Gustáv Valach († 81) bol nesporne fascinujúca bytosť, ale súčasne aj človek s veľmi komplikovaným charakterom. O žiadnom zo slovenských hercov sa nehovorilo tak rozporuplne, tak diametrálne odlišne – či už obdivne, alebo zatracujúco – ako práve o ňom. Bol démonom i anjelom v jednom, no v každej situácii to bol čestný a priamy chlap. Nikdy sa netváril ako hviezda, hoci ňou bol. Hrdý, nie však povýšený. Muž pevných princípov. Spomeňme si naňho pri príležitosti 105 rokov od jeho narodenia úryvkom z knihy s názvom Neposeremos, ktorá mapuje životnú púť tohto hereckého velikána.
O pevných hercových zásadách sa vyjadril veľmi osobne aj kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorého s Gustávom Valachom spájalo priateľstvo, láska k Bohu a ideály, ktorým obaja verili. Navzájom sa obdivovali, mali sa v úcte. Ľudia ho obdivovali a ctili si ho pre jeho umenie i pre jeho pevné, mužné a nekompromisné postoje, keď odmietol hrať herecké úlohy, ktoré boli v rozpore s jeho národným i hlbokým náboženským presvedčením a v rozpore s jeho svedomím. Gustáv Valach mal rád svoj národ a bol oddaným mužom viery.“ Tak ho videl kardinál Korec, ktorý keď sa v roku 1968 vrátil z osemročného väzenia, stretával sa s Valachom na nedeľných svätých omšiach v kostole u františkánov, kde herec čítaval lekcie zo Starého i Nového zákona.
Neskôr robil to isté v kostole na Kalvárii, sledovaný eštebákmi. Na Veľký piatok tam čítal Pašie. Niektorí z veriacich mi hovorili, že sotva dýchali. Gustáv Valach čítal slová Svätého písma pripravene, dôstojne a s vierou, hlasom, ktorý mal len on. Po skončení Pašií kňaz povedal: „Drahí veriaci, po tom, čo sme počuli a ako sme to počuli, nepoviem viac ani slovo.“ Nastala chvíľa hlbokého ticha. A nebolo to po prvý raz...
Eštebák na balkóne
S tajnými za chrbtom chodieval Gustáv Valach do kostola, do obchodu, do práce a nemal od nich pokoja ani doma. Dívali sa mu do okien keď pozeral televíziu, aj keď s zhováral s rodinou. Dá sa na to zvyknúť?! Ako nemiestny žart vyznieva fakt, že po jeho smrti sa šírili konšpirácie, že bol agentom ŠtB. „Nechápem, kto roznášal také klebety, bol to jasný nezmysel. Otec bol sledovaný a trvalo to zopár rokov,“ krúti hlavou syn Augustín Valach. „Bývali sme už na Fándlyho ulici, bolo to začiatkom 70. rokov. Cez deň aj v noci sa po ulici prechádzali dvaja páni. Pendlovali po ulici hore, dolu. Už sa ani nesnažili byť nenápadní. Ani to nešlo, veď obyvatelia okolitých domov sa poznali, cudzieho si hneď všimli. Raz mama prichytila jedného z tajných na balkóne! Jedného mrazivého večera to otcovi nedalo, vyšiel na ulicu a oslovil ich, že chlapci, poďte dnu, čo budete v tej zime chodiť po ulici! Zobral ich do svojho záhradného domčeka a tam debatovali a popíjali vínko. Našťastie, nikdy otca nezavreli, ani nevyšetrovali, na rozdiel od niektorých jeho priateľov,“ konštatuje Augustín Valach.
Na koberci u ministra
Okolo osoby herca sa šírili aj reči, ktoré neboli vždy pravdivé. Napríklad aj o tom, že je tajne vysväteným biskupom. Valacha si dokonca predvolal normalizačný minister kultúry Miroslav Válek, aby mu herec vysvetlil, ako to s tým vysvätením naozaj je. Valach vošiel do ministrovej kancelárie so vztýčenou hlavou. Pozdravil, podišiel k ministrovi, ktorý sedel za veľkým pracovným stolom. Válek sa postavil, obaja muži si podali ruky. Pevný stisk na oboch stranách bol neverbálnym dôkazom vzájomnej priazne. Válek si vzápätí sadol, rukou naznačil Valachovi, aby sa usadil do kresla oproti. Netváril sa ako inkvizítor. Istým spôsobom mu bol Valach sympatický. Koniec koncov, minister kultúry bol spolu s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Gustávom Husákom a ministrom zahraničných vecí Bohuslavom Chňoupkom v partii, ktorá sa pričinila o vznik samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Bez otáľania sa spýtal: „Vy ste boli na Velehrade?!“ znela naoko výčitka, skôr však zvedavá otázka. Valach sa na krátko zahľadel ministrovi do očí: „V živote nie!“
Jeho pevný barytón zalial miestnosť. Válek si pošúchal bradu: „Tak máme zlý materiál.“ Vzal zo stola akúsi fotografiu a ukázal ju Valachovi. V miestnosti bolo cítiť napätie. Viac na strane ministra, než na strane hosťa. Valach vzal fotografiu do rúk, letmo si ju prezrel. Bolo na nej s mitrou na hlave. Zvraštil čelo: „Tak som nedajbože biskup?!“ Podal fotografiu ministrovi. Ten očakával odpoveď, nie protiotázku. Rozhodne nemal v pláne dať sa odbiť. „Stretávate sa s Korcom?“ zisťoval. „Sporadicky.“ Válek si povzdychol. Že by mu bol tento výsluch nepríjemný? Navonok však nedal najavo žiadne emócie. Bol ministrom, a tak sa snažil zachovať si štatút funkcionára. Hoc ako by mu bol býval Valach sympatický, vyrukoval s obvinením: „Tak to teda nie, vy sa stretávate pravidelne!“ Sediac hlboko v koženom ministerskom kresle oprel si lakte o stôl.
Valach sa mierne nahol a položil ruku na ministrov stôl. „A kde?“ opýtal sa pokojne. Sám bol zvedavý. „V Rači.“ „Môžete mi dať adresu?“ zaskočil ho Valach. Podľa očakávania, žiadnu adresu mu minister nedal. „Majú vás za tajného kardinála,“ vyšlo z ministra.
Valach sa usmial. Celkom sa mu tá predstava zapáčila. Odvtedy vždy pri určitých konfliktoch mohol povedať: „Pardon, vážení! Vy neviete, že hovoríte s tajným kardinálom?!“
5
