Július Satinský († 61) by oslávil 85 rokov: Chlapec z Dunajskej ulice, s ktorým nás bavil svet

Július Satinský († 61) bol výnimočný – jedinečný svojím vtipom, umom, povestnými montérkami i tým, že s Milanom Lasicom († 81) tvorili nerozlučnú dvojicu. Herec, komik, rozprávač, autor mnohých dialógov, scénok, programov a kníh pre deti i dospelých… Nevšedný talent mnohých tvárí. Parťák, ktorý nikdy nesklamal. Až na jediný raz. Keď ho 29. decembra 2002 skolila zákerná choroba a navždy odišiel. Práve 20. augusta by oslávil 85. narodeniny

Satinský sa narodil v roku 1941 v Bratislave v období Slovenského štátu. Jeho život bol od začiatku spätý najmä s Dunajskou ulicou, kde vyrastal a prežil väčšinu svojho života. Detstvo uprostred druhej svetovej vojny, bombardovanie a oslobodzovanie Bratislavy, ktoré zažil ako dieťa neskôr opísal vo svojej autobiografickej knihe Chlapci z Dunajskej ulice. „V roku 1946 som mal päť rokov. V bratislavskom Starom Meste bolo plno zrúbanísk. Chalani sa mali kde hrať. Celý deň som spolu so staršími kamarátmi zbieral helmy, plynové masky, nábojnice, ktoré tu nechali frontové vojská. Občas buchla nejaká mína, granát, s ktorými sme sa hrali. Bratislava – zruinované mesto pod ruinami Hradu – bola pre deti v mojom veku eldorádom.,Ideme na zrubuko,‘ povedali sme doma rodičom a už nás nebolo,“ spomínal na svoje detstvo v povojnovom období vo svojej knihe Polstoročie s Bratislavou Satinský.

Večný Prešpurák

Julo bol znamenitý rozprávač a ako starý Pressburger či Prešpurák sa vždy hrdil, ako ho formovalo detstvo v multikultúrnej starej Bratislave, kde spolu pokope žili Nemci, Maďari a Slováci. Každý rozprával svojím jazykom, a napriek tomu si všetci rozumeli. Satinského rodina bola známa aj tým, že jeho rodičia vlastnili v Manderláku, známej historickej výškovej budove v centre Bratislavy, vychytenú kaviareň s vývarovňou a po skončení vojny opäť obnovili prevádzku. Otvárali už o tretej ráno, kedy v hrncoch bublali pripravené štyri druhy polievok – fazuľová, držková, hovädzia a kapustová. „Všetci flamenderi, speváci, filharmonici, maliari, sochári, spisovatelia vedeli, čo ich na ceste domov z nočných barov napraví,“ nechával sa počuť Satinský.

Stretnutia s Lasicom

Legendárna humoristická dvojica Július Satinský a Milan Lasica bavila divákov svojím jedinečným inteligentným humorom a satirou viac ako dlhých 40 rokov. Málokto však tuší, že osud spojil ich cesty už v ranom detstve. Ako dvanásťroční si zahrali v Pionierskom paláci (dnešný Prezidentský palác, pozn. red.) v Bratislave v predvianočnom predstavení O dvanástich mesiačikoch. O štyri roky nato sa Julo s Milanom neplánovane opäť stretli. Tentokrát na súťaži v umeleckom prednese Hviezdoslavov Kubín, kde mali obaja recitátorské ambície. A ako to už v živote býva, ich kroky boli spečatené i po tretíkrát. Keď sa v roku 1959 stretli na Vysokej škole múzických umení, preskočila medzi nimi staronová iskra a už sa od seba nepohli. Julovým snom bolo odjakživa študovať herectvo, tam ho však neprijali, zato sa dostal na dramaturgiu – rovnako ako Milan Lasica.

Dvojica L+S

Začiatkom 60. rokov ich spojil rovnaký vkus a názor na humor. Satinský bol na javisku Lasicovi ideálnou protiváhou jeho úsporným bleskovým komentárom. V časoch, keď sa niektoré veci nemohli hovoriť nahlas, opantali divákov svojím kumštom, slovnými hračkami a satirickými narážkami. Od svojho vysokoškolského štúdia v roku 1959 sa od seba nepohli ani na krok. Dokonca v tom čase Milan Lasica istý čas u Jula aj býval. V dome Satinských na Dunajskej ulici, kde dvojica tvorila, uzreli svetlo sveta ich prvé slávne autorské dialógy a hry. Najznámejšími sú – Nečakanie na Godota, Soirée, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Deň radosti, ale neskôr i kultový štúdiový album Bolo nás jedenásť z roku 1981, na ktorom sa podieľali spolu so svojím kolegom, priateľom i dôverníkom Jaroslavom Filipom (†51). Humoristický tandem Lasica a Satinský spolu vystupovali v autorských reláciách, svojimi dialógmi zabávali publikum na doskách legendárnej Tatra Revue a neskôr i v slávnom Divadle na Korze, ktorého boli členmi a kde v roku 1970 dostali z politických dôvodov zákaz účinkovať. Mimoriadnej diváckej obľube sa tešil ich televízny kabaret Ktosi je za dverami (1978 - 1983) a neskôr po rokoch aj jeho pokračovanie pod názvom Všetci sú za dverami (1996 - 2002).

Zákerná choroba

Julovi Satinskému sa stala osudnou rakovina hrubého čreva. Choroba ho kvárila niekoľko mesiacov. Aj keď sa už na ňom viditeľne prejavila, neprestával chodiť zabávať ľudí do Štúdia L + S. Posledné dni života prežil doma v kruhu svojej rodiny – manželky lekárky Viery (70), syna Janka (38) a dcéry Lucie (39). Práve ona sa delí s verejnosťou o spomienky na otca, vydáva jeho nezverejnené rukopisy, a tým vytvára dojem, že Julo je tu stále s nami.

Ťažké chvíle

Dva roky po hercovej smrti jeho brat Vojtech prezradil verejnosti, s akou neznesiteľnou bolesťou jeho brat z tohto sveta odchádzal. „Pár dní pred Julovou smrťou som bol u nich. Posedeli sme, Vierka nás nechala samých. Vtedy som ho videl naposledy. Keď bolo s Julom veľmi zle, volala mi, aby som nechodil. Dávala mu injekcie, po ktorých spal. A hoci spal, v spánku nariekal, mal bolesti,“ povedal Vojtech.

Deti ho zmenili

Napriek všetkému utrpeniu bolo Julovi dopriate prežiť život, po akom túžil. Miloval deti a dočkal sa ich. Aj jeho dcéra Lucia, ktorá ho nikdy neoslovovala ináč ako ‚tato‘ si myslí, že jej otec sa dosť zmenil po tom, ako sa s bratom narodili. „Z toho, čo čítam v jeho denníkoch a listoch, bol v mladosti bohém. Ja si ho však už pamätám skôr ako človeka, ktorý má rád svoje pohodlie a domáce pôžitky. Pri nedeľných obedoch často vravieval:,Najtiaž sa rozožrať, potom to už ide.‘ Ale to vraj citoval svoju starú mamu,“ spomína s úsmevom Satinského dcéra, jazykovedkyňa a prekladateľka Lucia Molnár Satinská.

Osudová láska

V komédii Jána Lacka z roku 1962 o partii slovenských turistov, ktorí cestujú parníkom na výlet do Budapešti, hrali mnohí naši hereckí velikáni – Jozef Dóczy, Mária Kráľovičová, František Dibarbora, Karol Machata i Milan Lasica a Július Satinský.

Nakrúcanie Výletu po Dunaji sa stalo osudným pre Satinského, ktorý počas filmovačky spoznal svoju prvú ženu – tanečnicu a prekladateľku Oľgu Lajdovú († 41). Tá v komédii účinkovala ako tanečnica. Hoci obaja bývali na Dunajskej ulici v Bratislave, dovtedy sa nepoznali a ich príbeh lásky začal až počas nakrúcania Výletu po Dunaji. Satinský mal v tom čase iba 20 rokov, jeho vyvolená o rok menej. Počas prvých piatich rokov ich vzťahu však neboli často spolu – Oľga účinkovala v Košiciach, neskôr odcestovala za príbuznými do Ameriky, Július bol na vojne. Svoje city si prejavovali v listoch, ktoré vyšli v roku 2013 knižne ako Listy Oľge. Zobrali sa v roku 1965, prežili krásne manželstvo, ktoré sa, žiaľ, skončilo tragédiou. Oľga zahynula v roku 1985 pri kúpaní v Karibskom mori na amerických Panenských ostrovoch, kde bola na zájazde s Lúčnicou. Situácia bola o to horšia, že Satinský sa nemohol zúčastniť ani na jej pohrebe, keďže sa konal ďaleko za hranicami našej - vtedajšej socialistickej republiky.

Veľké tajomstvo

Satinský nezanechal deťom a manželke po sebe len množstvo kníh a plné zásuvky rukopisov, ale aj jedno veľké tajomstvo. Dcéru Júliu (40), ktorá sa narodila tri mesiace po tom, ako sa Julo oženil s lekárkou Vierkou. Splodil ju po krátkom vzťahu s vdovou po spisovateľovi Vladovi Bednárovi. V tomto období totiž Julo žil dosť bujarým životom. Stalo sa tak po tom, ako tragicky prišiel o svoju prvú manželku Oľgu Lajdovú.

Zdeněk Svěrák (90): Boli ako slovenskí Voskovec a Werich

V roku 1983 si Zdeněk Svěrák zahral spolu s Júliusom Satinským a Milanom Lasicom v rozprávke Traja veteráni, ku ktorej Svěrák napísal aj scenár. Aký vzťah mal s humoristickou dvojicou zo Slovenska? „Spomínam si, keď Milana a Jula priviedol do Českej televízie Miroslav Horníček a my sme ich spolu s Láďou Smoljakom po prvýkrát videli. Boli nám okamžite blízki. Povedali sme si, tak na toto sme čakali, kedy sa znova narodí nejakí Voskovec s Werichom a oni sa narodili, ale na Slovensku! Potom som sa bližšie zoznámil s Milanom Lasicom, a to natoľko, že sme boli skoro kamaráti. Pozýval ma na svoje narodeniny alebo som v jeho réžii hral v televíznom filme Talár a vtáčí zob,“ uzatvára svoje spomínanie Zdeněk Svěrák.

Zdena Studenková (72): Julo ma volal Vajco

Herečka Zdena Studenková si s Julom Satinským ľudsky sadla už počas prípravy na svoje vystúpenie v známom televíznom programe dvojice L+S - Ktosi je za dverami. Scénka z roku 1979, v ktorej sa Satinský pýta mladučkej Studenkovej, či sa kúpe vo vani celkom nahá, sa stala doslova ikonickou. „Týždeň sme to skúšali u Jula v byte. Pili sme hektolitre kávy a nacvičovali, aby som sa ešte aj červenala, jednoducho, aby to vyzeralo tak, že som prvýkrát na javisku a veľmi sa hanbím,“ spomína Studenková, ktorá na dvojicu legendárnych komikov nedá dopustiť: „Milan s Julom to vedeli dať presne na prvú. Jeden vtip sa dá takto urobiť raz, potom to už nejde. Každá scénka s pointou musí byť dokonale naskúšaná a natrénovaná.“ Mladá herečka sa s vychytenou dvojicou čoskoro spriatelila.

„S Julom sme si boli blízki. Aj spolu s Milanom Lasicom si so mnou pomerne skoro, ako s mladou babou potykali. Julo mi dokonca hovoril Vajco. Vajco I. hovoril svojej vtedajšej žene a Vajco II. hovoril mne, čo bolo veľmi lichotivé. Často sme spolu trávili prvý máj. Julo vtedy prišiel so žebradlom, v ktorom mal najstrašnejšie cigarety Bystrice a ploskačku. Kráčali sme mestom, doslova sme sa presmiali a občas sme skončili v nejakom byte, kde pokračovala zábava,“ vracia sa v spomienkach na Satinského Studenková. O niekoľko rokov neskôr sa spolu objavili aj v komédii storočia - S tebou mě baví svět (1982) od režisérky Marie Poledňákovej. „Režisérka Poledňáková mala v tom čase šťastnú ruku, lebo si zvolila komédiu, v ktorej boli veľkými aktérmi práve deti. A kus človečiny tomu dával aj Julo Satinský, ktorý bol boží človek,“ zaspomínala si Studenková.

Stanislav Štepka (82): Vedel bohato rozprávať

V mladosti o nich v rodnej Radošine počúval ako o mladej bratislavskej bohéme, pravidelne počúval ich dialógy v rozhlasovej relácii Panoráma. Režisér a šéf Radošinského naivného divadla, Stanislav Štepka bol od začiatku veľkým fanúšikom dvojice Lasicu a Satinského. Nakoniec sa vydal vlakom z Radošiny do Bratislavy na ich dnes už kultové predstavenie Soirée v legendárnom Divadle na Korze. Písal sa rok 1968 a po predstavení Štepka po prvýkrát oslovil Jula Satinského. Ako si na svoj vzor a neskôr i kolegu dnes po rokoch spomína? „Julo bol človek života. A to, čo rozprával, to nebola pravda, to bola Julova pravda. To boli Julove príhody, ktoré boli napísané, vymyslené na základe nejakého určitého malého impulzu, ktorý pri

šiel zo života. Tam to všetko začalo a celé skončilo, v tom malom impulze zo života. To, čo všetko okolo toho porozprával, to bol Julo, jeho šťavnaté bohaté rozprávanie, prirovnávanie, všadeprítomný humor, tam začínal Satinský a končila takzvaná pravda,“ uzatvára svoje rozprávanie Štepka.

Zdroj foto: stvr, ancn, i.pastor, fb lucia satinská, ajs