Textár Kamil Peteraj (79): Verím, že to najlepšie mám ešte pred sebou

Hoci o sebe tvrdí, že nie je oslavný typ, tentokrát urobí výnimku. Básnik a textár Kamil Peteraj totiž oslávi 18. septembra osemdesiatku a dostane darček hodný majstra slova. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si zaspomínal na svoje detstvo, priateľov zo skupiny Modus a prezradil aj to, ako vznikajú hity.

V minulosti ste poznamenali, že mladícku dušu má ten, kto nestratil ideál meniť svet a púšťať sa do nových vecí. Máte to takto aj vy?

Som tak nastavený po celý život a snáď je to aj cítiť. Nie je to ale celkom moja myšlienka. Jej autorom je jeden anglický producent, ktorý poznamenal, že mladý je človek dovtedy, pokiaľ si myslí, že to najlepšie má ešte pred sebou. Ja si to ešte do určitej miery stále myslím, hoci v mojom veku sa už nechcem hrať na mladého. To by vyzeralo smiešne. Svet ale ide stále dopredu, treba ho vnímať, absorbovať nové veci a selektovať. Keď od svojho rovesníka počujem, že už si nejde kupovať nový telefón alebo nový počítač, že mu to nič nehovorí, pomyslím si ejha, už je s ním zle... Či chceme alebo nechceme, svet je vo vývoji, treba sa mu prispôsobiť a nie rezignovať.

Pýtam sa preto, lebo čoskoro oslávite krásne životné jubileum a zároveň čoskoro uzrú svetlo sveta aj nové plody vašej tvorivej práce. Prezradíte o nich niečo viac?

Čoskoro mi vyjdú dve knižky a vo vydavateľstve Opus jedno dvojcédéčko s piesňami a najväčšími hitmi z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Zlatá kniha bude súčasťou Luxusnej knižnice Ikaru. Riaditeľka vydavateľstva, pani Gabika Belopotocká, tak ako vždy urobila pre krásu tejto knihy maximum a myslím, že je to na tejto knižke vidno. Je naozaj exkluzívna a vysoko nad pomery štandardnej knižnej produkcie. Zlatá kniha vyjde práve v deň mojich osemdesiatych narodenín.

Takže k narodeninám si darujete novú vlastnú knižku. To je krásny darček.

Myslím, že viac ako ja sa o ňu zaslúžilo vydavateľstvo  Ikar. Pôjde o výber textov sprevádzaný krásnymi ilustráciami maliara Martina Augustína. Okrem toho vyjde ešte ďalšia kniha - má názov Stále ťa mať.

Aký je Kamil Peteraj s pribúdajúcim vekom? Bilancuje? Urobili by ste dnes niečo vo svojom živote ináč?

Niekedy aj skoro všetko. (Smiech) Keď sa dostanem do deštrukčnej eufórie, poviem si, že všeličo by sa dalo vybrúsiť dokonalejšie, to či ono mohlo byť lepšie, všeličo som mal vyhodiť… Stále mám v sebe istú sebareflexiu. Čo by som ale nezmenil, sú moje životné postoje k zásadným veciam, ktoré sa odzrkadlili aj v mojej tvorbe.

Životné jubileum nás často vracia k spomienkam na detstvo. Narodili ste sa po 2. svetovej vojne do ešte starej dobrej Petržalky, kde sa hovorilo viacerými jazykmi, ale všetci si rozumeli. Aké ste mali detstvo?

Úžasné. Na svoje detstvo spomínam veľmi rád i napriek tomu, čo všetko sa v tom čase udialo. V Petržalke boli stále Nemci a Maďari, hovorilo sa z jazyka do jazyka. Mal som dobrých rodičov aj starých rodičov. Môj dedo mal koňa, vždy ma ako malého chlapca naň posadil a vtedy som bol kráľom. Horšie bolo, keď som neskôr v dospelosti spadol a nie raz z „virtuálneho koňa“ - to bolelo, aj pomohlo, aby som lepšie chápal, že život nie je voľne poletujúce pierko. Mama bola veľmi láskavá, ale na mňa a na sestru prísna, chcela, aby sme v živote niečo dosiahli, lebo deti v našom okolí poväčšine končili len so základným vzdelaním. Skrátka, mala s nami veľké ambície a viedla nás k tomu, aby sme získali vyššie vzdelanie.

Vďaka otcovi ste začali s hrou na husle. Stal sa z vás nádejný husľový virtuóz, čo ste neskôr asi výborne zúročili v textárskej práci.

Áno, nechcel, aby som sa len tak ponevieral po uliciach. Neznášal pofľakovanie a ničnerobenie, a tak ma zapísal do hudobnej školy. Mal som tam skvelých pedagógov, či už to bol riaditeľ pán František Oswald alebo môj učiteľ huslí pán Fleischer. Títo pedagógovia sa nám osobne venovali a vycibrili v nás umelecký vkus, cítenie, a priviedli nás do toho zázračného sveta, ktorý sa nazýva umenie. Samozrejme, malo to aj odvrátenú stránku. Keď som išiel  s husľami po Petržalke, chalani sa mi smiali a pokrikovali za mnou Mozart ide!

Lichotilo vám to, alebo ste to vnímali ako šikanu?

Najprv som to bral ako výsmech. Ale keď som bol trochu starší a chodil na konzervatórium, zmenilo sa to. Na našej ulici býval aj známy šéf najväčšej  bitkárskej bandy Rudo Krčmár. On mi neskôr robil v Petržalke ochranku. Nesmel sa ma nikto dotknúť, lebo by vyfasoval. A tak som mal v živote svoju prvú výsadu, a to práve vďaka husliam! (Smiech)

Presuňme sa v čase o niekoľko rokov. V 70. rokoch sa objavila na scéne skupina Modus a vy ste boli pri tom. Bola to nebývalá erupcia slovenských pesničiek, z ktorých sa mnohé stali hitmi. Čo robil Modus ináč ako kapely pred ním?

Ak dovolíte, vrátim sa ešte k skupine Prúdy, kde som zistil, že robiť hudbu s názorom je veľmi dôležité, ak nie najdôležitejšie. Inak, k tejto spolupráci ma priviedol Marián Varga, môj spolužiak na konzervatóriu. Jeho práve vyhodili z "konzervy", a tak spolu s Paľom Hammelom vytvorili jedinečný fenomén, už spomínané Prúdy. Pre mňa to znamenalo prejsť do celkom iného terénu od poézie k písaniu textov. A tak som sa stal  dvojdomým autorom. Myslím, že to bol šťastný krok. Vplával som do bigbítu.

Hudbu s názorom ale robil aj Modus. Jeho ozdobou bola speváčka Marika Gombitová (68). Raketový úspech ste jej predpovedali ako jeden z prvých. V čom bola výnimočná?

Marika bola v čase jej nástupu do Modusu ešte neznáma, ale mne bolo jasné, že je to budúca veľká hviezda. Rodiaci sa absolútny idol. Mala všetky predpoklady ísť raketovo hore. Vedela sa na každú pesničku skvele pripraviť. Od interpretácie až po vizuál. Uvedomovala si o čom spieva, a ako sa pripraviť na nahrávanie alebo vystúpenie na pódiu. Túto pop inteligenciu mala v sebe akoby zakódovanú. Bolo jej jasné, že je v šoubiznise, a tam je dôležitá nielen interpretácia, ale aj celkový imidž. Každú z piesní sme si najprv prechádzali pri klavíri, vychytali všetky detaily a až potom sa nahrala. Marika bola ideálny človek do šoubiznisu - rýchle chápajúca, muzikálna po svojom otcovi, ktorý bol organistom v kostole.

Hlas Mariky Gombitovej vždy príjemne rezonoval s hlasom Mekyho Žbirku († 69). Autonehoda, ktorá sa stala v novembri 1980 ich cestu žiaľ rozdelila.

Nešťastie, ktoré sa stalo, zmenilo všetko. Všetci sme sa trápili. Spojenie Janko (red. poz. Lehotský), Marika a Meky bolo veľmi prirodzené. Myslím, že ani najlepší producent by lepšie spojenie nevymyslel. Marika priniesla do kapely ďalší level, bol to talent od prírody, ale čo ma najviac šokovalo, ako rýchlo si osvojila všetky znaky najvyššieho profesionalizmu. Ten jej laserový hlas ľahúčko poletoval vo vokáloch a neskôr bolo šokujúce ako bravúrne zvládla skutočne náročné pesničky.

Marikin životný príbeh je príbehom z výslnia do ústrania. Ste momentálne v kontakte?

Áno, sme. Marika momentálne  býva ďaleko od Bratislavy a veľmi jej to prospieva.

Roky ste tvorili zohraný tandem s hudobníkom Mekym Žbirkom. Boli ste nielen spolupracovníkmi, ale aj blízkymi priateľmi. Ako vyzeral váš tvorivý proces?

Mekymu som písal texty priamo na jeho hudbu. Prvý album Doktor sen vznikol napríklad tak, že keď išiel na zájazd, nechal mi kazetu s hudbou, a kým sa vrátil, napísal som k nej texty. Potom prišiel k nám domov, sadol si na gauč, vytiahol gitaru a začal si tie skladby prespievavať. Moji malí synovia ho ako Tom a Jerry pozorovali, zatiaľ čo sme si spolu prechádzali jednotlivé skladby. Keď sa neskôr Meky presťahoval do Prahy, opakovali sme celý tento proces telefonicky. Jediný text, ktorý sme ako ja hovorím doslova „murovali“ bol Čo bolí, to prebolí. Problémom bola čeština, preto sme to konzultovali aj s Mekyho manželkou Katkou, ktorá je Češka.

V slepých uličkách, Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Biely kvet sú len malou ukážkou veľkých hitov, ktoré vzišli z vašej spolupráce. Dokázali ste sa s Mekym aj správne tvorivo pohádať?

Vždy som mal rád jeho lakonický anglický humor a jeho poznámky. Raz sme mali takú prudšiu debatu v hoteli Carlton, keď som poznamenal, že ako základ je predsa len najlepšia americká hudba. (Smiech) Meky vykríkol: „Americká?!“ To som nemal povedať, vtedy z neho vyliezol pravý Angličan. Mimochodom, mal vtedy pravdu…

Hoci ste si vzájomne sadli a fungovala medzi vami chémia, na istý čas ste v minulosti aj prerušili kontakt.

Prestali sme vtedy v najlepšom, keď bol na vrchole. Tak sme si dali nejakú prestávku. Nakoniec mi Meky zavolal, že má novú skladbu. A vznikol z toho ďalší hit Čo bolí, to prebolí.

Ste majstrom slova, po celý život obratne pracujete so slovami a ako textár máte na konte desiatky úspešných hitov. V čom spočíva tá alchýmia? Ako vzniká hit?

To je vždy veľmi ťažké odhadnúť, ale s Mariánom Vargom sme na to asi spoločne pri debate prišli. Hit je umenie zadefinovať to, čo visí práve vo vzduchu. Ale nedá sa na to nijako špekulatívne prísť. Neexistujú žiadne pravidlá. Musíte mať nos, inštinkt.  Vôbec som si nemyslel, že Balada o poľných vtákoch môže byť taký veľký hit, takisto Atlantída, ktorá je vážna a ťažká pesnička. Horehronie vyletelo hore nad moje očakávanie.

Aký je príbeh tejto chytľavej pesničky?

Horehronie sa mi akoby vysypalo z rukáva. Keď som napísal tento text, poslal som ho manažérovi vtedy začínajúcej speváčky Kristíny Pelákovej - Martinovi Kavuličovi. Ten mi obratom poslal vynikajúcu melódiu a pesnička bola na svete. Povedali sme si, to by mohlo byť zaujímavé, buďme drzí, je to akýsi mimoformátový song, dajme to Kristíne, nech zabojuje o Eurovíziu. Naspievala to výborne, úspech pesničky stále rástol a napokon sa z nej stal hit. V tom čase som dal prednosť pri pokladni jednému novinárovi v potravinách, mal totiž len malý nákup. Ten sa na mňa zagánil, vôbec nepoďakoval a odvrkol: „Dúfam, že takú blbosť, už nikdy nenapíšete!“ (Smiech) Áno, aj takto nejako to niekedy vyzerá v popmusic.

Prejdime ešte prosím do vášho užšieho rodinného kruhu. Za každým úspešným mužom vraj stojí šikovná žena. S manželkou, lekárkou Ľubkou, ste spolu už 52 rokov. Ako ste sa spoznali?

Spoznali sme sa na "Suvoráku" (red. poz. študentský domov). Vtedy som tam chodil do "iných dverí", keď sa zrazu objavila tá pravá, dnes už moja manželka Ľubka. Múdra a krásna baba. Tá, aké si niekedy sami závidíme. O trocha neskôr ako mladá, začínajúca lekárka mala službu v divadle Nová scéna. Náhoda nám dala krásnu prihrávku. Páčila sa mi a začali sme si, ako sa vraví,  notovať. A to notovanie nám vydržalo až doteraz. Je vzdelaná a veľmi empatická a je s ňou vždy fajn. Vystačíme si sami, nepotrebujeme nikoho ďalšieho, spoločnosť navyše nás skôr otravuje.

Ale počas oslavy vašej osemdesiatky snáď urobíte výnimku.

Obaja sme neoslavné typy. V tom sme absolútne rovnakí. Nejako to spolu zvládneme, ale žiadne veľké oslavy, okrem krstu Zlatej knihy, nebudú. V osemdesiatke treba poďakovať Bohu, že som sa dožil, aj keď mám nejaké zdravotné deficity. Ale dúfam, že sa mám za čím obzrieť. Stále píšem, udržujem sa v tvorivej kondičke. Našťastie, vždy je o čom písať, vesmír je nevyčerpateľný.  

Kamil Peteraj (1945, Bratislava)

Básnik, textár, scenárista a divadelný dramaturg. Študoval hru na husle na bratislavskom konzervatóriu a dramaturgiu na VŠMU. Je autorom vyše dvadsiatich  básnických zbierok a viacerých kníh piesňových textov pre deti. Ako autor a textár spolupracoval s Pavlom Hammelom, Jánom Lehotským, Mekym Žbirkom a Marikou Gombitovou. Mnohé z piesňových albumov (Zvonky zvoňte, Konvergencie, Zelená pošta, Šľahačková princezná, Doktor Sen a ďalšie) patria do zlatého fondu slovenskej populárnej hudby. Je ženatý, s manželkou Ľubkou má dvoch synov Kamila a Mareka, má tri vnúčatá a žije v Bratislave.

Zdroj foto: tibor géci, akp