétnejší – aký bol 27-ročný Dan Hůlka v postave Draculu a aký je dnes, keď má 57 rokov?

Keď som sa na predstavenie pozeral kritickým okom a uchom, tak je to veľmi dobré – aj u Dana, aj u ostatných. Aj po tridsiatich rokoch stále to má obrovskú silu. U Dana necítim tam únavu hlasu, dozrel ako víno. Bol to jeden plnohodnotný výkon. Vôbec necítim rozdiel veku, že by to bolo rozkývané, unavené, že by si niečo odpustil. Ide kompletne na doraz. Herecky aj spevácky veľmi dozrel, hlavne v lyrických pasážach. Videl a počul som to v gestách, v  kantilénach – v tých jemných, trúchlivých je omnoho citlivejší. Je zjavné, že ten život cez neho prešiel a zanechal v ňom niečo. Veľmi ma prekvapil v dynamike, vôbec nič neubral z nasadenia.

Viem, že ste si po bratislavskom predstavení s Danom Hůlkom našli čas na stretnutie. Zaspomínali ste aj  na to, ako ste muzikál tvorili?

S Danom sme si veľmi blízki. Spomínali sme aj na to, ako Dan vstúpil do projektu, hovorili sme o tom, že budeme chystať spoločné projekty. Dohovorili sme si aj prvý termín na koniec roka, kedy budem robiť s Danom koncert v Bratislave.

V čase, keď vznikal muzikál, ste pôsobili ako šéfdirigent na bratislavskej Novej scéne, s režisérom Jozefom Bednárikom († 65) ste dobrých pätnásť rokov tvorili divadelný aj televízny tandem.

Na Novej scéne bola vtedy slávna éra muzikálov - Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand hotel…Keďže sme mali skúsenosti s muzikálmi, jedného dňa prišli za nami producent Egon Kulhánek a choreograf Richard Hess († 50), s tým, že by chceli naštudovať muzikál Dracula. Zisťovali, ako to na Novej scéne funguje. Konzultovali sme, čo treba urobiť, aby sa do takého niečoho mohli pustiť. O čosi neskôr som sa stretol s kamarátom Ľubom Fritzom († 48), ktorý robil asistenta réžie na Draculovi a s prekvapením sa ma spýtal, že v Prahe už bežia konkurzy a že ako je možné, že tam nie som, keď Béďo tam je. Lenže Béďo mi nič nepovedal. Prišiel som do Prahy v čase, keď už bežali prvé skúšky.

O tom, že budete na Draculovi spolupracovať, rozhodol vraj skladateľ Karel Svoboda († 68).

Nezabudnem na deň, keď ma pozval k sebe do Jevan. Dlho do rána sme hrali na klavíri, rozprávali sme sa o živote, o hudbe, bavili sme sa aj o tom, ako by mal byť muzikál postavený, ako by mala vyzerať hudobno-divadelná koncepcia celého titulu. Karel patril medzi moje veľké hudobné vzory. Na druhý deň ma Karel menoval šéfdirigentom a navrhol mi tykanie.

Aká bola vaša spolupráca na Draculovi s takou výraznou umeleckou osobnosťou, akou bol režisér Jozef Bednárik?

S Béďom sme mali spoločnú vášeň pre divadlo. Vždy som hovoril, že pracovať s Bednárikom je ako stúpiť na nášľapnú mínu. Občas to vybuchne. Béďo bol taký láskavý hulvát. Mnohých síce dourážal, no urazením ich ega  sa v nich snažil vzbudiť skrytý potenciál. Faktom je, že niekedy to naozaj preháňal. Neznášal nedochvíľnosť, všade chodil o polhodinu, ba až o hodinu skôr. Vysvetľoval to tým, že chce mať pred ostatnými náskok. Lenže potom bol nervózny, že kde sú ostatní. Na krku mal zavesené hodinky a stále sa na ne pozeral. Nikdy sme neskončili tak, ako sme mali, s Béďom bol deň o tridsať minút dlhší.

A spolupráca s Karlom Svobodom bola jednoduchšia?

Karel mal vynikajúce nápady, výborne vybavené štúdio. Písal fantastické pesničky. Ale toto bol v princípe jeho prvý muzikál, ktorý mal byť postavený na dramatickej báze s medzihrami. A tie medzihry mu neboli príliš vlastné, tam mu bolo treba pomáhať. Mnohé muzikály dnes sú len sled pesničiek. Aj pri Draculovi boli na začiatku len pesničky bez spojovacej hudby. Na tom sme spolupracovali s Jirkom Škorpíkom – mojím asistentom a Ľubom Fritzom , aby Dracula bol hudobno-dramatické dielo, nie sled pesničiek. Samozrejme došlo aj k ostrejším umeleckým výmenám názorov, ale nakoniec som si vždy s Karlom porozumel a výsledkom bolo to , čomu hovoria ľudia dodnes „najúspešnejší muzikál.“

Dan Hůlka je azda najvýraznejší protagonista Draculu. V súvislosti s muzikálom sa hovorí najmä o ňom.

Dan Hůlka odohral najviac predstavení, ale boli tam aj iní – Daniel Landa, Tomáš Bartůnek, Petr Dopita, neskôr Andrej Bestčastnyj. Málokto vie, že Dan Landa mal počas študijného procesu nehodu. Tak sa dokaličil, že mal zdrôtované ruky, ťažko chodil, a preto sa niektoré veci posúvali. Napríklad prvý song - Bože, jestli vůbec někdy byls - natočil Dan Landa. Karel Svoboda mal pôvodnú predstavu, že Dracula bude mať štýl Ceaucesca (bývalý rumunský diktátor, pozn.autora). Preto bol Landa taký tvrdý a nekompromisný. Spieval ináč, než Hůlka, inakšie frázoval. Keď sa mu to nešťastie stalo, tak zostali dvaja speváci –  Drábek a Hůlka. Drábek potom na vlastnú žiadosť odstúpil, odišiel ešte pred generálkovými týždňami a zostal tam sám Dan Hůlka. Postava Draculu sa teda začala stavať na ňom. Veľa vecí sa muselo prerobiť, lebo Hůlka v žiadnom prípade nebol malý Ceaucescu, ale veľký romantický hrdina. Dokonca sme menili veci aj v rámci aranžmán. Ale Landa sa napriek všetkému pripravoval ďalej. Pripravoval som ho, odohral aj niekoľko predstavení.

Prečo napokon Landa v Draculovi skončil?

Tým, že muzikál sa zmenil na romantickú koncepciu, odrazu sa v tom Landa cítil zvláštne. Akoby tam bol zrazu cudzím elementom. Napokon sa rozhodol, po niekoľkých predstaveniach, že to robiť nebude.

Do umeleckého neba odišli viacerí protagonisti muzikálu – Karel Svoboda († 68), Zdeněk Borovec († 69), Jozef Bednárik († 65), Richard Hess († 50), Iveta Bartošová († 45), Ľubo Fritz († 48)... Hovorí sa, že je to akási Draculova pomsta. Čo si o tom myslíte?

Nemyslím si to. Niekto odíde skôr, iný neskôr. Každý z nás má tam hore niečo predurčené. Snažím sa žiť môj život naplno, slušne a dôstojne, robím to, čo mi je dané zhora. Keď sa to skončí, skončí sa to. V jednom z najkrajších songov Draculu textár Zdeněk Borovec napísal: „Smrt je nejkratší jméno podstatné, smrt, na tu si platíš předplatné. Bez ní totiž nelze, nelze žít…“ Tam je povedané všetko. V každom prípade, muzikál Dracula bol jeden z najkrajších projektov, na ktorom som ako dirigent a spolutvorca mohol spolupracovať.

Zdroj foto: ancn, arg