Občas nám chodia zaujímavé a opakované otázky od ľudí, voči komu môže vlastne komisár pre deti konať. Deje sa niečo zlé dieťaťu v škôlke? Je namieste podať podnet komisárovi? Súdu trvá nekonečne dlho rozhodnúť a dieťa je z toho v strese? Môžem podať podnet? Lekár mi nechce ošetriť dieťa, je to prípad pre komisára? Poďme si to teda rozmeniť na drobné, aby sme v konečnom dôsledku pomohli najmä deťom, ale samozrejme aj rodičom či starým rodičom, ktorí sú často v pozícii tých, ktorí podnet podávajú.
Ktoré úrady teda pred komisárom pre deti dvere nezavrú?
Ak by sme chceli paragrafy preložiť do ľudskej reči, komisár môže zakročiť nielen voči štátnym gigantom, ale aj voči mestám, dedinám a dokonca aj súkromným firmám. Najčastejšie sa na stôl komisára dostávajú podnety, ktoré smerujú voči štátnym inštitúciám. Sú to presne tie úrady, s ktorými rodičia prichádzajú do kontaktu v tých najcitlivejších životných situáciách - napríklad pri rozvodoch alebo boji o opatrovníctvo.
Komisár tak môže podrobne preveriť prácu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, teda ľudovo povedané „sociálky“. Ak majú rodičia pocit, že kolízny opatrovník alebo sociálny pracovník nekoná v záujme dieťaťa, komisár má právo nazrieť do spisov a žiadať nápravu. Rovnako si dokáže posvietiť na Štátnu školskú inšpekciu, Úrad verejného zdravotníctva či Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ak zlyhajú pri riešení problémov týkajúcich sa detí. Do hľadáčika sa však poľahky dostanú aj samotné mestá a obce.
Ak starosta alebo miestny úrad vydá rozhodnutie, ktoré negatívne ovplyvní život dieťaťa - či už ide o prideľovanie nájomných bytov pre rodiny v núdzi alebo sociálne služby - komisár môže okamžite konať. Obrovskou témou, s ktorou rodičia v poradniach bojujú, je školstvo. Šikana, nespravodlivé prístupy či ignorovanie špeciálnych potrieb detí sú, bohužiaľ, na dennom poriadku. Dobrou správou pre rodičov je, že komisár pre deti má dvere otvorené prakticky v každom vzdelávacom zariadení na Slovensku.
Pod jeho kontrolu spadajú klasické štátne, ale aj cirkevné a súkromné materské, základné či stredné školy. Papierovo pred ním neujde ani jedno zariadenie, kde deti žijú alebo sa vzdelávajú. Komisár tak pravidelne monitoruje a preveruje situáciu v Centrách pre deti a rodiny (bývalé detské domovy), v diagnostických a reedukačných centrách či v liečebno-výchovných sanatóriách. Mnoho ľudí si myslí, že ak ide o súkromný sektor, ruky zákona sú prikrátke. V tomto prípade to však neplatí.
Ak akákoľvek súkromná firma alebo podnikateľ svojím biznisom či konaním siahne na práva a bezpečie dieťaťa, komisár má plné právo zasiahnuť. Pre rodičov z toho vyplýva jediné ponaučenie: ak máte indície, že inštitúcie zametajú problémy vášho dieťaťa pod koberec, netreba čakať. Úrad komisára pre deti nevznikol preto, aby kryl chrbát úradníkom, ale aby bol štítom pre tie najzraniteľnejšie bytosti, ktoré sa samy brániť nedokážu.
Zdroj foto: Úrad komisára pre deti
