Speváčka Mája Velšicová: Kým mi zdravie dovolí, budem spievať

Vo svojich deväťdesiatich rokoch stále stojí na javisku, spieva, rozdáva úsmev a publikum ju odmeňuje neutíchajúcim potleskom. Herečka a speváčka Mája Velšicová (90) hovorí o tom, odkiaľ čerpá energiu, prečo ju už neláka more, ako sa vyrovnáva so stratou syna aj so samotou, ktorá podľa nej človeka skôr či neskôr dobehne. Prezradila tiež, prečo pieseň Holubienka, ktorú si na YouTube pozreli už viac ako štyri milióny ľudí, pre ňu dodnes znamená oveľa viac než len najväčší hit.

Stretli sme sa na podujatí v Lozorne, kde ste vystúpili pred zaplneným hľadiskom pod holým nebom. Dovoľte mi najskôr skloniť vám poklonu. Mnohí oveľa mladší by takéto vystúpenie v horúčave zvládali len s námahou. Čo vám aj v deväťdesiatke dodáva toľko energie a chuti postaviť sa pred divákov?

Už dnes nechodím na všetky akcie. Vyberám si, kam pôjdem. Nedávno som bola napríklad na Zelenej vode. Bolo tam nádherne – veľa kolegov, výborná atmosféra a dobrá nálada. A práve tú sa snažím rozdávať ďalej. Dobrá nálada totiž ovplyvňuje mozog, mozog ovplyvňuje srdce a srdce potrebujeme, aby dobre fungovalo. Takto si to ja vysvetľujem.

Máte nejaký recept na to, ako zvládať únavu?

Prestala som túžiť po mori. Už ma neláka. Povedala som si, že tú kapitolu života mám za sebou. Naposledy som bola pri mori pred dvoma rokmi a dnes ma neláka ani Grécko, ani Turecko či Egypt. Tie horúčavy mi nechýbajú. Stačí mi leto u nás. Mám malú záhradku so stromami, kde si sadnem do tieňa a teším sa z prírody. Človek sa musí naučiť tešiť z toho, čo mu život práve ponúka

V minulosti ste radšej dovolenkovali pri mori alebo na horách?

To už ani veľmi neriešim. Nerada sa vraciam do minulosti. Je prežitá a nič na nej nezmením. Radšej žijem dneškom. Teším sa, že som sa ráno zobudila a že ma možno čaká niečo pekné. Nikto z nás nevie, čo prinesie nový deň, ale verím, že každý v sebe nesie niečo dobré.

Máte aj dnes plný pracovný kalendár?

Nie. V mojom veku sa už treba šetriť. Ale nechcem prestať pracovať. Potrebujem javisko a potrebujem divákov. Nedávno som bola u Aleny Heribanovej v relácii Anjeli strážni a tam som sa priznala aj k svojim nerestiam. Ale dnes sa nimi už nezaoberám.

Naozaj ste mali neresti?

Mala!

Aké?

Nebudem o nich hovoriť. Niektorých ľudí by to možno potešilo. Radšej rozdávam dobro, pretože dobro sa vracia. A ja verím, že sa mi vracia už len tým, že mi bolo dopriate dožiť sa takého veku. Samozrejme, staroba nie je jednoduchá. Postupne prichádzame o sily aj o schopnosti, ktoré sme kedysi mali. Veľmi intenzívne to cítim.

Vašou najznámejšou piesňou je nepochybne Holubienka. Na YouTube má viac ako štyri milióny pozretí, čo je na slovenské i české pomery výnimočný úspech. Prekvapuje vás to ešte?

Samozrejme, že ma to prekvapilo, a potešilo. Ale na druhej strane, dáva to zmysel, pretože pesnička je veľmi silná. Pred rokom, deň po mojich narodeninách, som mala veľký koncert. Prišlo mi zablahoželať viac ako sto kolegov a hľadisko bolo plné. Tesne pred vystúpením som však spadla priamo na ohrievač. Keby tam nebol, nič by sa nestalo. Poranila som si tvár a celé vystúpenie som presedela. Nemohla som spievať. Nakoniec však diváci začali naliehať, aby som zaspievala Holubienku. Tou piesňou vždy končím svoje koncerty. Spievali ju so mnou tak od srdca, že som si povedala – stálo to za to.

Je niečo, čo vo vašom živote zostalo nevypovedané alebo niečo, čo by ste si ešte chceli splniť? Ste niekomu niečo dlžná?

Stále si uvedomujem, čo všetko ešte chcem stihnúť. Aby ma nič neprekvapilo. Človek sa raz nemusí zobudiť a zrazu už nestihne vôbec nič. Veľké plány si preto nerobím, ale teším sa, keď sa mi niečo podarí. Nedávno som napríklad nahrala novú pesničku To krásne tu na zemi. Napísala som k nej aj text, hoci si myslím, že to už bola moja posledná autorská pieseň. Spievam ju s Mirkom Švábom a verím, že ľuďom prinesie pokoj a pohodu. Mimochodom, na YouTube mám už deväťdesiat piesní s vlastnými textami.

Takže vo vás drieme nielen herecký a spevácky talent, ale aj kus poetickej duše.

Možno áno. Som rada, že sa mi tento text podaril, pretože je súčasný a hovorí o vzťahu dvoch ľudí. To krásne na zemi sme predsa ty a ja. Hovorí aj o tom, že láska má krídla. Niekedy ju treba nechať letieť, ale veriť, že sa raz vráti.

Čo bolo na láske vo vašom živote najkrajšie a čo najviac bolelo?

Najväčšou bolesťou bolo, keď mi zomrel môj syn Boris. Vnímala som to ako obrovskú krivdu a nespravodlivosť. Pýtala som sa Boha, prečo ma za všetko dobré, čo som sa snažila v živote robiť, takto potrestal. A čo je na láske najkrajšie? Že keď ju človek prežíva, nevidí jej koniec. Verí, že je to tá pravá. A ja prajem lásku každému, pretože bez nej sa veľmi ťažko žije.

Ak by ste dnes mohli niekomu darovať kúsok lásky, komu by patril?

Môjmu synovi Máriovi, mojej vnučke… A vlastne všetkým. Nechcem byť egoistka. Keď prídem do Domu kultúry v Ružinove, kde pravidelne nahrávam, vidím v hľadisku ľudí, ktorí už majú veľa odžité. Prišli s nádejou, že im na chvíľu pomôžem zabudnúť na smútok, odložím ich starosti bokom a pridám trochu úsmevu. Ak sa mi to podarí, má moja práca zmysel.

Na javisku rozdávate úsmev, radosť. Ale človek nie je vždy len veselý. Prichádza smútok až vo chvíli, keď zostanete sama?

Áno. Samota skôr či neskôr dobehne každého. Niekto ju znáša lepšie, niekto horšie. Ja sa s ňou dodnes neviem zmieriť. Samota ubíja.

Cítite sa osamelá alebo vám skôr chýba kontakt s ľuďmi?

Byť občas sám je dobré. Ale len na chvíľu. Keď dlhšie nespievam, veľmi na mňa dolieha ticho. Vždy sa poteším, keď ma niekam pozvú, keď ma ľudia ešte chcú. Pocit, že ste stále potrebný, je obrovské šťastie.

 Čo robíte ako žena pre seba, aby ste sa cítili dobre?

Nie veľa. Skôr uberám, ako pridávam. V mojom veku už treba byť opatrná. Myslím si, že staršie dámy by sa nemali nápadne obliekať ani výrazne líčiť. Všetko by malo mať svoju mieru.

Kde vás môžu diváci stretnúť ešte počas leta?

Čaká ma ešte niekoľko vystúpení podobných tomu v Lozorne. Kým mi zdravie dovolí, budem medzi ľuďmi spievať.

Máte pre čitateľov Nového Času Nedeľa osobný pozdrav?

Možno by som chcela ukončiť tento rozhovor slovami diváčky z Ostravy-Zábrehu. Pani Irena Sýkorová mi napísala: „Z dobra, které z vás plyne do světa, má prospech celá naše překrásná planéta. Pro mne jste boží žena, pánem Bohem osvícená.“ Preto ju citujem a som za tie slová vďačná, lebo spojujú naše dva národy a prinášajú medzi nás trocha dobra. A to potrebujeme.

Zdroj foto: ancn, amv, fb pesničky z kasína, stvr