V politike zažil útoky, nadávky aj situácie, keď musela zasahovať ochranka. Predseda SaS Branislav Gröhling však tvrdí, že Slovensko dnes potrebuje menej kultúrnych vojen a viac riešení pre obyčajných ľudí. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa hovorí o agresivite v spoločnosti, rodine, pripravovanej ceste po Slovensku aj o tom, prečo buduje „novú SaS“.
V poslednom období pôsobíte viac medzi ľuďmi. Je to zámer?
Určite áno. Politika sa nedá robiť iba z kancelárie alebo zo sociálnych sietí. Človek musí medzi ľudí chodiť, počúvať ich a rozprávať sa s nimi. Aj preto pripravujeme projekt s pracovným názvom „Slovensko naživo“. Chcem prejsť regióny, stretávať sa s ľuďmi bez scenára a odpovedať aj na všetky, aj tie nepríjemné otázky.
Čo vám dnes hovoria najčastejšie?
Že už majú dosť chaosu, hádok a strašenia. Väčšina ľudí dnes nerieši ideologické vojny. Riešia ceny potravín, hypotéky, energie a to, či im na konci mesiaca niečo zostane. Ľudia chcú normálny život.
Aj preto viac hovoríte o ekonomike a peňaženkách?
Presne tak. Ak sa rodinám žije horšie, ak majú stres z účtov a cien, tak je niečo zle. Slovensko potrebuje rozbehnúť ekonomiku, podporiť podnikanie a prestať ľudí zaťažovať ďalšími daňami. Namiesto nekonečných kultúrnych vojen by sme sa mali baviť o tom, ako budú mať ľudia viac peňazí v peňaženkách.
Máte pocit, že ešte existuje cesta? Dá sa podľa vás Slovensko „ozdraviť“?
Áno, som o tom presvedčený. Slovensko nie je odsúdené na stagnáciu ani na nekonečné hádky. Máme šikovných ľudí, firmy, regióny aj obrovský potenciál. Len sa treba prestať venovať zástupným témam a začať riešiť ekonomiku a normálny život ľudí. SaS bola vždy ekonomicky orientovaná strana a aj dnes predstavujeme konkrétne riešenia, ako zlepšiť podnikateľské prostredie, naštartovať ekonomiku a zabezpečiť, aby ľuďom zostalo viac peňazí. Ja verím, že Slovensko sa dá ozdraviť, ale musí existovať plán, pokoj a ochota robiť zodpovedné rozhodnutia.
Tvrdíte, že vláda ľuďom stále viac berie. Čo tým myslíte?
Táto vláda si z ľudí spravila bankomaty. Každý ich nový nápad, každé rozdávanie peňazí alebo nový projekt nakoniec znamená ďalšie dane a ďalšie zaťaženie ľudí či firiem. Potrebovali sme ministerstvo pre koaličnú stranu? Výsledkom bola nová transakčná daň. Namiesto toho, aby štát šetril na sebe, siaha ľuďom hlbšie do peňaženiek. A toto podľa mňa ľudí veľmi hnevá, pretože majú pocit, že pracujú viac, ale zostáva im menej.
O vašej strane hovoríte ako o „novej SaS“. Vysvetlite, o čo ide.
Chcem, aby SaS bola moderná pravicová strana pre ľudí, ktorí chcú slobodu, ale aj zodpovednosť. Aby sa u nás vedeli nájsť liberálnejší aj konzervatívnejší voliči, pokiaľ sa vieme zhodnúť na základných veciach – že štát nemá ľudí dusiť, ekonomika musí fungovať a politika sa má robiť slušne.
Čomu by ste sa venovali, keby vás nezavialo k politike?
Venoval by som sa organizovaniu workshopov pre mladých ľudí, aby si ľahšie vyberali svoju životnú cestu a pracovné smerovanie. To som roky robil a práca so žiakmi a mladými ľuďmi ma veľmi napĺňala. Posun k politike bol síce logickým krokom, ale priznám sa, niekedy mi to chýba. Dnes sa od mladých ľudí očakáva rozhodnutie, kam sa budú uberať, veľmi skoro. Hovoril som im, že je úplne v poriadku nevedieť. A že je v poriadku mať v rukách remeslo. Že vysokoškolský titul neznamená automatický úspech. Stále viac sa ukazuje, aké potrebné sú povolania, kde človek pracuje vlastnými rukami.
Čo je podľa vás náročnejšie – vybudovať úspešnú firmu alebo získať titul?
Oboje si vyžaduje úsilie. Ale úspešnú firmu nepostavíte len na vedomostiach. Potrebujete odvahu, disciplínu, schopnosť niesť zodpovednosť a pracovať s ľuďmi.
Mali ste vy sám niekedy pocit, že ste si vysokú školu robili viac kvôli očakávaniam spoločnosti než kvôli sebe?
Nie. Vyštudoval som právo a svoje vzdelanie dnes ako poslanec využívam naplno. Študoval som, lebo som sa chcel posúvať ďalej. Nikdy som svoj titul nevnímal ako ozdobu, ale ako príležitosť rozšíriť si obzory. Napriek tomu si stále myslím, že titul môže byť dôkazom vytrvalosti a vedomostí, ale nevypovedá všetko o človeku. Hodnota človeka sa nedá zredukovať na pár písmen pred menom. Ako spoločnosť sme dosť zameraní na nálepky a menej na charakter, pracovitosť a výsledky.
Čo by ste chceli, aby si o vás ľudia pamätali o dvadsať rokov – že ste boli minister, alebo že ste dokázali, že človek môže svoj život meniť viackrát a stále uspieť?
Bol by som rád, keby si ľudia pamätali, že som sa snažil meniť veci k lepšiemu. A ak si z môjho príbehu niečo vezmú, tak najmä to, že človek sa nemusí nechať definovať jedným rozhodnutím, jednou školou ani jednou profesiou. Život je o raste, odvahe skúšať nové veci a nevzdať sa, keď sa niečo nepodarí.
7
