Posledné júnové dni pripomínajú viaceré tragické udalosti z našej nedávnej minulosti. Dňa 27. júna uplynie 75 rokov od popravy Milady Horákovej a ďalších troch obžalovaných v jednom z najsledovanejších politických procesov tej doby, 24. jún vyhlásilo Slovensko za Deň pamiatky obetí komunistického režimu. O politických procesoch v Československu Novému Času Nedeľa porozprával historik z Ústavu pamäti národa Branislav Kinčok.
Proces so skupinou Milady Horákovej v máji a júni 1950 rezonoval aj v zahraničnej tlači, pred jej popravou sa za ňu prihovárali W. Churchill, A. Einstein i Eleanor Rooseveltová. Bol to najväčší politický proces v Československu v tomto období?
Áno bol. Významovo ho možno prekonala súdna kauza s Rudolfom Slánskym a spol., no na hlavný proces s M. Horákovou, v ktorom bolo súdených trinásť obvinených, nadväzovali ďalšie, tzv. následné procesy. V nich bolo odsúdených ďalších viac ako 600 osôb, ktorých organizátori perzekúcií rozdelili do 35 veľkých skupín. Tieto procesy už mali menší význam, z celoštátneho hľadiska sa presúvali na kraje a okresy, no napriek tomu v nich padli drakonické rozsudky. Súdy v nich udelili ďalších 10 trestov smrti, 48 doživotí a tresty odňatia slobody v celkovej výške 7 830 rokov. Z tohto pohľadu teda išlo o najväčší politický proces v Československu. V prvej polovici 60. rokov bola väčšina odsúdených prepustená na slobodu, no zostala v pozícii amnestovaných zločincov.
Bola Milada Horáková jedinou popravenou ženou v Československu?
Bývalá poslankyňa Československej strany národne socialistickej strany Milada Horáková bola jediná popravená žena v rámci komunistických politických procesov. Bola to zároveň matka ešte nedospelej dcéry a v čase popravy ešte nemala ani 50 rokov. V prvých návrhoch na výšku trestov síce štátna prokuratúra uvažovala, že by trest smrti dostala aj bývalá poslankyňa Antonia Kleinerová, ale to už bolo aj na organizátorov procesu príliš.
Málo sa hovorí o mimoriadne krutom spôsobe vykonania popravy i o tom ako štát naložil s ostatkami popravených.
Výkon trestu smrti sa v Československu vykonával obesením. Nešlo však o klasickú šibenicu, ktorú vídavame vo filmoch, ale o šibenicu typu „doska“ – povraz bol zavesený na kladke, ktorá bola pripevnená o dosku. Bol to obzvlášť krutý a neľudský spôsob obesenia. Pri tomto spôsobe si odsúdenec nezlomil väz, ale príčinou smrti bolo udusenie. Predsmrtná agónia trvala 8 – 14 minút, záležalo od hmotnosti a telesnej konštrukcie osoby. Pre komunistický režim bolo typické, že telesné ostatky popravených v politických procesoch neodovzdával pozostalým a nedovolil ich ani dôstojne pochovať. Obával sa totiž, že miesta ich posledných odpočinkov by sa mohli stať akýmisi „pútnickými miestami“, kde by sa zhromažďovali odporcovia režimu.
Bol proces s Horákovej skupinou monsterprocesom?
Oficiálne hovoríme o tejto kauze, ako o prvom monsteprocese v Československu, aj keď treba povedať, že už dva mesiace predtým sa v Prahe uskutočnilo súdne konanie s predstaviteľmi rehoľných rádov – Augustin Machalka a spol., ktoré už malo parametre monsterprocesu. Taktiež ho sprevádzala veľká propagandistická kampaň, no nie všetko bolo ešte dotiahnuté do posledných detailov. Pri procese s M. Horákovou už bola väčšina nedostatkov odstránená a dôležitú úlohu zohral aj fakt, že do konečnej realizácie prípadu boli prvýkrát zakomponovaní aj sovietski bezpečnostní poradcovia, ktorí prišli do Československa na jeseň 1949.
Monsterproces s M. Horákovou sa konal ako veľké justičné divadlo s celoštátnym zameraním, pričom počas celých deviatich dní jeho konania o ňom vo veľkom referoval rozhlas i vtedajšia oficiálna tlač. Úlohou tohto procesu bolo nielen sa vysporiadať s politickými odporcami komunistov ale aj vychovávať a šokovať celú spoločnosť.
Prečo štát udelil v tomto prípade toľko rozsudkov smrti?
Na začiatku organizátori procesu dokonca uvažovali o šiestich trestoch smrti, potom sa však priklonili „iba“ k štyrom. V monsterprocese museli byť obžalovaní obvinení z tých najťažších trestných činov proti republike – podľa vtedajších zákonov z vlastizrady, vyzvedačstva, terorizmu a sabotáže. Tým vyvolali v masách isté očakávania a tak už nemohli dať obvineným nízke tresty. V rámci propagandistickej kampane prijímali celé pracovné kolektívy rezolúcie, v ktorých vyjadrovali svoje pobúrenie a žiadali trest smrti pre všetkých obvinených. To už bol výsledok vybičovanej pogromistickej atmosféry, ktorú komunistický režim vyvolal v spoločnosti. Bol to aj odkaz komunistov všetkým domácim, zahraničným, skutočným i potenciálnym odporcom, že režim je pevný a takýmto spôsobom skončí každý, kto proti nemu bude vyvíjať ilegálnu činnosť. Doslova im odkázali, že sa vieme vysporiadať s každým a nebojíme sa odsúdiť ani ženu-matku a dokonca ju aj popraviť.
Odkiaľ vychádzala potreba organizovať politické procesy, znútra či zo zahraničia?
Komunistický režim v Československu mal záujem na politických procesoch, čo sa ukázalo hneď po februári 1948, keď napríklad na Slovensku prebehli dva procesy s bývalými funkcionármi Demokratickej strany. Otázka je len v tom, či až na takých brutálnych. Výslednú podobu procesov totiž významne ovplyvnili viaceré zahraničnopolitické faktory. Hlavným bola snaha Sovietskeho zväzu upevniť po vylúčení Juhoslávie zo socialistického tábora (1948) svoj vplyv nad zvyšnými ľudovodemokratickými štátmi. Ako modus operandi použil Stalin už osvedčené politické procesy. Pod vplyvom Moskvy sa tak aj v Československu politické procesy vyvinuli až do monsterprocesov.
Bol Stalin spokojný s tým ako prebiehali procesy v ČSR?
Stalin bol pravdepodobne uspokojený až koncom roku 1952, keď sa v Prahe uskutočnil politický proces s Rudolfom Slánskym a spol., ktorý bol organizovaný priamo Sovietmi. Bolo to vzorové justičné divadlo, kde boli jednotliví obžalovaní spracovaní tak, že svoje výpovede recitovali od slova do slova. Z tohto pohľadu tak prekonalo aj súdne konanie proti Horákovej a spol., kde sa niektorí obžalovaní – hlavne M. Horáková a Františka Zeminová odvážili ešte otvorene brániť. Dokonca sa hádali s prokurátormi a odmietali ich interpretácie.
Mali sme aj samostatné slovenské politické procesy?
Samozrejme, organizovali sa aj politické procesy, ktoré nemali celoštátny význam, ale len slovenský. Medzi najvýznamnejšie patril napríklad proces s tzv. Bielou légiou (máj 1949), v ktorom boli na trest smrti odsúdení Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár a kauza bývalého partizánskeho veliteľa Viliama Žingora a spol. (október 1950), kde súd vyniesol tri rozsudky smrti. Parametre monsterprocesu mal aj prípad slovenských biskupov – Ján Vojtaššák a spol., ktorý mal veľkú mediálnu odozvu. Biskupov sa však podarilo zlomiť len čiastočne, čo sa prejavilo hlavne u Jána Vojtaššáka, ktorý sa odkláňal od naučenej výpovede. Príliš im to však nepomohlo – Michal Buzalka a Pavol Gojdič boli odsúdení na doživotie a Ján Vojtaššák na 24 rokov odňatia slobody.
Bol aj proces s Gustávom Husákom v roku 1954 monsterprocesom?
Politický proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami na čele s Gustávom Husákom nemal síce vonkajšie parametre monsterprocesu, no vďaka jeho politicko-spoločenskému významu ho do tejto skupiny radíme. Na jednej strane bol propagandistický dopad tohto súdneho konania znížený v dôsledku správania Gustáva Husáka, ktorý nespolupracoval a odmietal sa priznať k vykonštruovaným obvineniam. Na druhej strane výsledným rozsudkom bola na dlhé roky kriminalizovaná akákoľvek idea samostatnosti a samobytnosti Slovenska, a to nielen vo forme samostatného štátu ale aj federácie. Vo väzení skončila slovenská komunistická elita, predstavitelia ľavicovej inteligencie a reprezentanti tzv. slovenského národného komunizmu. Výsledok procesu a neskoršia snaha o rehabilitáciu odsúdených výrazným spôsobom ovplyvnili vývoj Slovenska v 50. a 60. rokoch minulého storočia.
Ako prebiehali politické procesy na nižších úrovniach?
Na celoslovenskej úrovni sa politické procesy konali pred Štátnym súdom v Bratislave. Organizovali sa však aj jeho výjazdové zasadnutia, keď sa nepriatelia robotníckej triedy súdili priamo vo veľkých fabrikách.
Na nižšej úrovni prebiehali politické procesy krajského, okresného a miestneho (obecného) významu. Súdili sa tu hlavne prípady súvisiace s kolektivizáciou poľnohospodárstva, takže hlavným cieľom perzekúcií boli zámožnejší roľníci – tzv. dedinskí boháči, resp. kulaci. Úrady im najskôr predpísali také kontingenty (povinné dodávky), ktoré nevedel splniť a tým sa vystavili postihu za sabotáž alebo neplnenie jednotného hospodárskeho plánu. Okrem trestov odňatia slobody im súdy konfiškovali aj celé majetky a zoštátnenú pôdu následne vkladali do vznikajúcich JRD. Menší roľníci boli vystavení hlavne mimosúdnej perzekúcii – ich prípady riešili tzv. trestné komisie na okresných národných výboroch, ktoré im prevažne vymeriavali peňažné tresty. Tie sa však v prípade nezaplatenia menili na väzenie. Na tisíce osôb sa tak po roku 1989 nevzťahovala rehabilitácia, napriek tomu, že boli preukázateľne obeťami komunistických perzekúcií. Práve roľníci tvorili najväčšiu časť obetí politických procesov na Slovensku v 50. rokoch.
Koľko bolo obetí procesov a ako boli postihnutí?
Do roku 1989 bolo na Slovensku z politických dôvodov odsúdených viac ako 71 000 osôb. Tento údaj však nie je konečný a postihnutých bude viac. Nie sú tu zarátané napríklad aj spomenuté obete mimosúdnej perzekúcie súvisiacej s kolektivizáciou. Spolu s odsúdeným boli často postihnuté celé rodiny. Napríklad rodiny tzv. dedinských boháčov boli deportované stovky kilometrov od rodnej obce, ich deti nemohli študovať, alebo ak už študovali, nasledovalo vyhodenie zo školy. Keď teda k odsúdeným pripočítame aj ich rodinných príslušníkov, tak sa dostaneme k číslu niekoľko stotisíc.
Dosiahol štát procesmi to čo plánoval?
Politické procesy splnili zámery a očakávania, ktoré do nich vkladalo komunistické vedenie. V prvom rade v rokoch 1948 až 1954 prispeli k upevneniu režimu, čo ukázal aj ďalší vývoj. Veď už M. Horáková pred zatknutím pripúšťala, že akékoľvek aktivity proti vládnucemu režimu sú v danej situácii neperspektívne. Aj ona uznávala, že režim je už na prelome rokov 1949/1950 taký silný, že je zbytočné niečo proti nemu podnikať a uvedomovala si, že akákoľvek zmena by mohla prísť iba v prípade radikálnej zmeny zahraničnopolitickej situácie – stiahnutiu Sovietov zo strednej Európy, prípadne pri eskalovaní studenej vojny do vojny horúcej.
Boli do roku 1989 prešetrovaní organizátori procesov?
Formálne áno, hlavne niektorí predstavitelia vyšetrovacích zložiek ŠtB. Začalo sa to už smrťou Stalina, hlavne v ZSSR prebehlo politické oteplenie, ktoré postupne prichádzalo aj do Československa. Jeho prejavom boli aj stovky žiadostí obetí politických procesov, v ktorých opisovali porušovanie zákonnosti. V roku 1955 tak vznikla prvá komisia na prešetrenie niektorých politických procesov na čele s vtedajším ministrom vnútra Rudolfom Barákom. Jej výsledky však boli žalostné. Došlo však k zatknutiu dvoch najvýznamnejších vyšetrovateľov ŠtB – Bohumila Doubka a Vladimíra Kohoutka, ktorí boli za nezákonnosti pri vyšetrovaniach odsúdení na deväť, resp. sedem rokov odňatia slobody, no už po niekoľkých mesiacoch ich podmienečne prepustili. Ku skutočným rehabilitáciám došlo až v prvej polovici 60. rokov, treba však zdôrazniť, že sa týkali len bývalých komunistických funkcionárov. Najväčšiu politickú zodpovednosť za politické procesy ale niesli najvyšší predstavitelia KSČ, z ktorých však nebol odsúdení nik.
Došlo sa k nejakému vysporiadaniu sa alebo potrestaniu vinníkov?
Na Slovensku nie. V Českej republike bola za svoj podiel na justičnej vražde M. Horákovej odsúdená tzv. robotnícka prokurátorka Ludmila Brožová-Polednová, ktorá v roku 2008 dostala trest 6 rokov väzenia. Z trestu si odsedela len necelé dva roky, vďaka prezidentskej milosti. Na Slovensku sme neodsúdili nikoho. Máme však zákon o pamäti národa, ktorý hovorí o protiprávnosti komunistického režimu. Od roku 2021 sa taktiež začal na Slovensku sláviť 24. jún ako Deň pamiatky obetí komunistického režimu.
Zdroj foto: abk, anc, reprofoto čt
3
