JOZEF VAJDA: Na sedemdesiatnika rozhodne nevyzerá. (Zdroj: tv joj)
Herec Jozef Vajda stvárnil obrovské množstvo postáv v divadelných predstaveniach, vo filmoch, či seriáloch. 31. júla oslávil 70. narodeniny, no nad dôchodkom rozhodne neuvažuje. Režiséri ho radi obsadzujú do svojich projektov, ale to nie je všetko – Jozef Vajda sa už druhýkrát predstaví ako riaditeľ divadelného sviatku Festival zábavy – Piešťanské zábaly.
Keď sa zamyslíte nad svojim životom, bol dobrý? Myslím že bol úplne úžasný. Som vďačný, že môžem byť na tomto svete a robiť povolanie, ktoré robím, a žiť život, aký žijem. Hovorí sa, že keď robíš niečo nasilu – a veľa ľudí si zvolí povolanie, ktoré ho až tak nebaví –, a potom fluktuuje, strieda zamestnania. Ja som to neurobil za celý svoj život ani raz. Akurát čo som bol prvý rok zamestnaný na Novej scéne, aj to preto, že som nevydržal s nervami a nečakal som na akceptačný list z Národného divadla, ktorý vzápätí prišiel. Musel som rok čakať a potom som nastúpil ako herec do Národného divadla, kde som už 45 rokov. S tým som maximálne spokojný.
Aj v súkromí ste prežili spokojný život?
V manželstve to už tak nebolo, s prvou manželkou som sa však slušne rozišiel. Po dvanástich rokoch som sa druhýkrát oženil a som spokojný. S prvou manželkou mám dcéru, čo je super. Mám síce len ju, ale je zdravá, má úžasnú rodinu a skvelého manžela, za čo som veľmi vďačný a šťastný. Som zdravý, a to je najpodstatnejšie. Vôbec nenavštevujem lekárov, chodím len na preventívne prehliadky, ale zatiaľ mi, chvalabohu, nič nenašli. Aj keď mám čerstvých 70 rokov, vôbec to necítim, takže ďakujem vesmíru alebo Pánu Bohu, že môžem spokojne prežívať život.
Je niečo, čo sa vám v živote ešte nesplnilo? Nezamýšľal som sa nad tým. Nikdy si nedávam ciele, že tento sen aby sa mi naplnil. Ono to nejako príde ako aj s festivalom, ktorý teraz robím. Bol to starý dávny sen, ale netlačil som na to a splnil sa. Ale čo by sa mi mohlo splniť je, aby sa moje vnúčatá trafili do výberu povolania, aby boli v živote šťastné, spokojné. Ale že by som konkrétne chcel hrať dáku rolu alebo točiť film... Keď to má prísť, tak to príde. A keď nie, tak to počká možno v nejakom inom živote.
Čo bola rola vášho života? Ono ich je viac. Boli to medzníky. Keď som bol mladý, asi desaťročie som za najväčšiu rolu považoval postavu násilníka v predstavení Pavilón nad riekou na Novej scéne pod režijnou taktovkou Stanislava Párnického. Druhým medzníkom bolo predstavenie Bratia Karamazovci v SND. Potom prešlo ďalších desať rokov a hral som McMurphyho v Prelete nad kukučkiným hniezdom, za čo ma pochválil aj pán režisér Miloš Forman. Po ďalších desiatich rokoch som robil Ideálneho manžela, bolo to kultové predstavenie, a potom začalo obdobie komických a humornejšie ladených postáv. Prišlo veľmi silné obdobie s režisérom Vladimírom Strniskom, urobil som predstavenie Nebezpečné vzťahy. S pánom režisérom Ľubomírom Vajdičkom som robil komédiu Tak sa na mňa prilepila, ktorá sa hrala dvadsať rokov. Potom som robil s jeho synom Michalom Vajdičkom, aj s Romanom Polákom Nevestu hôľ. A v poslednom období som účinkoval v Tajomstve Santa Victtorie, a v inscenácii Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais. Krásne bola aj inscenácia Bál. Toto sú medzníky, ktoré považujem za veľmi silné v mojom živote. Lenže tých premiérových predstavení bolo asi 150, čo som urobil.
VESELÉ PANIČKY WINDSORSKÉ: Vajda v predstavení SND s kolegom Braňom Bystrianskym. (Zdroj: snd)
Vy beriete tabletky na pamäť? Je až neuveriteľné, že si to všetko pamätáte.
Asi mám výborne vycvičenú dlhodobú pamäť. To je ako keď športovec trénuje istý druh športu, dostane sa mu to pod kožu. Aj hlava funguje na základe toho, že sa denne musím učiť nové texty. Nazval by som to tréning.
A stalo sa vám aj faux pas, že pamäť zlyhala? Myslím na javisku. Áno, aj to si pamätám! (smiech) Lebo mne sa to nestáva často. Hral som v Hamletovi a hra začína trojstranovým monológom Claudia ako víta ľudí na hrade. Monológ je fakt veľmi dlhý a na premiére funguje asi aj maličký stres zo Shakespeara, lebo z neho má človek vždy stres. Stalo sa, že v polovici monológu prišlo úplné okno a nastalo ticho. Na javisku bolo asi 20-30 hercov – a minútové ticho. Všetci sa na mňa dívali, Zdena Studenková ako kráľovná Gertrúda na mňa pozrela a pomedzi pery mi vraví: „Ty teda dávaš pauzu!“ V duchu si hovorím, že keby si ty vedela, že to nie je pauza, ale okno. Krvi by ste sa mi nedorezali, lebo nahradiť vetu Shakespearea nejakými slovami nie je jednoduché. Ale nakočilo to, po asi minúte ticha som pokračoval ďalej. Ale nebolo mi všetko jedno. Keď som vyšiel z výstupu, bol som spotený. Máme síce šepkára, ale na našom obrovskom javisku by mohol mať aj megafón, aj tak ho na tú diaľku nepočujem.
Sú veci a situácie vo vašom živote, ktoré sa nemali stať? Možno obdobie 90. rokov, keď som sa rozhodol, že nebudem robiť divadlo a začnem podnikať. Bol to omyl, na ktorý som po roku prišiel a zbavil sa toho. Toto by som v živote vrátiť nechcel, lebo herectvo som si vybral správne. Načo to meniť?
Akými očami sa dnes pozeráte na svoje mladšie ja?
Prešiel som nejakú cestu, pochopil som veľa vecí a myslím si, že som aj trošku zmúdrel. Stále som nespomalil. Možno viac premýšľam, keď idem urobiť nejaký krok, či je správny alebo nesprávny, neskáčem už po hlave, uvažujem o rozhodnutiach som premýšľavejší. Viac ako kedysi sa spolieham na mienku napríklad mojej manželky, čo som inokedy nerobil, alebo na ľudí, ktorí mi vedia poradiť, dokonca ich vyhľadávam, keď sa do niečoho púšťam. Dám na tých, ktorých si vážim.
Mnohým mladým hercom veľmi rýchlo zachutí popularita, úspech, sláva. Mali ste aj vy obdobie, kedy ste sa takpovediac nevedeli „vpratať do kože“? Určite. Klamal by som, keby som povedal, že sa mi to nestalo. Hneď po skončení školy som mal pocit, že mi patrí svet. Ale človek veľmi rýchlo pochopí, že to tak nie je, že každou jednou rolou musí dokazovať svoje kvality. Lebo môžete urobiť 10 dobrých predstavení a mať pocit, že sa vám darí a ste hviezda, ale akonáhle niečo pokašlete, všetko sa zmaže. Na dobré sa vtedy zabudne a ľudia sa pýtajú – čo je s ním? Na toto si treba dávať pozor, lebo z veľkej výšky sa veľmi ťažko padá. Potom to naprávate. Vždy hovorím - tak dlho ako si to kazil, tak dlho to budeš musieť naprávať. Treba sa z toho poučiť. Pozorujem aj ja na niektorých kolegoch ich pocit slávy a pokiaľ môžem a dotyčný mi to dovolí, poradím mu, že toto nie je cesta. Pokiaľ nie, tak ho nechám, je to jeho voľba. Ale určite nie je správna cesta spyšnieť.
Viacerí si pred sedemdesiatkou povedia, že už stačilo, už dosť, a vy práve naopak. Minulý rok ste rozbehli veľký projekt, divadelný festival. Dlhšie som koketoval s touto myšlienkou, len som nemal odvahu. Pustil som sa do toho teraz, pretože aj v 70-ke sa cítim v pohode a dokonca si myslím, že v tomto veku sa mi ľahšie a jednoduchšie nadväzujú kontakty na spustenie takého veľkého podujatia, ako je festival. Či už to sú kontakty s mojimi kolegami, alebo divadlami, ktoré tam budú hrať. Ľahšie sa s nimi dohodnem, ťažšie sa im odmieta. Hľadanie sponzorov je tiež jednoduchšie, keď príde sedemdesiatročný Vajda, nezabuchnú predo mnou dvere. Takisto spolupráca s mestom a kúpeľmi je jednoduchšia, úplne inak sa k vám správajú. Na druhej strane v 70-ke už človek nemá toľko energie a vitality, ani toľko chuti, lebo je to veľmi náročné, ale vykompenzoval som si to tým, že mám okolo seba skvelý tím výsostne mladých ľudí, ktorí mi pomáhajú. Veria mi, ja verím im a funguje to. Čím som starší, tým viac a radšej spolupracujem s mladými ľuďmi. Napríklad riaditeľom festivalu je môj vyženený syn Daniel. Má dlhoročné skúsenosti z korporátu, kde zastával manažérske pozície, teraz to všetko využíva na organizovaní festivalu, preto som veľmi spokojný.
Narodili ste sa v Žiline, ale Piešťany milujete. Preto je ten festival práve tam? Nie len preto, že milujem Piešťany, milujem aj iné miesta – Devín, kde bývam, milujem aj Tatry, ale myslím si, že Piešťany sú najlepšie miesto na to, aby sa dal urobiť festival pod holým nebom. Pretože taký park, ako majú Piešťany, neexistuje nikde inde na Slovensku. Toľko krytých priestorov, kde sa dá hrať a koncertovať, nemá žiadne iné mesto. Dokonca by som povedal, že ani Bratislava nemá také možnosti. Urobiť v okruhu asi 800 metrov 11 pódií je skvelé. Navyše je v tomto meste v lete a počas konania festivalu zhruba 6 až 7-tisíc ľudí, ktorí sa tu liečia, rekreujú a nemajú večer čo robiť. Takže idú do divadla.
RECESISTA: Jozef Vajda na Kolonádovom moste, kde je umiestnená bronzová socha Ľudovíta Wintera, ktorého meno je späté s rozvojom piešťanských kúpeľov. (Zdroj: ajv)
Využívate aj vy liečivé piešťanské bahno? Od mlada som chodil do kúpeľov, či už v Nimnici alebo v Piešťanoch.
A prečo práve festival zábavy? Všade hovorím, že k letu patrí pohoda, dobrý pocit, smiech, zábava. A potom, existuje divadelný festival Shakespearovské hry, kde sa hrajú väčšinou tragédie. Tak som si povedal, ja do tohto žánru nejdem. Festival zábavy – Piešťanské zábaly považujem za fantastický projekt, ako vyplniť ľuďom letný čas. Preto som si povedal, že do Piešťan pôjdem s divadlom komédie. Dokonca aj hudobných interpretov a kapely ťahám do toho žánru, aby to boli vtipné veci. Preto tam figuruje domáca kapela Slniečko, ich pesničky sú veľmi veselé. Preto sú tam aj Horkýže Slíže, snažíme sa, aby bol festival čo najzábavnejší, aby sa ľudia v lete bavili a dúfam, že počasie tiež bude milosrdné, že bude svietiť slnko a usmievať sa. Povedal som si, že keď Piešťany pomáhajú ľuďom liečiť sa liečivou vodou a bahnom, my k tomu dodáme ďalšie procedúry – humor a smiech, ktorý je takisto liečivý.
Je v niečom 2. ročník festivalu iný? Žáner a štruktúra ostala ako minulý rok, teda detské predstavenia, predstavenia pre dospelých, workshopy, koncerty, eventy. Logisticky sme to urobili prehľadnejšie, vytvorili sme aplikáciu, aj navigácia po meste bude oveľa lepšie urobená. Človek vždy chce vylepšovať veci a ja som dosť radikálne pristúpil k zmenám, skoro celý minuloročný tím som vymenil, siahol som po blízkych ľuďoch, hlavne z rodiny a myslím si, že sa mi to maximálne vyplatilo. Náš syn, syn manželky z prvého manželstva, je veľmi schopný človek a aj keď v tejto brandži nerobil, prijal funkciu riaditeľa festivalu. Takisto som zainteresoval môjho zaťa, podieľa sa na hudobnej stránke festivalu, tiež moju dcéru a ďalších. Bližšia košeľa ako kabát. A hlavne ľudia, na ktorých sa dá spoľahnúť.
V koľkých predstaveniach vás uvidíme hrať? V dvoch. S Marošom Kramárom budeme hrať predstavenie Lordi v krásnej záhrade hotela Thermia Palace, to je naozaj nádherné miesto, veľmi sa na to teším. Mal som síce obavy, lebo Lordi, o ktorých bol obrovský záujem, sa hrali aj minulý rok, ale keď sme tento rok spustili predaj, okamžite bolo vypredané. Druhé predstavenie hrám s Lukášom Latinákom v prírodnom kine, kde vlastne vznikol nápad urobiť tento festival.
Minulý rok bola prvou dámou festivalu herečka Emília Vášáryová, teraz to bude Zdena Studenková. Prečo nie vaša pani manželka, ak hovoríme o prvej dáme? Povedal som si, že ako prezident festivalu by som nemal byť osamelý, že k festivalu patrí aj prvá dáma. Manželka nie je typ, ktorý by sa rád ukazoval na verejnosti a napadlo nám, že by to mala byť vždy niektorá z herečiek. S malou dušičkou som ako prvú oslovil Milku Vášáryovú a potešilo ma, že funkciu s radosťou prijala. V druhom ročníku sa postu prvej dámy festivalu zhostila Zdenka Studenková, moja dlhoročná herecká partnerka. Som šťastný, je dôležité, aby tam bol človek z brandže a popularizoval divadlo.
Obťažovala vás niekedy popularita? Mal som kolegov, ktorí hovorili – bože, to sa nedá vydržať, stále niekto otravuje, chce sa fotiť… Ja sa pýtam, že čo by robil, keby ho nikto nepoznal? Nemôže nás obťažovať popularita, musíme byť za to vďační a vyjsť v ústrety všetkým, ktorí chcú náš podpis a spoločnú fotku. Samozrejme, niekedy je človek unavený, môže byť trošku nevrlejší, ale treba to prekonať, lebo je to naša povinnosť.
Unavený je človek nielen z práce, ale aj zo spoločenskej situácie. Dokážete všetko vstrebať? Odkedy som v brandži, mám čoraz naliehavejší pocit, že na kultúru sa stále viac a viac kašle. Ale kašlalo sa vždy, za každého obdobia, na kultúru nikdy neboli peniaze. Ľudia hercov, umelcov označujú za darmožráčov, za zbytočných ľudí. Tak ja by som všetkým týmto ľuďom povedal, že im zoberiem knižky, zvesím doma obrazy, vypnem im televízor, zakážem im chodiť do kina, divadla… Keď je umenie také zbytočné pre tento svet, tak som zvedavý, čo budú robiť, keď budú mať len zapnutú lampu a čo jesť. Toľko asi...
OSLÁVENEC: Jozef Vajda je aktívny nielen ako herec, ale aj ako podnikateľ. (Zdroj: tv joj)
Nie je to práve tým, že niektorí herci sa radi predvádzajú na sociálnych sieťach? Áno, niektorí herci sa tvária, že sú akýmsi morálnym kompasom, že oni majú právo povedať, čo je pravda a čo nie je pravda. Skôr by som povedal, že každý má svoju pravdu. Pravda je všeobecná záležitosť, takže treba prijať aj názor druhých ľudí a netreba veriť, že jedine môj názor je správny. To sa týka nielen umelcov, ale všetkých ľudí, ktorí si myslia, že práve oni môžu určovať, čo je správne. Ale tých spektier je oveľa viac, treba sa na veci pozerať veľmi rozvážne. Treba si povedať, áno tento má v tomto pravdu, ten zase v tomto… My sa vieme na základe svojej pravdy tak rozhádať s okolím, že sa vlastne vieme znenávidieť za to, že nás ten druhý neakceptuje a my zasa neakceptujeme jeho. Život je o tolerancii.
Je šanca, že budete mať hereckého pokračovateľa? Možno budem mať pokračovateľku. O vnukovi zatiaľ neviem povedať, lebo sa to ešte nedá odhadnúť. Pochádzajú z rodiny, ktorá je hlavne hudobne veľmi nadaná. Moja vnučka dokonca skončila na druhom mieste v celoslovenskej súťaži, kde naspievala vlastnú pesničku, chodí do dramatických krúžkov, sleduje ma a hovorí, že chce byť ako ja. Čiže má tieto tendencie a myslím si, že má na to aj predpoklad. Ale nechávam to na ňu a na jej rodičov, aby ju usmerňovali a keď potrebuje moju pomoc, vždy ju odo mňa dostane. Keď sa rozhodne vyjsť na túto dráhu, budem sa jej snažiť pomáhať, ale nie protežovať! V tomto som veľmi nekompromisný a tvrdý, ja keby som zistil, že moje dieťa alebo vnučka či vnuk nemá na herectvo, tak ich od toho odhovorím a poviem, že nerob to. Lebo pokiaľ by nemali hrať prvé husle, nech to radšej nerobia.
Máte vôbec čas na svoje vnúčatá? Nemám. Nemám čas, ale keď môžem, tak samozrejme, že sme spolu. Teraz sme síce mali dlhšiu pauzu, lebo som mal toho veľa, ale v Piešťanoch budú na festivale, takže sa teším. Budeme spolu.
Stihli ste už dovolenkovať toto leto? Bol som 15 dní pri mori v Turecku a som šťastný, že sa mi to podarilo. To je moja jediná dovolenka tento rok, musel som vypnúť a chcel som nabrať viac sily a energie pred tým, čo ma čaká v Piešťanoch.
Zvykli ste absolvovať aj exotické dovolenky v Indii… Kedysi áno, ale tento rok sa mi to nepodarilo. Snažím sa v zimnom období chodiť hlavne na ajurvédu. Ajurvédska medicína je 5000 rokov staré učenie a mám pocit, že správne pristupujú k životu. Riadim sa svojím vlastným telom, a keďže sa potom cítim dobre, tak to akceptujem a využívam.
Stále športujete? Stále. Športujem, lebo bez pohybu sa zle cítim. Asi dve hodiny makám vo fitku, chodím aj behať. Sústavne štyrikrát do týždňa sa snažím niečo pre seba urobiť.
Kde vás najbližšie uvidíme v hereckej úlohe? Najbližšie na festivale v Piešťanoch.. Nakrútil som 32-dielny seriál Liehovar, ktorý pokračuje, takže točíme ďalej, hral som vo filme o Nepelovi… Mám ďalšie ponuky na projekty, o ktorých ešte nemôžem hovoriť, mali by sa robiť v budúcom roku. Vyberám si už veci, aby ma to časovo veľmi nezahlcovalo. Ale pokračujem ďalej v jednom veľkom projekte, kde mám zhruba 10-15 filmovacích dní mesačne, čo je podľa mňa až-až.
4
