3Svet sa zrýchlil, komunikácia zhrubla a telefón často vyhráva nad živým človekom. Podľa odborníkov na etiketu Valérie Láskovej a Ľubomíra Jančoka však práve teraz prichádza návrat k základom slušnosti. „Žijeme obdobie, keď sa etiketa opäť stáva nevyhnutnosťou, nie formalitou,“ zaznieva v ich spoločnom pohľade na dnešnú spoločnosť. O téme hovoria aj v novej relácii JOJ 24 s názvom Ako sa nestrápniť, kde v praxi ukazujú, ako zvládať bežné aj krízové spoločenské situácie.
Čo je podľa vás dnes najväčší nedostatok v správaní ľudí?
Je to interkultúrna záležitosť, v každej krajine niečo iné. Vo všeobecnosti platí úcta, rešpekt bez ohľadu na vek, status, rasu, pohlavie. Kto pohŕda, všimnite si, vždy prehrá.
Je etiketa viac o vedomostiach, alebo o charaktere?
Otázka hodná veľkého doktorátu. Spôsoby či dress code ešte nezaručujú charakter človeka, a niekto môže mať zas charakter, ale neovláda spôsoby…vojvoda de La Rochefoucauld hovoril: „Dobre vlastnosti, ktoré nám boli vrodené, časom degenerujú, a vypestované zase nikdy nie sú dosť dobré.“ Etiketa je napokon o praxi, skúsenostiach a musí byť v poriadku i hlava.
Je dnes v pracovnom prostredí viac neformálnosti, než je zdravé?
Ako princíp rastliny v literatúre či pri smeroch v umení, padá a potom sa opäť dvíha, alebo rastie nová. Museli sme od 1998 do 2018 spadnúť hlboko, aby sme si posledné roky uvedomili potrebu etikety. Teší ma to: je to spoločenský fenomén, na etiketu ide rodič, deti, mládež, generálny riaditeľ, mafián priniesol tiež dve deti a povedal: „Nech žijú lepší život ako ja.“
Vyberáte si najlepších študentov zo Slovenska a Česka a pripravujete ich na prestížne školy. Ako spoznáte talent?
Spôsob komunikácie, disciplína, známky, rešpekt, čiastočne i rodinné zázemie, istý kult vôle… Toto všetko nemusí mať v plusoch, ale ja to musím mať overené ako doktor má podklady – vtedy môžeme zaútočiť a ísť veľmi ďaleko. Odlišujem talent od geniality. Talent nasmerujem, pri genialite ide vášeň pred rozumom. Balzac hovoril, že genialita a láska neznesú priemer. Z mojich dnes 22 študentov od 15 rokov do 29 rokov, od Michaloviec po Bratislavu, ktorých mentorujem doma i vo svete, mám i zopár géniov. Talenty však môžu ísť ďalej, znesú i zlú známku či sem tam priemerný jav, sú do koča i do voza. Génius je ako vášeň u Molièra či Racina: priťahuje i pustoší. A neprajem ich do žiadneho vzťahu, im je lepšie samým.
Ako sa dá mladý človek pripraviť na prostredie, kde nestačí byť šikovný, ale treba aj dobre vystupovať?
Veľa čítať, aplikovať, dávať i prijímať, vedieť byť trpezlivý a – ako Starec na mori u Hemingwaya – vždy byť pripravený, svedomitý, keď príde šťastie, nebude prekvapený, uchopí ho.
Čo je najťažšie naučiť ľudí – pozdraviť, počúvať, predstaviť sa alebo priznať chybu?
Vedieť poslúchnuť dobrú radu býva ťažšie, ako si dobre poradiť sám.
Prečo má podľa vás zmysel priniesť tému etikety do televízie práve teraz?
V roku 2022 sme v tom ešte neboli tak ako dnes. Najmladším potrebujeme ukázať istý rámec, mládeži dať nádej a všetkým ukázať, že peniaze nám možno stačili, ale teraz už nestačia: nastupuje vkus, vzdelanie, sharing – zdieľanie, vzájomná pomoc.
Čo by si mal divák z relácie odniesť hneď po prvej časti?
Radosť, nádej, bonhómiu – podobu dobráctva, kde nesúdime, ale prijímame, pomáhame, povzbudzujeme. Má tiež edukačný rozmer – pohladiť mládež, ukázať to, čo nevieme a nás presahuje, ale nie je to ďaleko.
Žijete na osi Paríž – Bratislava. Čo vám dáva Paríž a čo Bratislava?
Paríž je pre mňa ako je dnes PSG (Paris Saint-Germain) pre futbalistu: liga majstrov, víťaz. V Paríži prijímam a v Bratislave odovzdávam. Je to napokon jediná cesta ako prežiť na mentálnej úrovni na Slovensku. Kto prestane byť aktívny, umiera pomaly, nivelizuje sa a stáva sa deprimovaným. Hviezdoslav obdivoval Huga a písal o ňom, štúrovci chceli zvrátiť osud ako Napoleon, Kukučín, Martin Rázus, Martin Benka, Matej Bel, Štefánik snívali o krajine vzdelancov, ich cesty do zahraničia im dávali krídla, odstup, pokoru, a expanziu: intelektuálnu i duchovnú. Jediný modus vivendi, spôsob žitia až prežitia doma našli v tejto podobe: spoločenské prostredie nemôžu kopírovať, ale ho musia pretvárať. A sme v tom i dnes.
Máte vlastné spoločenské pravidlo, ktoré nikdy neporušíte?
Ako v Sorrentinových filmoch: angažovanosť vedľa odstupu, hĺbka vedľa povrchnosti a latinská múdrosť tempus loquendi, tempus tacendi, kedy mlčať, kedy hovoriť. To sú predstavy, a upínam sa k nim ako brečtan k múru, s úsilím ich aplikovať. Chyby sú povolené, až nevyhnutné. Tak sa učí i etiketa: cez chyby k lepšiemu svetu.
