Sväťo Malachovský (54) pracuje na návrate na operné pódium. Ide na to pozvoľne, onedlho ho diváci uvidia v SND v operete Čardášová princezná. Zatiaľ v činohernej postave, ale usilovne sa pripravuje aj na operné výkony.
Aké ste mali leto?
Viac-menej pracovné, točil som film a voľný čas som sa snažil rozdeliť medzi tých, ktorým to dlhujem počas roka. Čiastočne sa mi to aj podarilo. Pre mnohých hercov býva leto častokrát pracovné, väčšina filmov sa točí cez prázdniny, aj preto, že exteriéry sú vtedy najkrajšie.
Ak by ste mohli prežiť ideálne leto podľa svojich predstáv, aké by bolo?
Nie som veľmi letný typ. Nemám v obľube horúčavy, čím som starší, tým horšie ich zvládam. Moje ideálne ročné obdobie je jar. S pribúdajúcim vekom si stále viac uvedomujem, že najvzácnejšie, čo máme, je čas. Ideálne leto by bolo, ak by som mal dosť času. Aby som sa nemusel nikam ponáhľať. Moje dni sú vždy rozvrhnuté do poslednej minúty, môj diár je plný. Bolo by krásne aspoň občas ho mať poloprázdny.
Nenudili by ste sa?
Určite nie, ja si viem nájsť akúkoľvek činnosť, pri ktorej relaxujem fyzicky či mentálne. Milujem chodiť do lesa, som vášnivým hubárom. Je tam ticho a keďže pochádzam z hudobného prostredia, celý život som vyrastal obklopený hudbou, ticho mi bolo vždy vzácne. Znie to možno ako klišé, ale u mňa je to naozaj tak. Byť obklopený tichom a môcť len tak chvíľu sedieť s vyloženými nohami je občas naozaj veľmi potrebné.
Čiže podľa vás nie je vôbec hriech občas len tak nič nerobiť.
Vie to byť osviežujúce. Samozrejme, musí to mať mieru. Sám vždy pocítim, kedy to treba robiť a kedy s tým treba prestať. Dobrý barometer je, keď som chorý. Viem sa prepnúť v hlave a povedať si, že teraz nemôžem nič robiť, musím ležať a liečiť sa. Potom ale príde deň, keď už mám toho plné zuby a poviem si dosť, už sa musím vrátiť do bežného života a byť aktívny.
A ak by ste mali svoj voľný čas tráviť aktívne, čo by ste robili?
Milujem kolieskové korčule, milujem cyklistiku, turistiku. Veľmi rád chodím pešo, rád plávam.
Film, ktorý ste spomenuli v úvode rozhovoru sa volá Svet podľa Adama. Je to očakávaný titul, lebo jeho tvorcovia majú za sebou už mimoriadne úspešný film Invalid, v ktorom ste tiež hrali. Asi ste nerozmýšľal dlho, kým ste kývli na túto prácu.
To bola jasná voľba. Tento tím je skvelý a mám ich natoľko rád, že čokoľvek by robili, idem do toho. Práca s nimi je náročná, ale veľmi príjemná. Všetci vieme, že výsledok bude stáť za to. Je to fantaskno-romantický, príjemný oddychový príbeh, ktorý je v tejto dobe veľmi potrebný. Na plátna sa dostane až budúci rok, ale verím, že bude aktuálny. Nalákali ma aj preto, že je to muzikál a o to je to pre mňa zaujímavejšie. Mám pocit, že od série Fontán pre Zuzanu sa tu muzikál nenatočil. Svet podľa Adama je urobený s citom pre dnešnú dobu. Stanko Palúch urobil do filmu skvelú hudbu, som jeho veľký fanúšik. Bolo to niekoľko veľmi náročných dní, ale stálo to za to. A okrem toho, točili sme v Španej Doline, čo jedna z najkrajších dediniek na Slovensku.
Pred pár mesiacmi ste prezradili, že sa chystá váš návrat na operné pódiá.
Nechcem, aby to znelo nejako bombasticky, ale zvažujem to. Som typ človeka, ktorý nerád hovorí vopred. Návrat k opere je veľmi náročný a dostať sa späť do formy ... to sa ťažko vysvetľuje. Denná rutina operného speváka je o tom, že spieva každý deň. Hlasivky sú sval, musia byť nonstop zaťažované, aby boli vo forme. Ja som operu nespieval aktívne vyše dvadsať rokov. Nikdy ma to neprestalo baviť, cítil som ale veľký rešpekt. Vďaka môjmu synovi, ktorý je veľmi talentovaný, fantasticky spieva a ide študovať operný spev, som začal pomýšľať na návrat. On ma k tomu motivoval, chcel aby sme spolu spievali. Tak som začal pracovať so svojim hlasom a trvalo takmer rok, kým som sa dostal do základnej formy. To sa nedá urobiť rýchlo. Po roku už vidno posun, ale stále cítim, že ešte to nie je ono a potrebujem na sebe pracovať.
Zverili ste sa do rúk nejakého odborníkovi, ktorý vám s tým pomáha?
Najskôr som začal sám s tým, čo si pamätám, a čo ma naučil náš otec, ktorý bol zároveň aj mojím pedagógom na Štátnom Konzervatóriu. Pred časom som oslovil aj môjho kolegu a kamaráta Ľuda Ludhu, naštartoval ma. Mám našťastie okolo seba dosť ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť a dokážu mi odborne pomôcť.
Ale na scéne SND vás diváci onedlho predsa len uvidia.
Prijal som ponuku Jána Ďurovčíka, ktorý režíruje v SND operetu Čardášová princezná. Hrám tam ale činohernú postavu. Je to taký postupný návrat, lebo som na javisku s opernými kolegami. Občas ma to už trhá, už by som si s nimi aj spieval... ale ešte chvíľku potrebujem na prípravu.
Lákajú vás veľké operné party a dramatické postavy?
Veľmi! Riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner mi pred časom ponúkol len tak medzi rečou zaujímavú ponuku na jeden projekt a ja som súhlasil s maličkou podmienkou, že potrebujem ešte čas. On veľkoryso súhlasil.
Spievate, hráte v televíznych projektoch, točíte filmy, hráte v činoherných projektoch, dabujete... necítite niekedy v sebe rozpoltenosť, že je to priveľa?
Keď ma niekto označí za herca, tak nie som s tým úplne stotožnený, ja sa tak nedefinujem. Vždy ma bavilo hrať a inklinoval som ku komickým operám, tam som sa cítil najlepšie. Som kreatívny človek a mám rád humor. Keď som odišiel z opery, bolo úplne prirodzené, že sa budem venovať humoru. Už vtedy sme s René Štúrom mali svoje projekty. Humor je niečo, čo mám hlboko zakorenené v sebe. Môj prvý dotyk s činohrou bol s pánmi majstrami - Lasicom a Satinským a ich inscenáciou Výrobca šťastia. Bol som z nich úplne paf potom som videl aj ich ostatné inscenácie a veľmi sa mi všetky páčili. Ako konzervatorista som zostal v úžase z Bolka Polívku a jeho Trosečníka. To bol veľký zážitok a moment, kedy som si povedal že také niečo by som robil rád aj ja.
Nechceli ste pod vplyvom tohto zážitku študovať herectvo?
Pôvodne áno, ibaže som ráčkoval. Študoval som operný spev a ráčkovať som sa odnaučil. Hovoril som si, že možno sa niekedy k herectvu dostanem. Život mi to naozaj priniesol.
Veď sa hovorí, že sa vždy stane presne to, čo sa má stať.
Nielen to, život priniesol aj iné zaujímavé zvraty. Pán Lasica bol naším tútorom keď sme s Reném začínali, veľmi nám pomohol. Z Bolka Polívku sa po rokoch stal môj priateľ, hrali sme spolu roky predstavenie s názvom Mínus dvaja.
Je niečo z hereckej profesie, čo by ste ešte rád robili?
Raz dávno prišla za mnou Zuzka Mauréry. Poznáme sa od detstva, chodili sme na rovnakú nemeckú základnú školu. Nemčina je môj druhý jazyk, mám po dedovi nemecké korene. No a Zuzka mi sprostredkovala predspievanie pred nemeckým agentom. On ma zasa posunul na predspievania do muzikálových divadiel v Rakúsku. Vždy som sa dostal do posledného kola, ale sám v sebe som pocítil nejakú brzdu. Okolo seba som videl veľa talentovaných ľudí a uznal som, že nie som až taký dobrý, ako oni. Niečo mi chýbalo - chtíč robiť muzikál... ja som taký zapálený nebol. Preto som nepokračoval v tejto ceste a muzikál v mojom portfóliu chýba. A ešte balet, aj nad tým už dlhšie uvažujem.
Zdroj foto: ancn, SND
3
