Mocný Džingischán: Za tajomstvom najväčšej ríše sveta

V dávnom 13. storočí vznikla ríša, ktorá svojou neuveriteľnou rozlohou od pobrežia ďalekej Číny dosiahla až do stredu Európy. Jej bojovníci dokázali prekonať nesmierne vzdialenosti Ázie, rozsiahle pláne, púšte i rôznorodé nástrahy. Umenie akým ovládali svoje kone a luky nemalo páru, okrem bojov však pestovali i vedu. V ich čele stál mocný džingischán Temüdžin, zjednotiteľ mongolských kmeňov.

Džingischán, narodený pravdepodobne v roku 1162, bol zakladateľom a prvým chánom Mongolskej ríše. Vládol od roku 1206 až do svojej smrti v roku 1227. Jeho rozsiahle dobyvačné kampane a vojenská zručnosť z neho urobili jednu z najvýznamnejších postáv v dejinách. Hoci ho poznáme ako džingischána, nie je to jeho meno ale titul. Znamená veľký chán – ten, ktorý už nad sebou nemá žiadneho pána.

Nielen dobyvatelia

Keď Mongoli vpadli v 13. storočí do Európy i do Uhorska, nahnali vtedajším obyvateľom obrovský strach. Do dnešných dní na nich myslíme ako na neľútostných dobyvateľov. Ani zďaleka neboli takými barbarmi ako ich súčasníci vykresľovali. Mali vlastné písmo, modernú a efektívnu armádu a ich vládcovia podporovali vedu i umenie.

Počuli ste už Tajnej histórii Mongolov? Je najstarším dochovaným literárnym dielom v mongolčine a bola napísaná pre kráľovskú rodinu krátko po Džingischánovej smrti v roku 1227. Je to najvýznamnejší domorodý záznam o Džingischánovom živote a genealógii, ktorý pokrýva jeho pôvod a detstvo až po vznik Mongolskej ríše a vládu jeho syna Ögedeia.

Ďalším klasickým dielom z obdobia ríše je Džámí al-tavárik, čiže „Univerzálna história“. Napísať ju dal začiatkom 14. storočia chán Ilkhan Ghazan ako spôsob zdokumentovania celej svetovej histórie  s cieľom pomôcť vytvoriť vlastné kultúrne dedičstvo Mongolov.

Legendy a úspechy

Najznámejšou mongolskou knihou sú však „Príbehy o Jürčene“ alebo „Kronika Jürčenu“. Tento historický epos je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel mongolskej literatúry. Zachytáva životy a vojenské ťaženia prvého veľkého mongolského vodcu, Jürčenu, predchodcu Džingischána. Obsahuje legendy, vojenské úspechy, rodové tradície a čestné hodnoty mongolskej spoločnosti v období pred vznikom mongolskej ríše.

Mongolská ríša sa riadila zákonníkom, ktorý vymyslel Džingischán. Je označovaný ako  Jasa, čo znamená „rozkaz“ alebo „dekrét“. Zvláštnosťou Džingischánových reforiem bolo to, že chcel, aby aj velitelia všetkých hodností znášali každodenné ťažkosti bežných ľudí. Generálov a veliteľov však hodnotil na základe zásluh a nie pôvodu, čím získaval skutočne schopných ľudí.

Tiež ukladal prísne tresty za na prvý pohľad malé priestupky. Ak nejakému jazdcovi niečo počas jazdy spadlo, jeho nasledovník mal predmet okamžite zdvihnúť, inak mu hrozil prísny trest. Džingischán nezabudol ani na tresty za znásilnenie či vraždu. Aby však dosiahol poriadok v obrovskej ríši rozprestierajúcej sa cez celý kontinent, musel byť aj nemilosrdný.

Akýkoľvek odpor voči mongolskej vláde bol potrestaný rozsiahlym kolektívnym trestom. Mestá boli zničené a ich obyvatelia povraždení, ak ignorovali mongolské rozkazy. Ríšu riadilo ústredné zhromaždenie parlamentného typu, nazývané kurultaj, na ktorom sa mongolskí náčelníci stretávali s veľkým chánom, aby prediskutovali domácu a zahraničnú politiku. Kurultaje boli zvolávané aj na výber každého nového veľkého chána.

Armáda aká nemá páru

Základom obrovského úspechu Mongolov bola nová vojenská organizácia. Veľký chán ju rozdelil do malých, flexibilných jednotiek, ktoré mohli rýchlo manévrovať a reagovať na dynamické boje. Vynašiel aj inovatívne taktiky, keďže jeho jazdné oddiely sa vedeli rýchlo pohybovať, vykonávať špionáž  a psychologický boj ale aj obliehanie. Vďaka lojalite a disciplíne boli jednotky na bojisku veľmi efektívne.

Vládcovia Mongolskej ríše však nevyužívali iba boj. Kedykoľvek to bolo možné, uzatvárali aliancie a mier, čím rozširovali svoju moc. Charizmatický Džingischán bol schopný inšpirovať svojich vojakov, čo posilňovalo ich odhodlanie. Aj vďaka tomu dobyli čínsku severnú hranicu a dynastiu Jin, získali územia na Kaukaze a v Perzskom zálive, prenikli do oblasti dnešného Ruska a až do Európy.

Múdrosť stepi

Jedinečnosť mongolskej kultúry pramení zo spôsobu života, hodnôt a tradícií, ktoré so sebou prinášal kočovný spôsob života a stepné prostredie.

Väčšina Mongolov bola pôvodne pastiermi, pohybujúcimi sa medzi pastvinami, čo formovalo ich spoločenské zvyky, oblečenie, architektúru, napríklad typickú jurtu a spôsob života. V Mongolskej ríši môžeme nájsť veľkú duchovnú a náboženskú rozmanitosť od šamanizmu, budhizmu, islamu až po kresťanstvo, pričom všetky tieto tradície existovali v súlade a často sa prekrývali.

V mongolskej ríši sa rozvíjalo množstvo vedných disciplín, hoci ich zameranie a formy sa líšili od západného konceptu moderných vied. Mongoli boli výborní cestovatelia a prieskumníci, zapisovali si cesty, mapy a polohy miest, čo prispelo k rozvoju geografie a kartografie. Pre navigáciu ale aj presný kalendár študovali pohyby Slnka, Mesiaca i planét.

Nebeské znamenia

Pozorovania oblohy boli dôležité pre navigáciu a kalendárne systémy, pričom už v dávnych dobách sami pripravili aj štúdie týkajúce sa pohybu Slnka, Mesiaca a planét. Tieto poznatky využívali v poľnohospodárstve, vojenstve i správe štátu.

Chcete spoznať Džingischána, jeho ríšu a odkaz na vlastné oči. V pražskom Národnom múzeum až do 22. júna 2025 prebieha unikátna výstava, ktorá sa nesústreďuje  iba na život a dobu legendárneho dobyvateľa a zakladateľa jednej z najväčších historických ríš.

Jedinečný luk

Džingischán a jeho vojaci používali špeciálne konštruované luky, známe ako mongolské kompozitné luky. Tieto luky boli kľúčové pre vojenskú efektivitu. Luk bol veľmi kompaktný a ľahký, ideálny pre jazdcov, ktorí z neho strieľali za jazdy na koni. Zároveň mal aj bezkonkurenčný dostrel až 200 metrov. Bojovníci, ktorí trénovali lukostreľbu od detstva boli nielen rýchli ale mali v bojoch aj početnú prevahu.  Každý bojovník mal dva luky, jeden menší na streľbu zblízka, väčší sa používal pri útoku na diaľku za jazdy.

Proces výroby luku bol zložitý a časovo náročný. Vyrábal sa z viacerých materiálov – dreva, bambusu, rohoviny i zvieracích šliach, čím získal pevnosť a pružnosť. Prvým krokom bola starostlivá príprava dreveného jadra, výber zvieracích šliach, rohoviny a príprava zvieracieho lepidla.

Najprv sa vytvarovalo jadro luku, napríklad z javora alebo sa použil bambus. Rohovinu získavali od vodných byvolov, ktorú varili, aby zmäkla, vďaka čomu bola ohybná a dobre tvarovateľná.

Dôležitou súčasťou luku boli aj zvieracie šľachy, využívali sa z jeleňov, dobytka alebo iných veľkých zvierat. Najprv sa očistili od tuku, rozdrvili sa na vlákna a potom zlepili lepidlom vyrobeným z rýb. Šľachy a lepidlo sa nanášalo vo viacerých vrstvách na zadnú stranu luku. Každá vrstva sa vytvrdzovala, teda schla až niekoľko týždňov. Proces výroby luku mohol trvať od šesť do dvanásť i viac mesiacov.

V záverečnej fáze sa na ochranu luk obaľoval ochranným materiálom, zvieracími kožami alebo brezovou kôrou. Takto bol chránený pred vlhkosťou. Tetiva do luku sa vyrábala z hodvábu. Pri výstrele sa na úchop tetivy používal na rozdiel od Európy iba jeden prst – palec. Zjednodušoval výstrel a strelec mal na ňom ako ochranu prsteň vyrobený z kože, kosti, rohoviny a v niektorých prípadoch zo striebra.  

Na výrobu šípov dlhých 80 a ž 100 cm sa typicky používala breza. Mimoriadne dôležitý bol výber peria. Najvhodnejšie bolo chvostové perie, často zo žeriavov ale aj ostatných druhov vtákov. Mimoriadne cenené bolo perie z orla.  Hrot šípu mohol byť kovový, hlavne na lov veľkej zvery alebo boj, ale aj kostený či drevný na lov vtákov a malých zvierat. Špecialitou boli tzv. mongolské pískajúce šípy, ktoré pri lete vydávali pískavý zvuk, ktorý korisť vyrušil. Strelec ju následne zabil druhým výstrelom.

Zdroj foto: shutterstock