Marika Gombitová oslavuje 70 rokov a exkluzívne prehovorila pre Nový Čas Nedeľa: Uvedomujem si, že čas je neúprosný

Sedemdesiatku oslávi na pódiu, nie pri bilancovaní života. Marika Gombitová má za sebou viac ako päťdesiat rokov profesionálnej kariéry, desiatky hitov a stretnutia s najväčšími menami československej hudby. Dnes sa na svoju minulosť pozerá s odstupom, na staré nahrávky je stále poriadne kritická a najviac ju teší, že jej piesne si nachádzajú aj mladých poslucháčov. V rozhovore prezradila, ktorú zo svojich skladieb by už dnes nenaspievala, na koho zo svojich kolegov často spomína a čo si želá k ďalším rokom.

Je sedemdesiatka vek, pri ktorom má človek potrebu bilancovať alebo sa takémuto bilancovaniu skôr bránite?

To, že pri okrúhlych životných jubileách človek bilancuje, je skôr spoločenská potreba a akési očakávanie. Samozrejme, že aj ja sa na chvíľu zastavím a obzriem späť. Je prirodzené pripomenúť si ľudí, chvíle a miesta, ktoré boli v mojom živote dôležité. Avšak oveľa viac sa snažím pozerať dopredu a tešiť sa na všetko, čo ma v živote ešte len čaká.

Pri životných jubileách si človek uvedomuje, ako čas letí – máte aj vy pocit, že veď len teraz som bola malé dievčatko?

Čas sa zastaviť nedá a niekedy mám aj ja pocit, že všetko ubehlo a stále beží neuveriteľne rýchlo. Práve preto je dôležité vedieť sa aspoň na chvíľu zastaviť a čo najviac si vychutnať prítomný okamih. Človek totiž často až spätne zistí, aké vzácne boli zdanlivo obyčajné chvíle, ktoré práve prežíval.

O čom snívala malá Marika?

Už ako malá som v sebe objavila túžbu robiť ľuďom radosť prostredníctvom umenia. Najskôr to bolo hranie na gitaru a klavír, neskôr aj na harmónium v kostole a potom, samozrejme, spievanie pesničiek. Malá Marika teda najviac snívala o tom, že bude prostredníctvom hudby ľuďom prinášať radosť.

Dojmú vás spomienky na časy, keď ste boli dieťa? Ktorý moment z detstva by ste rada prežili ešte raz?

Ak by som mohla niečo z detstva prežiť ešte raz, boli by to chvíle strávené s mojím drahým ockom. Vidieť ho v kostole sedieť za harmóniom a môcť si zahrať v jeho prítomnosti. Alebo sa s ním starať o včely a stáčať med. Na tieto chvíle mám z detstva najkrajšie spomienky a dodnes sú pre mňa veľmi vzácne.

Čo vám pribúdajúce roky vzali a čo vám, naopak, dali?

Je prirodzené, že s pribúdajúcim vekom mi niektoré veci idú trochu pomalšie (smiech). Na druhej strane však človek získava skúsenosti – aj vďaka nim niektoré situácie riešim úplne inak a na mnohé veci sa pozerám inou optikou. Je to pohľad, ktorý vychádza z prežitých rokov a zo všetkého, čo mi život priniesol.

Keď sa dnes obzriete za svojou kariérou, je niečo, čo vás na vlastnom príbehu ešte stále prekvapuje?

Neviem, či ma to prekvapuje, ale určite ma teší, že aj po päťdesiatich rokoch na scéne môžem tvoriť a koncertovať a že moje publikum má o moju tvorbu záujem. To je niečo, čo som si na začiatku kariéry nedokázala predstaviť ani v najtajnejších snoch – že by to takto mohlo fungovať aj po toľkých rokoch. A za túto priazeň som mojim fanúšikom úprimne a nekonečne vďačná.

Čakajú vás veľké koncerty k sedemdesiatke. Budú skôr oslavou, skúškou síl alebo veľkou zodpovednosťou voči ľuďom, ktorí vás celé desaťročia počúvajú?

Moje česko-slovenské narodeninové turné Marika 70 so zastávkami v Prešove, Prahe a Bratislave vnímam predovšetkým ako možnosť stráviť viac času s fanúšikmi, zaspievať im moje skladby, a tak im vyjadriť vďačnosť za úžasnú a dlhodobú priazeň. Takéto turné si vyžaduje dlhú a poctivú prípravu, ale ja viem, že výmena energie, priazne a lásky, ktorá sa deje medzi pódiom a publikom, je niečo, čo v živote potrebujem. Je to v tom najkrajšom zmysle slova čistá radosť, ktorá mi dáva obrovskú energiu a motiváciu do ďalších dní aj mimo pódia.

Sú piesne, bez ktorých by ste si svoje jubileum nevedeli predstaviť?

Určite sú skladby, ktoré fanúšikovia očakávajú asi najviac, a keďže im chcem dopriať radosť, rada ich zaspievam. Bezpochyby medzi ne patrí Vyznanie či Koloseum. V koncertnom programe ich zaraďujem vždy ku koncu ako akési finále a nadšenie divákov vnímam už po prvých tónoch, dokonca ešte skôr, než začnem spievať. Nie že by na ostatné skladby nereagovali, to určite nie, ale pri týchto je energia predsa len o trochu silnejšia. A práve tieto neopakovateľné momenty sú na každom koncerte pre mňa vzácne.

Prečo sú tieto skladby pre vás dôležité?

Vyznanie mi vždy prinášalo do života obrovskú radosť. Už keď som ho naspievala v štúdiu v Pezinku a Kamil Peteraj s Jankom Lehotským ako autori skladby prišli za mnou so slovami, že je to výborné a že to bez úprav berú, mala som pocit, že sa zrodilo niečo výnimočné. Vďaka tejto piesni som si na medzinárodnom festivale v poľskom Sopote vyspievala víťazstvo a neskôr ju poslucháči dokonca zvolili za slovenský Hit storočia. Vyznanie má skrátka v mojom repertoári výnimočné postavenie. A Koloseum je pre mňa jedinečné aj tým, že som si k nemu zložila hudbu. Kamilovi sa podarilo do textu dostať úžasné a nadčasové posolstvo o pýche a páde, ktoré má dnes možno ešte väčší význam než v čase, keď sme túto pesničku nahrali.

Ktorá pieseň dnes najpresnejšie vystihuje Mariku Gombitovú v sedemdesiatke?

Keď sa trochu zamyslím, asi by to bolo Územie zázrakov. Pretože aj keď niekedy „útočník čas hrá proti nám“, ja moje územie zázrakov „poznám a ísť v ňom smiem“. Je to miesto, kde môžem byť sama sebou, tvoriť, spievať a stretávať sa s ľuďmi, ktorých mám rada. A len si želám, nech to tak zostane aj naďalej.

Máte medzi svojimi hitmi pieseň, ktorú publikum miluje, ale vy sama k nej už dnes nemáte taký vzťah ako kedysi?

Viem, že niektorí kolegovia a kolegyne to majú tak, že sa im po čase niektoré hity z repertoáru už veľmi spievať nechce, ale u mňa to neplatí. Ja si vždy pomerne dlho vyberám, akú skladbu naspievam, a keď sa už rozhodnem pustiť do jej realizácie, stane sa plnohodnotnou súčasťou môjho repertoáru. Platí to však až na profesionálne obdobie mojej kariéry. Pretože predsa len je jedna skladba, ktorú by som dnes už asi nenaspievala – je to Rozhnevaná polka, ktorá vznikla na začiatku sedemdesiatych rokov v košickom rozhlasovom štúdiu. Ja som dokonca aj zabudla, že som takú skladbu vôbec nahrala (smiech). Prvýkrát po takmer päťdesiatich rokoch som ju opäť počula pri príprave albumu Nevy(í)dané rarity. Je to dychovka, taký „cajdáčik“, ktorý by som dnes, keď som už žánrovo niekde úplne inde, nenahrala a asi ani verejne nezaspievala.

A naopak, ktorá vaša skladba podľa vás zostala neprávom v tieni známejších hitov?

Popri známych hitoch to asi najťažšie majú nové skladby. O to viac ma teší, že fanúšikovia veľmi dobre prijali moje najnovšie autorské skladby Fantóm srdca a Stúpanie. Keď som si po ich premiére čítala komentáre na sociálnych sieťach, bolo to pre mňa obrovské zadosťučinenie a potvrdenie, že prísť po dlhšom čase s novými skladbami, malo zmysel.

Keď dnes spievate piesne, ktoré vznikli pred mnohými rokmi, mení sa s vekom ich význam aj pre vás?

Ja si text piesne vždy vizuálne predstavujem. Aspoň na chvíľu zatvorím oči a spievam to ako práve sa odohrávajúci príbeh. A je samozrejmé, že niektoré texty môžem po prežitých rokoch zaspievať s väčšou hĺbkou a poznaním, než aké som mala kedysi.

Keď dnes počujete svoj hlas na starých nahrávkach, aké pocity to vo vás vyvoláva? Ste k mladej Marike láskavá alebo aj kritická?

Keby ste vedeli, ako veľmi som kritická! (smiech) Keď náhodou počujem nejakú moju staršiu nahrávku, hneď mi v hlave zabliká kontrolka, čo sa dalo lepšie zaspievať, inak zafrázovať či upraviť v aranžmáne. Takže ja sa dosť kritizujem. Na druhej strane však viem, že vzhľadom na možnosti daného obdobia a podmienok, v ktorých skladby vznikali, sme urobili maximum. A možno aj preto sa na staré nahrávky pozerám s väčšou láskavosťou a odstupom.

Vaše piesne si našli aj generáciu mladších poslucháčov, ktorá vás nezažila v čase najväčšej slávy – boli to ich rodičia a starí rodičia, ktorým plagáty viseli na stenách. Čím si vysvetľujete, že rezonujú u mladých ľuďoch aj po rokoch?

Verím, že je to tým, že som sa vždy snažila a dodnes sa snažím pristupovať k tvorbe poctivo. Keď do pesničky dáte celé srdce a poslucháčom v nej odovzdáte kúsok zo seba, dokážu rozpoznať, že ide o úprimnú výpoveď. Pesnička má totiž úžasnú mágiu, že v človeku dokáže vyvolať pocit, akoby bola napísaná práve pre neho a práve v tejto chvíli. A vďaka krásnym textom, v prevažnej väčšine z dielne Kamila Peteraja, si aj dnešná mladá generácia v týchto skladbách dokáže nájsť niečo, čo obohatí jej život.

Vo vašej kariére bolo množstvo výrazných spoluprác. Na koho z kolegov dnes často spomínate?

Žiaľ, viacerí z nich už nie sú medzi nami, a tak často myslím na Mekyho Žbirku, Vaška Patejdla či Karla Gotta. Mám s nimi krásne duetá, boli sme priateľmi a sú to partnerstvá, na ktoré nikdy nezabudnem. Veľmi rada spomínam aj na výnimočnú spoluprácu s Mariánom Vargom, keď som hosťovala na albume Collegium Musicum On a ona. Sledovať ho pri práci bolo veľkým zážitkom. A nesmiem zabudnúť ani na Deža Ursinyho a jeho krásne skladby pre milovaný televízny muzikál Neberte nám princeznú. Pri nahrávaní v štúdiu som pred ním mala taký rešpekt, že som ho oslovila „ujo Ursiny“. (smiech) Všetci z toho vtedy mali ohromnú zábavu. Keď sa stretnem s Jankom Lehotským, takmer vždy ma privíta nejakým jedinečným bonmotom, ktorý okamžite vyvolá smiech a pobavenie. A takto by som mohla pokračovať ešte dlho... Nedávno som pri príprave albumov archívnych a dosiaľ nevydaných nahrávok Nevy(í)dané rarity a Bratislavská lýra live spomínala aj na moje začiatky v Košiciach – na gitaristu Karla Witza a bubeníka Mira Jevčáka, s ktorými som bola v skupine Profily a neskôr v Moduse. Kiež by sa nám ešte niekedy podarilo stretnúť. Na minuloročnom krste jedného z týchto albumov v Slovenskom rozhlase som sa stretla s Paľkom Hammelom, Jankom Laukom či Alim Brezovským. Dlhšie som sa nevidela s Borisom Filanom, ktorý sa z tohto krstu musel ospravedlniť. Všetko sú to skvelí autori a milí ľudia, ktorých skladby som spievala v mojich začiatkoch. Je pre mňa krásne a aj dojímavé byť znova v ich spoločnosti.

A najčerstvejší zážitok mám spred pár dní, keď som sa pri nakrúcaní televíznej relácie Medzi nami s Katou Martinkovou stretla s Richardom Müllerom a Petrom Dvorským. Uvedomujem si, že čas je neúprosný, a preto sa vždy poteším, keď sa môžem stretnúť s mojimi kolegami a kolegyňami a porozprávať sa s nimi.

A s kým ste dodnes v úzkom kontakte, resp. komu z nich môžete zavolať aj o polnoci?

Najviac som asi v kontakte s Kamilom Peterajom. Keď si zavoláme, vieme viesť naozaj dlhé rozhovory – o hudbe, o živote, o všeličom. Kamil pravidelne chodí aj na moje koncerty, takže je to práve on, kto po celé tie roky zostal z umeleckej brandže pri mne najbližšie. Je to priateľstvo, ktoré si veľmi vážim.

Dlhé roky ste žili mimo ruchu šoubiznisu. Chýbal vám niekedy alebo vám práve odstup priniesol čosi viac – možno pokoj, ktorý ste potrebovali?

Vtedy som si hovorila, že to tak asi má byť, avšak z dnešného pohľadu viem, že mi to všetko veľmi chýbalo. Obdobie, keď som sa neobjavovala na verejnosti, nebolo o tom, že som nechcela byť spoločensky aktívna, len som na to vtedy nemala vytvorené potrebné zázemie v súkromí. K tomu sa však už nechcem vracať. Dnes mám okolo seba skvelý tím fantastických ľudí a vďaka nim môžem zažívať krásne chvíle v spoločnosti, na cestách a najmä na koncertných pódiách. A za to som veľmi vďačná.

O vašej nehode z roku 1980 sa popísalo neskutočne veľa. Neunavuje vás, že sa k nej ľudia aj po desaťročiach stále vracajú? Zabolí to?

Po tých rokoch som si na tieto otázky v podstate zvykla, aj keď som vždy radšej, keď sa v rozhovoroch bavíme najmä o mojej práci a kariére a nie až tak o súkromí. Kedysi ma však naozaj vedelo zabolieť, keď médiá opakovane konštatovali, že som sa po nehode stiahla do ústrania, nevystupovala som a netvorila. To totiž vôbec nie je pravda. Pol roka po úraze som predsa vystúpila na Bratislavskej lýre, pripravila niekoľko koncertných programov a turné po celom bývalom Československu, objavovala som sa v televízii a pravidelne vydávala štúdiové albumy. Aj neskôr som prichádzala s novými skladbami. Toto ma kedysi dosť trápilo. Musím však uznať, že v posledných rokoch sa už podobné tvrdenia neobjavujú a médiá píšu o tom, ako to bolo a v skutočnosti aj je. Ďakujem im za to, že sa tieto veci podarilo uviesť na pravú mieru.

Platí podľa vás, že človeka viac než šťastné chvíle formuje to, čo musí v živote prekonať?

V živote nás formuje všetko – to dobré aj to zlé. Šťastie dokážeme naplno doceniť možno až vtedy, keď máme aj nejakú negatívnu skúsenosť. Sú to vlastne spojené nádoby. A v hudbe to platí dvojnásobne. Keď má autor horšie obdobie, dokáže vytvoriť také krásno smutné pesničky, ktoré by zo seba v časoch absolútnej pohody a šťastia možno ani nedostal.

Máte ešte nesplnený sen, ktorý vôbec nemusí súvisieť s hudbou?

Neviem, či je to sen, asi skôr želanie alebo túžba – byť v takej zdravotnej kondícii, aby som mohla naďalej tvoriť, koncertovať a verejne vystupovať. A veľmi si želám, aby sme boli ako spoločnosť k sebe lepší, aby medzi nami bolo viac porozumenia a aby sa znížila miera konfliktov, ktorá sa v posledných rokoch objavila. Som presvedčená, že toto by sme si dnes želali mnohí.

Keby ste svojich sedemdesiat rokov mali pomenovať jediným názvom piesne, aký názov by niesla?

Asi tak, ako som pred desiatimi rokmi pomenovala aj moju autobiografickú knihu – Úlomky spomienok. Za tie roky sa ich nazbieralo neúrekom a každý z nich je súčasťou môjho životného príbehu.

Keď po jubilejnom koncerte doznie posledná pieseň a zostanete sama so svojimi pocitmi, čo by ste si želali cítiť?

Aby som si mohla povedať, že som prežila krásny večer plný spolupatričnosti, pozitívnej energie a lásky. Že sa opäť udial ten čarovný okamih, ktorý môžete zažiť iba na živých koncertoch. A ak budú ľudia z haly odchádzať s podobnými pocitmi a aspoň na chvíľu budú svet vidieť trochu lepší a krajší, potom to všetko malo zmysel.

Zdroj foto: L. Kimlička, amg, P. Štecha, L. Pákozdy, Z. Kosycarz, P. Ratajský, V. Nekvapil, J. Šebok, M. Simkova