Ján Ďurovčík patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného slovenského muzikálového a tanečného divadla. Režisér a choreograf, ktorý sa presadil už v mladom veku, je známy svojím energickým, presne vystavaným a emocionálne silným javiskovým rukopisom. Úspešný režisér, ale aj otec, ktorý sa teší na druhé dieťa.
Petra: Janko, súhlasíš s názorom, že starší rodičia si rodičovstvo vedia užiť lepšie?
Jano: Ak by som mal Janka v dvadsiatich dvoch rokoch, možno by som ani nevnímal, ako vyrastá, a mnohé veci by som prešiel oveľa samozrejmejšie. Neuvedomoval by som si totiž v takej miere dôsledky svojho konania ani to, čo všetko sa môže stať. Keď má však človek päťdesiatpäť, je už múdrejší – a práve preto má aj väčší strach. Uvedomuje si všetky možné scenáre, to, čo sa môže pokaziť, čo môže zlyhať. A tak si to síce užívam, ale má to aj svoju druhú stránku – všetko vnímam oveľa intenzívnejšie.
Petra: Študoval si aj v zahraničí, v Belgicku, tam si aj učil tanec, získal si angažmán ako sólista v Amsterdame, vyhrával si medzinárodné súťaže, napokon si sa vrátil na Slovensko. Prečo?
Jano: Keď som mal angažmán ako tanečník v Amsterdame, dodnes si pamätám ten moment, keď sa na mňa pozreli – do dverí vošiel chalan z východného bloku, ktorý mal ako dvadsaťjedenročný plat dvetisíc guldenov. Po troch mesiacoch som za nimi prišiel a povedal som: končím.
Pozreli na mňa nechápavo – akože čo? A ja na to: končím, pretože chcem choreografovať. Dohodol som sa s kamarátmi, že založíme amatérsky súbor na Slovensku. Chcem jednoducho tvoriť.
Petra: Žiješ predovšetkým tancom, alebo máš čas aj na iné myšlienky?
Jano: Celé roky som bol v spoločenskom živote tak trochu neandertálec. Neustále som bol zavretý v divadle. Žil som vo svojich dielach a v tom svete mi bolo vlastne dobre – možno aj lepšie než vonku, v tom „reálnom“ svete.
Petra: Tvoje balety mali vždy kdekoľvek vo svete obrovský úspech. Máš pocit, že aj ľudia na Slovensku fandia tancu a umeniu?
Jano: Keď poviem kolegom, že s moderným baletom odohráme v päťmiliónovej krajine šesťdesiat až sedemdesiat repríz, pozerajú na mňa, akoby som sa zbláznil. Napríklad Carmen – tú sme len na Slovensku uviedli dvestokrát. Áno, hovoríme o modernom balete. Keď sa na to pozriem zo svojho pohľadu a z perspektívy mojich inscenácií, musím povedať, že kultúra u nás prekvitá. Zažili sme dokonca niečo, čo noviny vtedy nazvali „BDT mánia“ – Bratislavské divadlo tanca. Ľudia chodili na predstavenia moderného baletu a vonku čakali davy na autogramy.
Zdroj foto: ancn
