Aj v 21. storočí ponúka Afrika neopakovateľné zážitky. Tento raz sme sa vydali do národného parku Tassili n'Ajjer na juhovýchode Alžírska, pri hranici s Líbyiou a Nigerom, ktorým nás sprevádzali prísloveční ľudia púšte – Tuaregovia. Sami seba označujú názvom Kel Tamašek, ľudia hovoriaci jazykom tamašek, v arabčine ale nesú meno „bohom opustení“.
Prvé ranné lúče slnka nad Saharou sú rovnako silným zážitkom ako pozorovanie nočnej oblohy. Tá má v prostredí hlbokého púštneho ticha a absencie svetelného smogu nesmiernu energiu nekonečného množstva hviezd. Vstávame do nového dňa plneného objavovania krás Sahary. Našimi sprievodcami, vodičmi, kuchármi a ochrancami sú tí najpovolanejší, Tuaregovia.
Národným parkom
Po rannom modlení sa každý z nich zapája do práce. Niektorí začínajú prípravu raňajok, iní kontrolujú motory automobilov. Nasleduje balenie stanov, ležadiel, stolov a stoličiek a môžeme pokračovať v putovaní po národnom parku Tassili n´Ajjer.
Našu skupinu tvorí päť japonských terénnych automobilov. My sa vezieme zrejme v tom najstaršom. Jeho rok výroby je 1999. Za volantom nášho auta sedí Mohamed Sala. Je to vysoký, chudý chlapík s priateľským úsmevom. Jeho zuby ani zďaleka nevyzerajú ako z reklamy. Zjavne ich poznačilo množstvo vyfajčených cigariet a tony cukru vypitého v čaji, ktorý si varia Tuaregovia.
Ruky na volant
Po dni jazdenia s ním sme odpozorovali jeho maximálne sústredenie na bezpečnosť jazdy. Okrem radenia rýchlosti volant vždy drží oboma rukami. V „karaváne“ sme posledné auto. Sala dohliada na to aby niektoré z vozidiel nezaostalo. Ak nemá vizuálny kontakt s niektorým autom, okamžite spomalí a čaká, aby ho predbehlo. Ak sa dlho neobjavuje, otáča sa a ide ho hľadať.
Za autami sa napriek tomu, že väčšinou ideme rýchlosťou do 40 km za hodinu, tvorí prachová clona. Púšť je ale dosť široká na to, aby každé auto jazdilo vo svojej stope. Tým sa vyhýbame dýchaniu jemného piesku, a tiež máme pred sebou stále výhľad na magickú panorámu púšte. Len výnimočne, v úzkych miestach, idú vozidlá za sebou.
Čas na ceste trávime rozhovorom. Prostredníctvom dcéry, ktorá hovorí po arabsky sa nášho Tuarega pýtam ako dlho vozí turistov. Sala najskôr hrdo na čiernu palubovku pokrytú saharským pieskom napíše číslicu 1987 a po chvíli sa rozhovorí.
Hrdí a zruční
Začínal ako kuchár, neskôr sa však stal sprievodcom a teraz robí šoféra. Turistická sezóna na Sahare je len niekoľko mesiacov v roku, od začiatku októbra do konca februára, neskôr je už v púšti priveľmi teplo.
To je obdobie, keď sa sprievodcovia vracajú domov. Sala žije v Tamanrassete. Toto mesto leží vo vyššej nadmorskej výške a je tam v lete príjemnejšia teplota. Vďaka svojej šikovnosti sa živí výrobou kovových šperkov – náušníc, náramkov i náhrdelníkov. Zručnosť sa mu mimoriadne hodí aj ako šoférovi, pod chvíľou treba na autách niečo opravovať, hlavne ak ich poškodí v púšti skala.
Rodina je pre Salu veľkou pýchou. Trikrát ženatý Tuareg má dcéru, troch synov a aj vnúčatá. Doma chovajú sliepky, holuby, zajace i kozy. Spomenie aj širšiu rodinu mimo Alžírska v Mali a v Nigeri. Vtedy náš rozhovor prerušuje prvá zastávka. Je to skalný útvar podobajúci sa na slona.
Útek do tieňa
Na druhej zastávke nasleduje asi dvojhodinový peší výlet do kaňonu Essendilene. Je to nečakaný zázrak prírody. Dno hlbokého úzkeho údolia, ktorým kráčame, je miestami husto porastené oleandrovníkmi. Naša túra končí pri dvoch vodných zdrojoch, malých jazierkach.
Po návrate k autám nasleduje hľadanie vhodného miesta na obed. Predošlý deň sme strávili v skalnatej časti púšte. Tam sme obedovali v tieni vysokého brala. Dnes je charakter krajiny iný. Skaliská sú roztrúsené osamote.
Nájsť tienené miesto ale veľký problém nebude. Na širokých pláňach medzi skalnými útvarmi rastú osamelo akácie. Ich kupolovité, dáždnikové alebo slnečníkové koruny poskytujú dostatok tieňa. Hľadáme len dostatočne veľký strom, pod ktorý by sa schovala celá naša skupina a časť automobilov.
Africké akácie sa evolučným vývojom adaptovali na miestne prostredie. Ich malé listy umožňujú zachytiť maximálne množstvo slnečného svetla. Pozor si treba dať na nízke konáre. Akácie rastúce v Sahare majú ostré tŕne, ktoré bránia zvieratám jesť ich listy.
Ryba v púšti
Dnes máme na obed typickú alžírsku polievku chorba frik doplnenú šošovicou. Nechýba na kúsky nakrájaná bageta. Mimochodom bagety pečú v Alžírsku neuveriteľne chutné. Pochopiteľne najlepšie sú tie kúpené priamo v pekárni. Hoci sme v púšti, hlavným chodom sú opečené sardinky a hranolky, ako dezert dostávame jablko.
Tuaregovia usadnú k obedu, až keď sú ich hostia obslúžení. Sedia na koberci z ťavej srsti okolo veľkej spoločnej misy, z ktorej si berú jedlo. Jedia pomaly a popritom sa medzi sebou živo rozprávajú. K ich životu patrí veľká súdržnosť.
Každý deň sme boli svedkami rovnakej udalosti, zberu dreva na oheň. Keď šofér prvého auta v „karaváne“ zbadal miesto vhodné na zásobenie sa, zastavil a rovnako aj nasledujúce vozidlá. Tuaregovia sa rozpŕchli do najbližšieho okolia a každý sa snažil z „pazúrov“ piesku vytrhnúť suchú haluz. Tie sa ukladali na konštrukciu umiestnenú na streche automobilu. Bolo znovu a znovu zaujímavé sledovať ich pri tejto spoločnej aktivite.
Sladké povzbudenie
Na záver každého obeda a večere sa podáva čerstvo uvarený čaj. Je to špecialita, ktorú dnes pripravil na ohnisku Sala. Varenie je dlhým rituálom. Výsledok, silný, veľmi osladený čaj s vysokou penou sa podáva v malých hrubých sklenených pohárikoch.
Po prvom dni vieme, že po obede bude siesta. Časť dňa, keď je slnko najvyššie, sa patrí prežiť v tieni. Tuaregovia najčastejšie ležia pri svojich automobiloch v piesku. Turistom rozdajú ležadla a tieň im robia akácie, kde si môžu zdriemnuť.
Hlavnou poobedňajšou zastávkou je malé údolie s rozsiahlym skalnatým skalísk, v ktorom žijú najbližší príbuzní slona, damani. Sú to malé cicavce, ktoré sa podobajú na naše tatranské svište. Tie sú ale o niečo väčšie. Máme šťastie a pozorujeme skupinku šiestich damanov. Tieto malé a veľmi rýchle zvieratká sú geneticky najbližšími príbuznými slonov, hoci im chýbajú choboty.
Krátko pred západom slnka križujeme alžírsku štátnu cestu č.3 a ocitáme sa v úplne inej krajine. Tu dominujú vysoké piesočné duny. Dokonale zodpovedajú tradičnej predstave o tom ako má vypadať Sahara. Vyzúvame si topánky a v teplom piesku stúpame na vrchol duny. Chvíľami ideme pieskom pevným ako betónová cesta, inde sa hlboko zabárame do sypkého povrchu. Aký je zážitok sledovať zapadajúce slnko na vrchole duny v Sahare? Vydajte sa za ním a rovnako ako my, aj vy podľahnete čaru magickej púšte.
Zdroj foto: autor, shutterstock
5
