Herec Juraj Bača: Otcovstvo zmenilo moje vnímanie sveta

Juraj Bača (39) je momentálne jedným z najvyťaženejších slovenských hercov, spevákov, moderátorov. Ani jedno z týchto svojich povolaní pritom nemá radšej, alebo menej rád. Každé mu dáva inú príležitosť na radosť zo života. Najväčšiu radosť mu však robí jeho ročný synček Bruno. Bača o rodičovstve hovorí, že ak by vedel, aké je to super, stal by sa otcom skôr. Pre Nový Čas Nedeľa porozprával nielen o úlohe otca, ale aj o vzťahu s partnerkou Dominikou, o svojom dedovi, ktorý bojoval v SNP i o tom, čo by chcel do 40-ky ešte stihnúť.

Už v októbri vás diváci budú môcť vidieť vo filme Generál Golian. Stvárňujete v ňom vojaka. Prečo ste sa rozhodli túto rolu prijať?

Pravda je taká, že na Slovensku sa netočí tak veľa filmov, že by si človek mohol úplne vyberať. Ja mám to šťastie, že mi boli ponúkané filmy, o ktorých som vnútorne presvedčený, že je dôležité ich točiť. Bol to napríklad film Amnestie, ktorý mapoval november ’89 a v ktorom som mal šancu hrať hlavnú rolu, alebo je to teraz Generál Golian, ktorý zase mapuje inú veľmi dôležitú historickú udalosť, ktorou je Slovenské národné povstanie.

Aká bola príprava na ňu?

Naštudoval som si množstvo kníh, pozrel som si aj staré slovenské filmy, ktoré už Slovenské národné povstanie mapovali. Keď sme sa na spolupráci na filme dohodli, od začiatku som vedel, koho presne budem hrať. Moja postava je Michal Petro, je to reálna historická postava, bol pobočníkom generála Viesta. Dokonca bol v ruských légiách, takže bol profesionálny vojak, obrovský chlap. Asi najdôležitejšia pripomienka, ktorú som od režiséra Juraja Štepku dostal, bola: „Juraj, ty budeš potom viesť vysokoškolský oddiel, ktorý neskôr prešiel na partizánsky spôsob boja, kráčal lesom. Na prvý pohľad musí byť jasné, že toto sú študenti, ale tento veľký chlap s chladným pohľadom, má už niečo za sebou, je to naozajstný vojak.

Takže moja príprava na postavu bola najmä fyzická. Dal som sa dokopy s bratrancom Mariánom Čambalom, čo je bývalý majster sveta v kulturistike, s ktorým sme pripravili prípravný program, ktorý by sa dal stíhať pri rodičovských povinnostiach a pri nakrúcaní šou Pečie celé Slovensko. Mal som jasne nastavený prísun proteínov a v šatni Pečie celé Slovensko som mal činky a lavičku. Vždy ráno, keď som prišiel, absolvoval som povinný tréning, zjedol som svoju dávku proteínov, a pri večernom odchode z pľacu som ešte tiež absolvoval večerný tréning.

Je pre vás osobne Slovenské národné povstanie témou?

Samozrejme, že je. Je zaujímavé, že o menách často takmer nič nevieme alebo pre nás nejako veľa neznamenajú. Uvedomil som si to, keď som v divadle hral Štefánika, že som chodil na Základnú školu Milana Rastislava Štefánika. Bolo to pre mňa iba meno, názov. Málokto vie, čo, respektíve kto, sa za názvami, menami skrýva. Moje trvalé bydlisko je napríklad stále na sídlisku SNP v Galante. Prežil som tam značnú časť života a dlho som nejako neriešil, čo sa za tými troma písmenami vlastne skrýva. Začneme to vnímať, až keď sa začneme zaujímať, keď sa začneme pýtať, keď to začneme študovať.

Takže určite je Slovenské národné povstanie obrovskou témou, ale pokorne priznávam, že predtým, než som bol obsadený do filmu Generál Golian som do nejakej väčšej hĺbky nešiel.

Vraj váš starý otec bojoval medzi partizánmi pri obci Veľký Klíž, kde ste aj vy nakrúcali. Ako si na neho spomínate?

Áno, môj dedko skutočne bojoval v povstaleckej armáde. Máme dokonca aj jeho medaily. Mal som ich vo vreckách na premiérach filmu. Mal som taký pocit, že by tam mali byť. Žiaľ, vtedy som bol veľmi malý na to, aby som sa ho na dianie okolo SNP pýtal. Spätne ma to mrzí, hoci je na pováženie, či 10-11-ročný chlapec vôbec má kapacitu otvárať s dedom také vážne témy. Takže moja spomienka na neho je spomienkou na veľkého urasteného chlapa.

Keď som sa ale pýtal môjho otca či tety, ako dedo na SNP spomínal, tak povedali iba, že o tom nerád hovoril. Mám pocit, že je to pomerne typické pre mnohých účastníkov povstania. Nehovorili o tom, čo sa dialo.

Aké bolo ocitnúť sa na mieste, kde bojoval?

Ešte aj teraz sa mi tlačia slzy do očí. Vždy, keď som tým územím prechádzal, vedel som, že dedko tam niekde bojoval, spomenul som si na neho. Ale teraz som išiel presne na to miesto, mal som mať uniformu, v rukách zbraň… Predtým, ako som prišiel na pľac, vystúpil som z auta a viedol som s dedom pomyselný dialóg, ktorý sa nikdy neudial. A vlastne som sa mu poďakoval za to, že bol taký odvážny a že išiel do povstania. Lebo to je úplne iný druh hrdinstva, než aký poznáme dnes. Byť hrdinom dnes znamená byť na internete, napísať status a povedať si, čo si myslím. Ale tí historickí hrdinovia, ako aj môj dedo, vedeli, že kedykoľvek môže odkiaľkoľvek priletieť guľka. Vedeli, že ohrozujú celú svoju rodinu, všetkých blízkych… Bol to pre mňa veľmi silný moment uvedomiť si toto všetko a spojiť sa takýmto spôsobom s dedkom.

Vynorila sa mi aj spomienka, keď som ho videl poslednýkrát. Bolo to v domove dôchodcov, už veľmi nerozprával, ale veľmi uprene na mňa hľadel. Pochopil som to, keď som si pozeral jeho fotky z mladosti – naozaj sa na neho veľmi podobám. Často počúvam, že som „celý dedo." Myslím, že sa vo mne na sklonku života videl.

Na filme Generál Golian spolupracoval celosvetovo uznávaný kaskadér. Napriek tomu ste sa vy osobne odhodlali na niektoré scény, ktoré by mohol robiť on so svojím tímom. Prečo?

Kaskadérske scény nakrúcam sám už od filmu Amnestie a dôvod je jednoduchý. Na filmoch ma vyrušuje, keď vidím, že tam namiesto herca zrazu účinkuje niekto iný. Pri filme Generál Golian sme navyše spolupracovali s kaskadérskou skupinou Dima Lipitkovského, ktorý pracuje na obrovských amerických produkciách. Bola to neskutočná škola, mali sme celodenné bojové skúšky, kde nás učili padať, cvičili sme choreografie… Jediný problém bol v tom, že práve v čase nakrúcania nám celé tri dni pršalo tak husto, že sa v teréne nedalo ani chodiť, a už vôbec nie v tých obrovských vojenských čižmách.

Je to ale aj praktický dôvod, kaskadéra treba pred výkonom rovnako líčiť, stajlovať, a to všetko trvá. Takže som požiadal producentku a režiséra, aby som si mohol svoje kaskadérske kúsky urobiť sám, s čím najprv najmä producentka nesúhlasila, nechcela riskovať, že sa zraním a ohrozím ďalšie nakrúcanie. Nevzdal som sa a po ďalších diskusiách aj so šéfom kaskadérov mi to povolili. Veľmi ma to bavilo, užil som si to.

Čím iným ako filmom aktuálne žijete?

Aktuálne žijem mojím synčekom a aj tým, že sa mi do éteru rádia dostala druhá autorská pieseň Pamätáš, ktorá má momentálne veľký úspech. No a vyzerá to tak, že budeme robiť aj jeden veľký vianočný koncert s Vladom Valovičom. Celé leto som totiž s kapelou koncertoval, hrávali sme na dňoch miest a obcí, na jarmokoch… Koncertný program je postavený na hudobníkoch, ktorí ma formovali, ktorí ma sprevádzali vlastne od detstva: Karol Duchoň, keďže som z Galanty, Meky Žbirka, s ktorým som odohral prvý veľký koncert. Vašo Patejdl, ktorý mi už dávnejšie radil, aby som spieval niečo vlastné… Vladovi Valovičovi napadlo, či by sme tento koncertný program nespracovali s orchestrálnym prevedením, čo by bola v mojom prípade aj pomyselná bodka za touto etapou mojej kariéry, kedy som sa venoval iba prebraným piesňam. A začínam etapu autorských piesní. Koncert s Vladom Valovičom plánujeme na 8. december v Bratislave.

Na svojom Instagrame ste povedali, že do 40-ky sa chcete naučiť hrať na saxofóne. Už ste sa v tomto smere niekam posunuli?

Akože už som ho vybalil, to je prvý krok. Už som dokonca aj troška začal pred malým, také rozfuky a nejaké jednoduché melódie. Malého to veľmi baví, so záujmom počúva. Takže zatiaľ áno, robím malinké pokroky a viem, že do 40-ky čosi stihnem.

Cítite sa vôbec na takmer 40 rokov?

Och, samozrejme, že nie! To je to, že človek sa stále cíti na 20 a najhoršie na tom je, že túto vetu som vždy počúval od starších a teraz ju hovorím ja. (smiech) So svojím životom som ale momentálne spokojný. Som veľmi šťastný, že máme zdravého synčeka, že sa mu viem aspoň ako-tak venovať, že je momentálne veľký záujem o mojej služby. Niekto sa ma dokonca nedávno pýtal, či viem, že som momentálne najžiadanejší alebo jeden z najžiadanejších moderátorov a spevákov na Slovensku. Chvalabohu, na prácu sa aktuálne naozaj nesťažujem a som veľmi vďačný, že ju mám a môžem vďaka nej živiť svoju rodinu.

Téma otcovstva je silným motívom aj vo filme Generál Golian. Ako vás otcovstvo zmenilo?

Zmenilo absolútne moje vnímanie sveta, ale aj môj vlastný vzťah k mojim rodičom. Nie, že by som si ich nevážil predtým, ale zrazu človek vie, čím všetkým si ten rodič musel prejsť a akú veľkú obetu naši rodičia spravili, len aby sme to vôbec prežili. Do tohto veku, v ktorom momentálne sme, nehovoriac ešte o tej pridanej hodnote, že nás učili veci, že nám vytvárali podmienky, aby sme sa vedeli vzdelávať, aby sme mali zážitky, aby sme cestovali… Ak by som bol dávnejšie vedel, že byť otcom je také super, zrejme by som nebol mal obavy z otcovstva, ktoré som mal, a stali by sme sa rodičmi oveľa skôr. Ja som ale človek, ktorý o všetkom veľa premýšľa, analyzuje, či to zvládneme, či to bude v poriadku, či máme zabezpečenú kariéru… A potom príde ten malý a zistíte, že nepotrebuje žiadne čisté šaty alebo dovolenku pri mori v Dubaji. On si chce jednoducho hádzať kamienky do vody a mať vás vedľa seba.

A ako otcovstvo zmenilo váš partnerský vzťah?

Rodičovstvo je určite skúškou vzťahu. Algoritmus fungovania, ten bežný kolobeh života sa totálne zmení. Jednému aj druhému. Maminky to majú ťažšie, ich život sa akoby v jednom bode naozaj zmení o 180° a ide úplne iným smerom. A vlastne prioritou aj mňa, aj partnerky sa stal ten malý. Ale s tým rozdielom, že prvý polrok naozaj dieťa neskutočne potrebuje maminu, jej prítomnosť, jej lásku, privinutie. Zatiaľ čo otec stále môže chodiť do práce, môže žiť aspoň časť života, ktorú žil predtým. Takže je to veľká zmena. Myslím si, že nás to s Dominikou utužilo a hlavne prišla okolnosť, ktorá je nad tým všetkým. Čo znamená, že aj keď sme niekedy unavení, keď sa niekedy povadíme, keď sú niekedy ťažké dni, tak stále si povieme, že je zbytočné hádať sa, keď tu máme to najcennejšie, čo sa dá mať.

Mimochodom, chceli by ste ešte ďalšie dieťa alebo to zatiaľ vôbec nie je téma?

Zatiaľ je to tak, že robíme všetko pre to, aby sme sa trošička zastabilizovali s jedným synčekom a uvidíme. Naučili sme sa, že s týmito vecami sa asi úplne nedá kalkulovať, ani nie je dobré, keď sa s nimi kalkuluje. Tiež je dôležitý rešpekt k súkromiu ostatných a nepýtať sa ani iných párov, že kedy to už bude, tak kedy… Ak sa s Dominikou ocitneme v takej situácii, tak sa aj my snažíme vysvetliť, že nie je úplne v poriadku takto sa pýtať. Aj my sme boli v pozícii, že sme už dieťatko možno aj chceli, ale nie vždy to ide hneď či jednoducho. Všetko je tak, ako má byť a uvidíme, či príde ešte ďalšie dieťa. Zatiaľ je náš synček naša priorita.

Herec, moderátor a už aj hudobník. Ktorá z týchto rolí je momentálne vaša najobľúbenejšia?

Stále hovorím, že sa to nevylučuje, hoci si spomínam, že na VŠMU som bol kolegami kritizovaný, že popri štúdiu aj spievam. A potom, keď som začal moderovať, tak aj za to som bol pranierovaný, pretože herec má jednoducho hrať. Mám pocit, že som v tom bol tak trochu priekopníkom a dnes vidím mojich kolegov, ako nahrávajú pesničky a chodia moderovať akcie.

Nevylučuje sa to a ja som rád, že ma život baví ako vďaka herectvu, tak vďaka moderovaniu, aj vďaka hudbe. Aktuálne som nabudený filmom Generál Golian, ktorý vyvoláva vášnivé reakcie a ktorý mal premiéru dokonca v Londýne. Takže sa veľmi teším na ďalší film. A stáť na pódiu pred 3000 ľuďmi, spievať a sledovať ich, ako sa na chvíľu bavia, ako neriešia, koho volili, aký majú názor na to či ono, ale sa iba bavia… Mám rád, ako hudba spája. A napokon moderovanie akcií ako sú Noc nádeje, Dobré srdce a rôzne gala večery mi dáva možnosť stať sa súčasťou emócií ľudí, ktoré tam ľudia zažívajú. A to je zas iný druh niečoho, čo ma veľmi napĺňa.

Žijeme v dobe, keď je pomerne ťažké udržať si nejaký ten vnútorný pokoj. Dotýkajú sa nás témy vojny, klimatických zmien, stupňujúcich sa konfliktov… Je nejaká z tém, ktorá sa vás dotýka pálčivejšie než ostatné?

Viete, ja mám na to taký zvláštny a možno nie úplne populárny názor, že mnohé z týchto tém sa stali témami kvôli tomu, aby v nás spôsobovali ten vnútorný nepokoj. Ja nehovorím, že sa nezaujímam o svetové konflikty, len si uvedomujem, že tie svetové konflikty tu boli aj predtým, a je ich tu omnoho viac, ako len tie, o ktorých sa píše v hociktorých médiách. A hovorím si, že prečo niekto chce, aby Juraj Bača z Galanty riešil to, že niekde na opačnej strane sveta sa udialo toto či tamto. Čiže nie je mi to ľahostajné. Viem, že sa to deje, ale nepripúšťam si to do takej miery, aby to ovplyňovalo moje rozhodnutia alebo aby som žil v nejakom strachu.

Potom sú tu témy, ktoré sú možno viac vecou názoru a tu je potrebné deliť fakty od nefaktov. V zásade som zvolil taktiku, že ak chcem zmeniť veľké veci, tak musím začať v tom malom okruhu okolo seba a sebou.

Pečie celé Slovensko - na obrazovkách sa objaví už 6. séria. Spomínate si na svoje začiatky?

Samozrejme, dodnes zvyknem tvorcom, ktorí ma vtedy oslovili, zavolať a poďakovať sa za príležitosť, pretože Pečie celé Slovensko bolo druhým či tretím míľnikom, ktorý mi zmenil život. Prvý bol Komisár X, kde ma ľudia začali spoznávať ako herca. Potom som dostal obrovskú príležitosť na galavečeroch, kde ma začali vnímať ako moderátora.

Pečie celé Slovensko je pre mňa už 6 rokov trvajúca príležitosť pracovať s Juniorom, ktorý je výborný, vtipný, trefný, inteligentný, od ktorého som sa veľa naučil. Dnes moderujem množstvo galavečerov, vianočných večierkov, firemných večierkov a je to práve Pečie celé Slovensko, vďaka ktorému som sa naučil, čo je to moderovanie a vďaka ktorému mám dnes toľko práce.

Zdroj foto: ajb, T. Botková, I. Stančík