Speváčka Marcella Molnárová: Keď treba, zo mňa bude aj bagristka!

Speváčka Marcella Molnárová (61) patrí k ženám, ktoré sa len tak ľahko nevzdávajú. Otvorene hovorí o životnej disciplíne, samovýchove, sile začínať odznova aj o tom, prečo si aj v zrelom veku stále trúfa rozprestrieť krídla. A pokojne aj sadnúť za volant bagra. V rozhovore prezrádza, čo jej pomohlo zvládnuť ťažké chvíle, prečo verí, že človek má vždy na výber, a čo všetko ešte chce v živote dokázať.

Máte vo svojom živote novinku. Vraj ste sa naozaj naučili ovládať bager?

Skutočne! Kto ma pozná, vie, že mám aj v tomto veku stále otvorené krídla a trúfam si aj na jemnú dávku adrenalínu. Jedna spoločnosť uvádza na trh bagre, vysokozdvižné plošiny a ďalšie stavebné stroje a robí z toho zábavnú šou pre celé rodiny. Ľudia si môžu prísť stroje vyskúšať aj so svojimi deťmi. A mne sa to natoľko zapáčilo, že som sa do toho úplne ponorila! Vyskúšala som si ovládanie jedného oceľového obra! Bol to veľmi intenzívny kurz a podarilo sa mi v rýchlom slede pochopiť ovládanie oboma rukami naraz. Otočiť kabínu, posúvať rameno, dvíhať i vykladať lyžicu. Jednoducho zážitok! Veľa ľudí má vysokú školu, a napriek tomu si nevedia nájsť prácu. Tak prečo by nemohli pracovať napríklad ako bagristi, dnes sa im hovorí strojníci. Aj taký legendárny herec, akým bol Gustáv Valach, po odchode zo Slovenského národného divadla pracoval ako bagrista. Dnes si hovorím, že to preňho možno svojím spôsobom mohlo byť aj oslobodzujúce. Pretože keď som si ja sadla do bagra, do toho stroja a možnosti ovládania ho, som sa jednoducho zamilovala.

Napokon, všetko, čo sa človek naučí, sa mu raz môže zísť. Súhlasíte?

Presne tak! S prácou s bagrom ma oboznámil strojník zo spomínanej firmy a na bagrovej šou, kde budem účinkovať, si to budú môcť vyskúšať aj návštevníci. Nie je vôbec jednoduché koordinovať všetky úkony súčasne. Musíte sledovať situáciu okolo seba, myslieť na bezpečnosť okolia i samotného stroja, neurobiť chybu, no mňa to veľmi bavilo. V kabíne som sa cítila prekvapivo príjemne – sedela som v koženom kresle s hydraulikou, klimatizáciou, ovládanie sledujete na počítači pred vami, dokonca dnes už majú bagre také špecifikácie, že máte nivelačný systém, čiže vidíte, kde a ako hlboko môžete kopať… A cítite sa ako šéf, len namiesto kancelárie sedíte v bagri. Ak by život priniesol akúkoľvek výzvu, mne by sa páčila aj táto! Žiadna práca totiž nie je menejcenná. Každá je dôležitá a hlavne tá, čo vás vie uživiť! Pokojne by zo mňa mohla byť bagristka – a myslím, že aj celkom šikovná, pretože k technickým veciam mám blízko. Od mala som bola skôr taký chlapčisko. A možno si kúpim vlastný bager, zaparkujem ho na záhrade a mám ďalší možný zdroj úpravy záhrady, okolia a hádam aj obživy. Iste, že teraz trocha žartujem, ale táto možnosť sa ponúka všetkým účastníkom našej adrenalínovej šou!

Máte to v sebe nastavené tak, že nech sa stane čokoľvek, vždy si nájdete spôsob, ako sa postaviť na nohy?

Vždy sú možnosti. A presne podľa toho sa snažím žiť. Môj kamarát, výtvarník Daniel Bidelnica, mi daroval obraz, na ktorom je urobos – starodávny symbol hada požierajúceho vlastný chvost, symbol večného kolobehu, obnovy a nového začiatku, niečo podobné, ako bájny vták fénix. A tak nejako vnímam aj svoj život. Je jedno, že vás niečo popáli, položí na kolená. Treba sa postaviť, rozprestrieť krídla a znovu letieť. Mám už svoj vek, dospelú dcéru, ale stále chcem lietať. Aj preto pozývam všetkých 4. a 5. septembra do Beladíc na prezentáciu bagrov a ďalšej techniky. Ja tým strojom hovorím železné levy. Ľudia si ich budú môcť pozrieť, vyskúšať a vypočuť si aj odborné prednášky. A kto ako dieťa sníval o tom, že bude bagristom, a ten sen mu zostal, môže si ho tam konečne splniť. Bagre dokonca budú tancovať, predvedú basketbalovú šou či otváranie fliaš. Odvážlivci si to budú môcť vyskúšať. Pre deti pripravujeme malú šou s bagríkmi, kde deti môžu vhupnúť do malých bagrov. V programe nebudú chýbať nádherné tanečnice, ktoré budú vyvažovať tú železnú silu tancujúcich obrov ladnými latinsko-americkými rytmami rumby, samby a salsy. Veríme, že publikum si príde na svoje, či už pri pesničkách, či tanci alebo ladných tvaroch strojov! (smiech)

Vy ste tuším v neustálom pohybe – alebo viete aj oddychovať?

Pre mňa je pohyb čosi osviežujúce. Mám to tak nastavené. Podobne ako keď sa naučíte písať na stroji alebo hrať na hudobný nástroj – po čase to robíte podvedome, bez veľkého premýšľania. Dnes už akosi prirodzene viem, čo mi robí dobre. Ráno si napríklad dám niečo teplé do žalúdka, pretože tým podporím slezinu, ktorej teplé jedlo práve v ranných hodinách prospieva. Ak som večer jedla neskôr, posuniem si raňajky. Jednoducho si organizujem život aj stravovanie podľa toho, čo moje telo potrebuje. Keď zacítim problém s trávením, podporím sa enzýmami. Ak sa v niektorý deň menej hýbem, nájdem si spôsob, ako to vykompenzovať – napríklad prácou v záhrade. Mám pocit, akoby sa v mojom podvedomí duša neustále rozprávala s telom. Snaží sa mu načúvať, pochopiť ho a reagovať na to, čo potrebuje. Nedávno som počula od jednej herečky, že ani nevie, ako jej prešiel život, že to bola extrémna rýchlosť. A ja mám pocit, že som prežila niekoľko životov. Veľké množstvo zážitkov, striedanie mentalít, kultúr… Nemala som pocit, že to bol jeden rýchly beh. Ale aj krásne, pomalé obdobia, ktoré mám ako fotografie v pamäti.

Takže šesťdesiatka rozhodne nie je vek, kedy by mal človek prestať žiť – ako ste už spomenuli, začínate lietať…

Keď bola dcérka malá, neraz som si kládla otázku, ako to všetko zvládnem. A potom, keď som to zvládla a mala som tesne pred 60-kou a dcéra sa blížila k dospelosti, nastavila som si v hlave taký plán: Sophi pôjde na univerzitu a ja sa môžem vrátiť ku kariére. Roztiahnem krídla – prichádza moja druhá mladosť. Myslím si, že nový začiatok sa dá robiť aj teraz. Vymyslela som si projekt – robím podcast Pramene bytia. Pozývam na rozhovory odborníkov z rôznych oblastí, mnohých lekárov, vedcov. Vždy sa poctivo pripravujem, prechádzam sa po nábreží Dunaja a učím sa jeden deň onkológiu, druhý deň patológiu, potom filozofiu alebo poštové známky, či reštaurátorské práce. Nesmierne ma to posunulo, nútim mozog sa znova učiť.

Nikdy nie je neskoro nielen začať, ale aj pokračovať vo veciach, ktoré už poznáme.

Vždy ma zaujímalo štúdium, mám ešte pred sebou rigoróznu prácu, čo je ďalší level toho, čo chcem v živote dosiahnuť. Neviem, či to tak majú aj iní ľudia, ale ja kadiaľ kráčam, stále niečo chcem – ráno si robím raňajky a už by som chcela byť pri jazere. Keď som tam, už sa chcem vidieť vo vode. Keď som vo vode, hlavou mi ide, že aké je to fajn, ale už by som bola rada v záhrade a plela burinu, strihala stromy a potom zasa rýchlo byť na javisku a spievať. Z hĺbky duše.

Prekvapil vás niečím vlastný vek?

Vôbec nemám pocit, že šesťdesiatka je limit, kedy máš smútok. Až teraz sa ukáže, aký človek naozaj je a ako vlastne celý život žil. Iste, už musím byť pripravená, že môžu prísť nejaké zdravotné problémy, ale ja poslúcham lekárov, chodím na preventívne prehliadky. V tomto som precízna. Zároveň som milo prekvapená, že zrejme aj vďaka svojmu životnému prístupu mám dnes pocit, akoby som mala viac energie než v dvadsiatke, tridsiatke či štyridsiatke. Sama neviem, ako je to možné. Za mlada som mala takú roztomilú lenivosť, keď som vedela prudko urobiť veci a potom som dlho oddychovala. Teraz si vypočítam, na čo miniem energiu – najprv ju pomaly naakumulujem, potom ju postupne míňam. Už nerobím tie prudké výdaje energie. Moja Sophi, kamarátky aj susedia sú prekvapení, koľko vládzem. Mám pocit, že ich motivujem k tomu, aby to robili podobne. Teším sa, keď niekoho ovplyvním mojím prístupom k životu.

Máte ešte nejaký bláznivý sen, pri ktorom by okolie možno krútilo hlavou, že toto sa už v istom veku nerobí?

Aj spomínaný zážitok s vysokou plošinou na bagre je dosť bláznivý, či nie? Teším sa, že v 61 rokoch som bola ochotná v overale vyjsť hore a povedať si – si v oblakoch! Netušila som, že ma zdvihnú do výšky 22 metrov, nevedela som, ako budem reagovať. A zistila som, že aj to zvládnem, vôbec som nepanikárila ani vtedy, keď sa plošina so mnou trochu rozkývala. V istom momente som mala pocit, akoby som lietala. Na druhej strane sa priznám, že nejdem do hlúpych rizík, ako je napríklad bungee jumping. Dcéra mi to chcela dať ako darček k narodeninám, ale moja chrbtica už čo-to zažila, načo riskovať? Avšak tam, kde je to riziko menšie, ešte stále môžem robiť veci, ktoré robia tridsiatnici – do toho idem s radosťou. Kedysi som liezla na previsových stenách. A teraz, po rokoch, sa k tomu chcem vrátiť.

Vy naozaj potrebujete byť vo vzduchu a lietať. Ste teda v dobrej kondícii.

Myslím si, že áno. Od mája do októbra som v záhrade a októbra do mája sa venujem joge. A ešte čosi by som si chcela vyskúšať: aerial silk – vzdušnú akrobaciu na šáloch. Láka ma to, takže ako sa poznám, určite to vyskúšam. Dokonca si chcem dať postaviť do záhrady obrovskú hojdačku. Lebo keď mám pohyb vo vzduchu, ľahšie premýšľam nad projektami, tvorím pesničky, texty… To je môj život. Kým v sebe živíme mladého ducha, nestarneme. Zostarneme až vtedy, keď ho v sebe umlčíme.

Zdroj foto: Andrea Jacenko, amm, ancn