Klavírny virtuóz Richard Rikkon: Hudobník nie je stroj, mýliť sa je ľudské

Richard Rikkon (52) patrí k hudobníkom, ktorí dokážu prepájať svet klasiky s filmovou hudbou aj populárnymi melódiami bez toho, aby stratili úctu k pôvodným dielam. V otvorenom rozhovore prezrádza, prečo sú živé koncerty nenahraditeľné, ako vníma nástup umelej inteligencie v hudbe, čo prežíva na pódiu a prečo ani po rokoch neprestáva hľadať nové umelecké výzvy.

Má dnes klasická hudba ešte šancu osloviť mladého poslucháča?

Osobne si myslím, že v súčasnosti je tak veľa médií, množstvo internetových stránok, že človek nevie, čo má skôr pozerať alebo počúvať. Veľmi to odsúva pozornosť. Celkovo si myslím, že klasická hudba tu vždy bola aj bude. Lebo keby nebolo klasickej hudby, tak by neboli iné žánre. Ja napríklad keď robím koncerty, zahrám to, čo by chceli ľudia počuť, ale potom zahrám napríklad skladby Franza Liszta, skladby iných skladateľov a pridám trochu improvizácie. Takto v mojom repertoári vznikali sklady ako Bohemian Rhapsody od QUEEN, ktorú som prepracoval na koncertnú parafrázu v Lisztovom duchu. Tým, že tomu dávam trochu iný výraz, zachovávam to, že skladba má koncertný charakter a môžem ju odohrať kdekoľvek na svetových pódiách. Môže si ju vychutnať aj odborník, aj laik. Sú tam prvky, ktoré môže hrať len človek, ktorý má veľmi vyspelú techniku, ale zároveň tá skladba nestráca pointu, ľudia tam cítia môj vklad aj poslanie skladby a je to veľmi virtuózne. Takú spätnú väzbu som mal na mnohých koncertoch.

Zmenilo sa publikum za roky, počas ktorých koncertujete?

Veľa vecí sa zmenilo hlavne po pandémii koronavírusu. Podľa môjho pohľadu je to celkom iný svet. Ľudia začali ináč zmýšľať. Poviem taký paradox: chvalabohu, že hneď po covide som bol medzi prvými, ktorí mali koncert. Bolo to na Slavíne, všetko bolo ohradené. Prekvapilo ma, že som mal po roku bez koncertov malú trému. Ľudia mohli sledovať koncert z diaľky, vo vyhradenom priestore. Napriek tomu tam prišlo extrémne veľa ľudí. Chceli počuť hudbu. Vtedy som videl, akí boli šťastní, ako bažili po hudbe. Darmo máme internet a sociálne siete, naživo je to všetko iné. Interakcia medzi interpretom a publikom je nenahraditeľná. Som rád, že vzájomná prepojenosť javiska a hľadiska sa zachovala. Veľmi záleží na tom, akú energiu odovzdá interpret ľuďom – či vie prehovoriť hudbou, alebo nie.

Veľký návrat zažíva filmová hudba. Čím si vysvetľujete jej obrovskú popularitu?

Veľmi jednoducho. Keď sú nejaké dobré filmy, seriály od výnimočných režisérov, tak tá hudba sa uchová v hlave. Spomeniem napríklad skladbu z filmu Vtedy na Západe, ktorú zložil Enrico Moriccone, alebo skladby z filmov Gladiátor, Krstný otec, spomínaná skladba Bohemian Rhapsody... Mohol by som menovať množstvo ďalších filmov. V ľuďoch sa pri počúvaní týchto soundtrackov vybaví dej, jednotlivé obrazy, situácie, čo vtedy robili... Melódia sa vryje pod kožu. Tým, že som klavirista a mám určité danosti, tak tie skladby hrám v duchu Liszta, Rachmaninova a iných velikánov, zároveň ich však trochu ozvláštnim. Nie však prvoplánovo či stereotypne. Ide o to, aby to skladbu niekam posunulo.

Rád improvizujete?

Áno, lebo tak spoznávam sám seba. Pochopiteľne, predovšetkým však hrám originálne veci, to je základ, od toho sa človek celý život učí. Improvizácia je istým spôsobom hudobníkov odkaz. Samozrejme, záleží na tom, o aký koncert ide.

Existuje skladba, ktorú hráte už roky, ale stále vo vás vyvoláva zimomriavky?

Takých skladieb je veľa. Ale ako prvé musím mať kvalitný nástroj, to je dôležité. Najkrajší je ale čas, keď pracujem na skladbe. Vnímam, čo mi nástroj dáva, akú dynamickú škálu, ako môžem tvoriť tón – či ho zahrám silnejšie alebo slabšie, ako zrýchľujem alebo naopak, ako môžem spomaliť... To treba vedieť naplánovať v presnom momente. Niekedy sa rozhodnem práve na pódiu, myslím si, že to je práve to umelecké. Lebo ja presne viem, čo v ktorej skladbe je pôvodné, aký tón bude nasledovať. Ale keď začnem tvoriť priamo na pódiu, to je pre mňa to najelegantnejšie a umeleckejšie. Zimomriavky mávam najmä v priestoroch, ktoré nie sú bežné, v kostoloch, synagógach, na hradoch a zámkoch. Cítiť tam históriu, energiu, ktorá v nich zotrvala. To ma oslovuje. Vtedy mám pocit, akoby som sa vznášal nad klavírom.

Skladať hudbu dokáže už aj umelá inteligencia. Je AI podľa vás pomocník alebo hrozba?

Pravda je, že niekedy hudobník nemusí byť veľmi talentovaný, avšak zadá pokyny umelej inteligencii a skladba znie, akoby dotyčný študoval hudbu desaťročia. Neodmietam úplne umelú inteligenciu, ale jedna vec je istá – umelá inteligencia dokáže veľa, ale dušu človeka nenahradí. Zoberte si koncerty či živé nahrávky. Emócie, ktoré pri živých vystúpeniach prežívate, sú úplne iné ako pri dokonalých štúdiových nahrávkach. Pri živých koncertných vystúpeniach sa môžete pomýliť, ale ľudia radšej odpustia chybu, ako sterilnú interpretáciu. Hudobník nie je stroj, mýliť sa je ľudské.

Stalo sa vám niekedy, že vás počas koncertu prekvapili vlastné emócie?

Samozrejme. Keď sa pripravuješ na koncert, keď si skladby pred vystúpením prehrávaš na skúške, je to niečo iné. Ale potom, keď prídeš na pódiu, je to istá hranica – si aj interpret, zároveň hudbou prenášaš určité posolstvo. Záleží na tom, či sa tou hudbou necháš uniesť, alebo nie. Tým, že sme živé tvory, isteže sa chvíľami necháme uniesť. Ale musíš to mať pod kontrolou.

Dá sa na pódiu skryť únava alebo smútok? Vycíti publikum, keď interpret nemá svoj deň?

Publikum vycíti všetko, tam sa nedá klamať. Ale hudba ťa vie neskutočne nabudiť. Ja napríklad keď som mal chorého otca a mal som koncerty, nemohol som cvičiť toľko, koľko by som potreboval. Lenže vedel som, že musím zapnúť všetku energiu, ktorú mám. Vyšiel som na pódiu a podal som veľmi dobrý výkon, možno jeden z najlepších.

Čiže emócia – nech je akákoľvek – dokáže interpreta vyburcovať až k nevídaným výkonom?

Áno. Ak sa človek rozhodne, že musí zo seba vydať všetko, tak to dokáže. Pamätám si, že som mal koncert v Nemecku a cestoval som tam autom. Odjazdil som veľa hodín s malými prestávkami a rovno z auta som išiel na pódium. Bol som unavený, cítil som to na rukách. Odohral som koncert, ľuďom sa to páčilo, hoci ja som vedel, že to mohlo byť lepšie. V každom prípade, umelec nikdy nesmie klesnúť pod svoju úroveň.

Čo vás vie počas koncertu najviac vyrušiť?

Stalo sa mi, že niekto v hľadisku si rozbaľoval cukrík. Jediné, čo som v tej chvíli mohol urobiť, bolo, že som počkal, kým prestane šuchotať, a potom som začal hrať. Pochopiteľne, ak sa také čosi udeje počas koncertu, hrám ďalej. Vtedy to nevnímam, lebo tá koncentrácia je taká vysoká, že neviem, čo sa deje v sále. Som vo svojom svete. Ale raz pred začiatkom koncertu sa dve dámy v hľadisku dosť nahlas rozprávali. Keď už debatovali pridlho, opýtal som sa, či už môžem začať hrať. Hľadisko vybuchlo do smiechu, myslím, že tie dve dámy sa dosť zahanbili.

Koľko hodín denne venujete klavíru?

Neviem to presne spočítať. Lebo aj mozog potrebuje oddych. Prsty môžu ísť, ale mozog oddychuje. Mám určitý systém, napríklad cvičím tri hodiny, potom si vypijem kávu, čaj, niečo zjem, poprechádzam sa, a potom zase cvičím. Keď mám vystúpenie alebo sa pripravujem na koncert, tak niekedy sa zabudnem a sedím za klavírom dlhšie. Keď študujem skladby, snažím sa to naštudovať síce čo najrýchlejšie, ale zároveň aby to malo hlavu a pätu. U každého človeka je to  individuálne, niekto sa to naučí rýchlejšie, niekto pomalšie. Koniec-koncov, najdôležitejší je výsledok. Samozrejme, že cvičím denne, hoci sa stane, že keď som odcestovaný alebo napríklad ochoriem, tak vtedy to nie je možné. Tým, že zároveň učím v umeleckej škole, cvičím podľa rozvrhu – buď ráno alebo večer. Cvičenie nie je len o tom, že človek sa naučí tóny, ktoré sú  napísané v notách, ale aj preto, že treba rozcvičiť svalstvo, šľachy na rukách. Klavirista, rovnako ako športovec, musí cvičiť, aby podal skvelý výkon.

Stalo sa vám na koncerte, že ste hrali – a zrazu okno? Nevedeli ste pokračovať?

Nemalo by sa to stať, ale stane sa. Viem to zamaskovať, ale ako hovorím, nemalo by sa to stať.

Keby ste mohli stráviť hodinu pri klavíri s jedným hudobníkom z histórie, kto by to bol?

Fúúú, mám niekoľko takých osobností. Všetko to boli géniovia! Môžem povedať dvoch?

Pokojne...

Určite by bol Franz Liszt a Sergej Rachmaninov. Liszt bol veľkým novátorom, dovtedy sa nehralo na veľkých pódiách pred masou ľudí, on s tým začal. Okrem toho bol veľkých priekopníkom, ktorý pomáhal začínajúcim mladým talentom. Tí, ktorí u nich študovali, rozdávali svoje skúsenosti po celom svete – v Taliansku, Maďarsku, Rusku, Francúzsku... Takto by som mohol pokračovať ďalej. Druhá vec ma na Lisztovi fascinuje, aký bol vďačný ľuďom, aké dielo napísal. V Paríži som študoval u profesora Eugena Indjica, francúzsko-amerického klaviristu ruského pôvodu, ktorý bol napríklad aj žiakom legendárneho Artura Rubinsteina. Keď bol malý, učil ho Alexander  Borovský, ktorý študoval u žiakov Franza Liszta. Vďaka tomu som sa naučil techniku, ktorou hrám dodnes. Dôležitá je voľnosť, človek nemôže hrať v kŕči.

Čo vás baví na pedagogickej činnosti?

Je to veľmi jednoduché – baví ma, keď žiak prejavujem záujem, že sa chce naučiť. Keď vidím, že žiaka môžem niekam posunúť. Aj toho, kto nie je celkom talentovaný. Lebo učiteľ nemá vždy len nadaných študentov. Ale veľa vecí sa dá naučiť. Ak je žiak talentovaný stačí mu povedať oveľa menej, on na to príde aj sám. Ale je dôležité ho usmerniť. Tým menej talentovaným treba viac vysvetľovať, ukázať, nájsť potenciál, ktorý v nich je. Napokon, nie každý musí byť virtuóz.

V akom veku je najideálnejšie začať s hrou na klavír?

Poviem to inak – ja som začal hrať v štyroch rokoch, v piatich som vyhral súťaž Bélu Bartóka v Maďarsku, vtedy o mne natočili medailón s názvom Od hračiek ku klavíru. Ako osemročného ma mimoriadne prijali na konzervatórium do Žiliny. Od detstva som chodil na medzinárodné súťaže, kde som stretol svojich budúcich kolegov z Ameriky, Izraela, Nemecka, Francúzska a najviac z Ruska. Vtedy sme boli ešte len deti, ale už sme o sebe začínali vedieť. Navzájom sme súťažili a mohli sme posúdiť, kto je na akej úrovni. Vďaka rodičom som sa mohol venovať tomu, v čom som bol dobrý 

Vaši rodičia boli hudobníci?

Otec bol profesionálny hudobník, kedysi hrával aj v zahraničí. Hral na saxofón a klarinet. Aj keď veľa času trávil v práci, keď prišiel domov, venoval sa mne aj bratovi, usmerňoval nás v hudbe. Môj starý otec z jeho strany bol dirigentom, učil, aranžoval. Takisto aj z maminej strany bolo v rodine niekoľko vynikajúcich hudobníkov. Veľa môžem ďakovať mojím predkom.

Kde vás môžeme vidieť najbližšie? Koncertujete počas leta?

Už dnes, 18. júla pozývam všetkých na koncert na Štrbské pleso, kde vstúpim  s kamarátom Bercom Baloghom v rámci podujatia Benátska noc. Čakajú ma vystúpenia po slovenských hradoch a zámkoch. Pozývam vás tiež 25. júla na koncert na Spišskom hrade, potom aj na Trenčiansky hrad, v auguste budem vystupovať s programom v areáli kaštieľa Betliar... Robím to v spolupráci s legendárnym saxofonistom a mojím dobrým priateľom Felixom Slováčkom, potom s dámskym sláčikovým kvartetom, s muzikálovou speváčkou Natáliou Hatalovou a s ďalšími kolegami. Aj v zahraničí by som mal mať nejaké recitály, v Nemecku, v Rakúsku. Budem sa tešiť, keď sa na niektorom z koncertov uvidíme.

Zdroj foto: ancn