Herečka a influencerka Zuzana Vačková: Hejteri sú krutí hlavne k sebe

Herečka Zuzana Vačková (57) si s humorom posvietila na hejterov, pre ktorých na sociálnych sieťach otvorila pomyselné Centrum pomoci. Tvrdí, že ich nenávisť ubližuje predovšetkým im samým a je odrazom čoraz vulgárnejšej a útočnejšej spoločnosti. V otvorenom rozhovore prezrádza aj to, prečo nepotrebuje byť stále usmiata, čo jej ani státisíce sledovateľov nenahradia a prečo by ženy s pribúdajúcim vekom rozhodne nemali rezignovať na seba.

Na Instagrame ste otvorili pomyselné Centrum pomoci pre frustrovaných hejterov. Čo bol ten moment, keď ste si povedali: už nebudem mlčať, ale skúsim na hejt reagovať s humorom?

Myslím si totiž, že tí ľudia naozaj potrebujú pomoc. Myslím si, že musia mať vo svojom živote naozaj veľký neporiadok a trávia svoj čas vo veľmi negatívnej energii, keď toto považujú za normálne. Sedia na internete a píšu niekomu, že aký je škaredý, neschopný, starý, tučný, chudý, vráskavý… Keď im dáme za pravdu a vyzdvihneme ich negatívne vlastnosti, možno si uvedomia, akí sú smiešni. Aspoň teda dúfam. A možno tí, ktorí takto píšu, na takýchto príkladoch uvidia, že ako to vlastne je.

Čo vás na správaní hejterov prekvapuje najviac? Že dokážu byť takí krutí, alebo že často ani netušia, komu vlastne ubližujú?

Takéto slová môžu ublížiť len niekomu, kto sa naozaj cíti v tomto zraniteľný, kto je príliš otvorený názorom iných ľudí, na ktorých mu ale vôbec nemôže záležať, lebo ich nepozná. Čiže pre mňa hejteri sú krutí hlavne k sebe. Pretože živia v sebe nenávisť, živia v sebe zlobu. Ak toto majú ako zdroj zábavy alebo radosti, tak pre mňa je to krutosť nie k tomu, komu píšu, ale krutosť k sebe samým.

Máte pocit, že sa atmosféra na sociálnych sieťach za posledné roky zhoršila?

Mám pocit, že atmosféra sa zmenila v celej spoločnosti a sociálne siete sú jej odrazom – vo verejnom živote sa úplne znormalizovali nadávky, krik, urážky… To, čo naši politici vedia predvádzať na tlačových konferenciách alebo v inej komunikácii, je pre mňa nepochopiteľné. Niekedy si hovorím, že toto sa nemohlo naozaj stať. Predsa niekto, kto je vo vysokej politickej funkcii, sa nemôže správať ako nejaký hulvát pri pive. A vidíte – môže. Tým pádom aj tí, ktorí sa držali možno trošku na uzde, tak zrazu to majú legitimizované od hláv nášho štátu. Ako sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy – to platí. Tak ako sa mení nálada v spoločnosti, stáva sa čoraz viac vulgárnejšou, útočnejšou, krutou a polarizovanou, a to sa odráža aj na sociálnych sieťach.

Keby ste mohli hejterom odkázať iba jednu jedinú vetu, aká by bola?

Prajem vám, aby ste v živote boli takí šťastní, aby ste sa už nemuseli snažiť na internete písať škaredé veci, kde sa snažíte niekomu ublížiť alebo ho ponížiť.

Patríte medzi najúspešnejšie slovenské influencerky. Kde je podľa vás hranica medzi úprimným zdieľaním života a tým, čo by už malo zostať len v súkromí?

Tá hranica sa mení. Každý deň to cítim úplne inak. Neviem to úplne zadefinovať. Je podľa mňa veľmi veľa vecí, ktoré ostávajú len v súkromí, a tým pádom o nich nikto ani netuší a nevie, že niečo nezdieľam. Keďže som sa rozhodla, že ak už niečo zdieľam, tak to zdieľam reálne, nesnažím sa ten svoj každodenný život prikrášľovať, nesnažím sa byť umelá. Naopak, snažím sa byť taká aká som. Keď už niečo ukážem, tak nech je to ozajstné. Ale je aj veľa vecí, ktoré sú len moje.

Váš Instagram pôsobí veľmi pozitívne a prirodzene. Stane sa niekedy, že sa vám jednoducho nechce byť „tou usmiatou Zuzanou Vačkovou“?

Keď nechcem byť tou usmiatou Zuzkou Vačkovou, ktorú ľudia poznajú zo sociálnych sietí, tak ňou skrátka nie som. Lebo ja ňou nie som pretože ňou chcem byť, ale som ňou preto, lebo ňou som. A keď sa necítim šťastná, alebo sa cítim nesvoja a niečoho sa bojím, niekedy to zdieľam, niekedy nie. Je to individuálne. Necítim povinnosť s každou svojou bolesťou ísť medzi ľudí. Ani necítim nutkanie s každou svojou radosťou utekať rýchlo na Instagram. Nepatrím k tým, ktorí keď ich niečo zamrzí, tak sa natáčajú pri tom ako im tečú slzy. To nie je môj spôsob komunikácie.

Ľudia vás poznajú ako herečku aj influencerku. Ktorá z týchto dvoch rolí je dnes náročnejšia?

Herectvo je pre mňa kvázi životným poslaním. Je to niečo, čo milujem – ten spôsob komunikácie medzi javiskom a hľadiskom je pre mňa niečo magické. Samozrejme, že proces tvorby býva veľmi náročný. Niekedy, keď hráme ďaleko od Bratislavy, trmácame sa po zasnežených cestách cez pol Slovenska a prídeme v noci domov po predstavení uzimené, vyhladnuté, tak nie je to úplne ten červený koberec, ktorý ľudia poznajú z Hollywoodu. Nie je to také to ofukovanie herečiek. Nemáme asistentky, kostýmy nám nikto nenosí, maľujeme sa samé. Keď prídeme hrať do kultúrnych domov, nie všetky sú vždy vykúrené. Niekedy sú to naozaj nezrekonštruované budovy. Ten chlebíček je možno pre iných nepoznaný, nie je plný pozlátka, ale je pre mňa plný ľudskosti, radosti, takej tej ozajstnosti, kvôli ktorej divadlo robím, kvôli ktorej som herečkou. Veľmi ma napĺňa prinášať témy, otázky, vylúdiť úsmev alebo smiech v divadelnej sále. Milujem to, aj keď ľudia zostanú zamrznutí, keď prinesieme nejakú pálčivú tému. Sociálne siete sú pre mňa iný spôsob vyjadrovania sa, iný spôsob komunikácie. Môžem aktuálne ráno, večer, kedykoľvek z mobilu alebo z počítača sa prihovárať k tým, ktorí ma sledujú. Tam je to pre mňa autentické, lebo tam som za seba. Na javisku som za divadelnú postavu a na sociálnej sieti som to ja. Čiže sú to dva odlišné svety a nedá sa povedať, ktorý je pre mňa náročnejší. Obidva milujem a obidva sú niekedy pre mňa také, že prevraciam očami a hovorím si – Ó, môj Bože, už sa mi nechce, už nevládzem, ale vždy, keď sa k tomu vrátim, keď tvorím a mám nejakú peknú odozvu či už na javisku alebo na sociálnej sieti, tak okamžite zabudnem na to, že som bola unavená alebo vyčerpaná.

Sociálne siete sú dnes takmer nepretržitá práca. Nebojíte sa, že raz začnú uberať energiu vášmu herectvu?

Každá práca si vyžaduje celého človeka. Ja nedokážem niečo robiť na 10 percent. Keď už niečo robím, tak to robím na 120 percent. Keď som na javisku, dávam do toho celú seba. Keď tvorím na sociálnu sieť, tak tam dávam celú svoju dušu.

Stále hráte v niekoľkých divadelných predstaveniach. Čo vám divadlo dáva, čo vám nedokáže dať ani stotisíc sledovateľov?

Divadlo mi dáva kolektív. Dáva mi ľudí, s ktorými som na javisku, ľudí, s ktorými som v zákulisí, s ktorými tvoríme niekoľko mesiacov divadelné predstavenia, stávame sa niečím ako rodinou. Zároveň mi divadlo dáva toho najdôležitejšieho člena našej rodiny a to je pozornosť divákov, ich odozvu, dáva mi ich odmenu v podobe smiechu, vzlyku, potlesku… To je niečo, čo sa nedá opísať. Keď ste na veľkom koncerte a vidíte spevákov, ako si užívajú energiu, ktorú im dáva tisícový dav, tak na nich vidíte radosť, ako si to tam navzájom odovzdávajú. Keď hráme predstavenie, kde ideme presne podľa textu a podľa toho, čo máme narežírované, tak tam nemáme úplne priestor užívať si interakciu medzi javiskom a hľadiskom. Ale keď ju cítime, tak je to naozaj božský pocit.

Máte za sebou množstvo televíznych aj divadelných postáv. Je ešte nejaká vysnívaná rola, ktorá vám stále chýba?

Nemám nič konkrétne, čo by som chcela hrať, po čom by som túžila. Mám však taký svoj tichý sen, že chcela by som si zahrať nejakú peknú dramatickú rolu vo filme. Alebo by som chcela hrať nejakú mrchu v seriáli. (smiech) Film som dávno nenatáčala, beriem to ako niečo, čo mi v mojej hereckej skladačke v tejto chvíli tak trochu chýba. Ale ak by žiadna rola vo filme už neprišla, tak som vďačná za každú jednu rolu, ktorú som doteraz mohla stvárniť či už na javisku alebo v televízii. Napokon aj vo filme, veď som natočila niekoľko krásnych filmov, ale to už bolo dávno.

Pôsobíte ako človek plný energie. Čo robíte vo chvíľach, keď vám energia dôjde?

Prosto spomalím. Zastavím sa. Keď nemám energiu, tak nemám energiu. Aj keď je veľa chvíľ, keď si myslím, že už tú energiu nemám, ale ešte stále ju viem niekde vyhrabať, akoby vytiahnuť odkiaľsi z päty. Napríklad keď ideme na javisko a sme unavené, tak Gizka Oňová nám zvykne povedať: „No, dievčatá, poďme do práce, my tu predsa nie sme na rekreácii!“ Vtedy sa nakopnem, nájdem v sebe energiu a potom až do konca predstavenia cítim, aké je to fajn. Ale keď v súkromnom živote niekedy nemám energiu, tak si ľahnem a len tak som. A čakám, kedy ma tá únava, či už fyzická alebo životná, prejde. A ona vždy prejde – aspoň doteraz to tak vždy bolo.

Mnohí vás obdivujú aj preto, že motivujete ľudí k pohybu a zdravšiemu životnému štýlu. Čo motivuje vás, keď sa vám jednoducho nechce?

Moja túžba po zdraví a po plnohodnotnom živote ma motivuje k tomu, aby som ráno vstala a išla cvičiť. To, že teraz s Luciou Medekovou robíme náš projekt Spolu pre seba je pre mňa len potvrdením toho, že čím sme staršie, tým viac by sme sa mali hýbať. Ak by som aj mohla využiť tento rozhovor na niečo, tak by som naozaj chcela prehovoriť k dámam, ktoré sú 40+, 50+, ale aj k tým, ktoré sú staršie, a ktoré už ako keby zavesili na klinec ambíciu byť ohybná, mať dobrú kondičku. Také tie, ktoré si hovoria, že už sa netreba snažiť. Jasné, že už sa nechystám ísť na Miss fitness. Dnes keď cvičím, tak nie je mojím zámerom cvičiť preto, aby som mala krajší zadok a plochšie bruško. To je len príjemným bonusom a benefitom k tomu, že robím niečo pre svoje zdravie. My ženy máme tendenciu starať sa o rodinu a myslieť na svoje deti, na svoje vnúčatá a všetkých okolo seba. Ale predstavte si, že by vaši rodičia robili všetko pre to, aby boli fyzicky aj mentálne fit, aby mohli s vami žiť plnohodnotne dlhšie. Tak prečo to neurobíte vy pre svoje deti, keď už to nechcete urobiť pre seba? Ak sa vám nechce chodiť do fitka, robíme pre vás s Luciou videá, ktoré si môžete pustiť kedykoľvek a kdekoľvek. Naozaj k tomu nepotrebujete nič, iba chuť a odhodlanie niečo pre seba urobiť. Náš projekt sa volá Spolu pre seba – áno, chcem, aby ľudia cvičili spolu s nami. Ale robia to len pre seba a pre svojich blízkych, pre ktorých tu môžu byť potom oveľa dlhšie v plnej kondícii.

Máte pocit, že ženy po päťdesiatke sú dnes oveľa sebavedomejšie a slobodnejšie než generácie pred nimi?

Áno, ženy po päťdesiatke sú dnes spokojnejšie so sebou, podľa mňa aj vyzeráme lepšie ako vyzerali pred tridsiatimi rokmi ženy v našom veku. Ja si naozaj myslím, že sa o seba viac staráme, a že máme mladistvejšieho ducha. A myslím si, že sme si viac vedomé svojej hodnoty. Aspoň dúfam a verím, že ženy s pribúdajúcim vekom naozaj budú nachádzať viac sebalásky a viac vnútornej múdrosti. Osobnej zrelosti, ktorá je na pribúdajúcom veku to najvzácnejšie. To všetko môžeme dávať sebe, ale aj ľuďom okolo seba.

Zdroj foto: azv