80 rokov od zhodenia prvej atómov bomby: Žijeme vo veku atómu

Keď v najväčšom utajení 16. júla 1945 prebehol v Novom Mexiku prvý test atómovej bomby známy ako Trinity test, verejnosť nemala ani potuchy o tom, že ľudstvo vstúpilo do nového, atómového veku. To sa malo zmeniť už o niekoľko dní, keď USA zhodili 6. augusta prvú atómovú bombu na Hirošimu. Hoci nás po osemdesiatich rokoch už hrozba a následky prípadnej atómovej vojny nedesia tak veľmi ako v 50. či 60. rokoch minulého storočia, nie raz sa stalo, že sme boli veľmi blízko jadrovej katastrofe.

Vďaka objaveniu energie z atómu stálo ľudstvo viac než raz na pokraji vyhubenia touto mocou silou. V 30. rokoch 20. storočia viedli experimenty fyzika Enrica Fermiho s neutrónmi a práca chemikov Otta Hahna, Fritza Strassmanna, Lise Meitnerovej a Otta R. Frisha k objaveniu spôsobu akým je možno štiepiť atómy a uvoľňovať obrovské množstvá energie. Keď sa to v roku 1938 v Berlíne skutočne podarilo, bolo jasné, že ďalším krokom musí byť vytvorenie zbrane, ktorá tento mocný potenciál využije.

So špiónmi

Následné vypuknutie II. svetovej vojny urýchlilo výskum a snahy o zostrojenie takejto zbrane v rámci tajného Projektu Manhattan. 6. augusta zhodili americké bombardéry prvú z dvoch atómových bômb na japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Bolo jasné, že úsilie tisícov najbrilantnejších vedcov tej doby dosiahlo svoj cieľ – stvorili najsilnejšiu a najničivejšiu zbraň v histórii ľudstva.

Sovietski vedci predpokladali, že v USA sa snažia o vývoj atómovej superzbrane už od roku 1939. Okrem výskumu priamo v Moskve získavali informácie aj od špiónov K. Fuchsa a D. Greenglassa v Amerike a sústredili sa na vlastnú produkciu plutónia v Čeljabinsku. Sovieti sa tiež živo zaujímali aj o nemecký jadrový výskum. Po zhodení bômb na Japonsko sa program rapídne urýchlil, Stalin mal mimoriadny záujem získať túto zbraň tiež.

Prvé kroky

Koncom roka 1946 vznikol prvý jadrový reaktor mimo Severnej Ameriky v laboratóriu č. 2 pod vedením Igora Kurčatova. 29. augusta 1949 Sovietsky zväz tajne a úspešne vykonal svoj prvý test zbrane s označením RDS-1, na testovacom mieste Semipalatinsk v Kazašskej SSR. So sériovou výrobou sa začalo koncom roku 1951. Test prekvapil západné mocnosti. Americká spravodajská služba odhadovala, že Sovieti nevyrobia atómovú zbraň do roku 1953, zatiaľ čo Briti ju neočakávali až do roku 1954.

Lacná energia

Zároveň sa po skončení II. svetovej vojny sústredila pozornosť aj na nový cieľ, teda mierové využívanie jadrovej energie. Koncom roku 1951 bola vyrobená prvá elektrická energia z nukleárneho reaktora EBR-I na experimentálnej stanici v Idahu. V roku 1953 americký prezident vo svojej reči Atómy pre mier podporil myšlienku medzinárodnej spolupráce na využívanie jadrovej energie.

Krátko na to, v roku 1954 bola spustená prvá sovietska atómová elektráreň Obninsk, v USA mali elektrinu z prvej komerčnej elektrárne v Shippingporte v Pennsylvanii.

Nadšenie pre atómovú energiu bolo obrovské. Ešte v roku 1945 vyšla kniha Davida Dietza, ktorý predpokladal, že atómy budú znamenať úplnú revolúciu aj v každodennom živote. Verilo sa, že čoskoro vzniknú autá poháňané jadrovou energiou. Postačí mala kapsula, ktorá bude auto poháňať po celý rok. Atómový pohon mali mať domáce spotrebiče, pocestujeme do vesmíru alebo budeme jadrovou energiou poháňať umelé srdcia. Atóm mal byť zdrojom lacnej elektriny bez obmedzení, mal pomáhať pri veľkých projektoch, stavbách či premene púští na poľnohospodársku pôdu.

Dodnes stratené

Vypuknutie studenej vojny ale poháňalo aj úsilie vyvinúť účinnejšie nukleárne zbrane. Od polovice 20. storočia sa na verejnosť dostávali informácie o nehodách lietadiel, ponoriek i lodí, ktoré kvôli nehodám či poruchám pri ktorých boli niektoré zo zbraní stratené, aktivované alebo dokonca vybuchli.

Od roku 1950 došlo k 32 známym incidentom, ktoré americká armáda označuje kódovým znakom Zlomený šíp. Ide o udalosti, pri ktorých došlo k náhodnému použitiu jadrových zbraní, hlavíc alebo komponentov, ktoré ale nevytvorili riziko nukleárnej vojny. Mohlo ísť o náhodné vystrelenie, vypálenie, detonovanie, krádež alebo aj stratu zbrane. Do dnešného dňa je takmer pol tucet známych udalostí, kedy armáda nukleárnu zbraň stratila a nenašla.

K prvej z týchto udalostí došlo v roku 1958 na ostrove Tybee v americkej Georgii. Pri simulovanej bojovej misii došlo k zrážke lietadiel vo vzduchu a strate bomby Mark 15 s hmotnosťou 3400 kilogramov. Na svojej palube ju mal bombardér B-47, ktorý po zrážke začal klesať a dostal povolenie bombu odhodiť, aby nedošlo k jej výbuchu počas núdzového pristátia.

Po niekoľkých neúspešných pátraniach bola zbraň vyhlásená za stratenú v zálive Wassaw Sound pri pobreží ostrova Tybee. O tom, či obsahovala jadrovú kapsulu sa vedú dodnes debaty.

Havária bombardéra B-52 v Goldsboro v roku 1961 bola nehoda, ku ktorej došlo 24. januára 1961 v Severnej Karolíne v Spojených štátoch. Boeing B-52 Stratofortress, ktorý niesol dve 3,8-megatonové termonuleárne bomby Mark 39, sa vo vzduchu rozpadol a pri tom zhodil svoj jadrový náklad. Prvá z bômb pristála na zemi s padákom, druhá naopak padala voľným pádom. Detonácii prvej z nich zabránil bezpečnostný spínač, druhú našli v kráteri hlbokom 1,5 metra.

Keďže sa rozpadla na viacero kusov, trvali pátracie činnosti niekoľko dní, a aj napriek výkopu do hĺbky 21 metrov sa v bahne sekundárna časť bomby nenašla. Podľa odhadov sa možno dostala až do hĺbky 55 metrov. Majiteľ poľa, do ktorého bomba spadla. do dnešných dní nesmie v mieste krátera pôdu využívať.

K ďalšiemu incidentu došlo začiatkom decembra 1965 vo Filipínskom mori neďaleko Japonska na lietadlovej lodi USS Ticonderoga. Pri presúvaní lietadla A-4E Skyhawk, ktorý niesol nukleárnu zbraň došlo k nehode, pri ktorej lietadlo aj s pilotom poručíkom Douglasom M. Websterom spadlo z paluby do hĺbky 4900 metrov. Podrobnosti o nehode sa dostali na verejnosť až v roku 1989, kedy sa Japonsko dozvedelo, že zhruba 128 kilometrov od svojho pobrežia má na morskom dne  nevybuchnutú megatonovú vodíkovú bombu.

K závažnému incidentu v Palomares došlo 17. januára 1966, keď sa bombardér B-52G amerického letectva zrazil s tankerom KC-135 počas dopĺňania paliva vo vzduchu vo výške 9 450 m nad Stredozemným morom neďaleko španielskej dediny v provincii Almería. Zrážka zničila tanker, pričom zahynuli všetci štyria členovia posádky, a spôsobila rozpad bombardéra, čo malo za následok smrť troch zo siedmich členov posádky. B-52G sa zúčastňoval operácie Chrome Dome, výstražnej misie počas studenej vojny zahŕňajúcej nepretržité lety bombardérov s jadrovými zbraňami. Na palube bombardéra boli štyri termonukleárne bomby B28FI Mod 2 Y1. Tri dopadli na pevninu a dve z nich dokonca explodovali, pričom spôsobili rádioaktívnu kontamináciu v oblasti s domami, farmami a lesmi. Oblasť bola vyčistená, ale dodnes je v nej zvýšená radiácia.

Bombu, ktorá skončila v mori pomáhal hľadať svedok – miestny rybár. V rámci pátrania boli nasadené lode, ponorky i 150 potápačov. Bombu sa podarilo lokalizovať po 80 dňoch v hĺbke 780 metrov a prvý pokus ju vyzdvihnúť bol neúspešný. Vojaci zapojení do hľadania a vyzdvihovania bômb trpeli v nasledujúcich rokoch rôznymi zdravotnými problémami, mnohým vláda odmietla preplatiť zdravotnú starostlivosť. Incident v Španielsku vyvolal veľké medzinárodné pobúrenie.

Najsmrteľnejšou zo známych nehôd bolo potopenie útočnej jadrovej ponorky USS Scorpion amerického námorníctva triedy Skipjack. Slúžila v rokoch 1960–1968. Dňa 22. mája 1968 bola ponorka, ktorá niesla dve jadrové zbrane,  zničená pri nehode, ktorej príčiny neboli dodnes objasnené. Jedna z verzií hovorí o implózii, iné o zlyhaní niektorého zariadenia a následnom výbuchu. Všetkých 99 mužov na palube pritom zahynulo. Ponorku s dvoma jadrovými zbraňami našli v Atlantickom oceáne juhozápadne od Azorských ostrovov po rozsiahlom pátraní, presné príčiny potopenia neboli nikdy odhalené.

Jadrová zima

Okrem nehôd či terorizmu nie je ani vojna krajín s jadrovým arzenálom úplne vylúčená. V apríli tohto roku došlo po teroristickom útoku v Kašmíre k veľmi vážnemu napätiu medzi Indiou a Pakistanom. Obe krajiny majú aj jadrové zbrane a neváhali vstúpiť aj do ozbrojených stretov. Vedci preto už desaťročia využívajú najnovšie metódy, aby čo najvernejšie simulovali následky jadrového konfliktu pre ľudstvo i planétu.

Stačí pohľad na zábery z Hirošimi, Nagasaki alebo zničenej Černobyľskej jadrovej elektrárne, aby bolo jasné, že konflikt zahŕňajúce jadrové zbrane bude zničujúci. Presné modelovanie následkov konfliktu je ale podľa odborníkov náročné a nepresné. Teória o nukleárnej zime, ktorá by spôsobila ochladenie a následnú neúrodu, nedostatok slnečného svitu a veľké vymieranie rastlín, zvierat a ľudí je jednou z najhorších nočných môr nielen politikov.

Závažnosť i dĺžka trvania následkov jadrového konfliktu by však záležala o množstva a sily použitých zbraní. Keďže krajiny tieto údaje nezverejňujú, odhaduje sa, že celosvetovo je k dispozícii takmer 13000 jadrových hlavíc, pričom zhruba 3000 ich je v raketách a lietadlách.

Niektoré z modelov nukleárnej zimy predpokladajú, že ak by sa použili tie najsilnejšie a mierili by do veľkých mestských oblastí, vyvolali by rozsiahle ohňové búrky. Do atmosféry by sa dostalo toľko materiálu, že by účinne blokoval slnečné žiarenie po celé roky. To by planétu ochladilo natoľko, že by sa zvrátilo globálne otepľovanie, niektoré modely však ukazujú, že by teploty, hlavne v kontinentálnej Európe mohli klesnú až 8 stupňov Celzia, čo by bolo chladnejšie než počas najchladnejších období poslednej doby ľadovej. Tieto podmienky by trvali desaťročia a šanca na prežitie ľudstva by bola len minimálna.

Zdroj foto: shutterstock, wikipédia