Speváčka Marcela Laiferová o manželovi Ladislavovi Zacharidesovi († 69): Laco chcel poraziť aj chorobu, ktorá sa poraziť nedá

Speváčka Marcela Laiferová (81) prežila s Lacom Zacharidesom († 69) takmer tri desaťročia. Počas spoločných rokov aj napriek životným skúškam zostali spätí hlbokým putom a ona sa oňho s láskou starala aj počas dlhoročného boja s Parkinsonovou chorobou. Spomína na muža, ktorý miloval šport, priateľov, maľovanie aj spoločnosť, no v súkromí bol skromný, tolerantný a láskavý.

Prežili ste s manželom Lacom Zacharidesom 29 rokov. Kde ste sa spoznali?

Stretli sme sa pri nahrávaní programu Slovenskej televízie, išlo o súťaž miest. Pridelili ma do tímu Liptovský Mikuláš, kde bol aj on. O Lacovi som vtedy nič nevedela, no po nakrúcaní pozval celú partiu k sebe. Bol to sympatický fešák, páčil sa mi a, ako sa ukázalo, aj ja jemu. Tak sa začalo naše prvé stretnutie.

Okamžite to medzi vami iskrilo?

Zaiskrilo, ale naša láska sa vyvíjala pozvoľne. V tom čase som veľa pracovala v Nemecku, najmä v Berlíne, takže naša známosť-neznámosť sa poriadne naťahovala. Do ničoho som sa nehrnula. Bola som vtedy už sedem rokov vdovou, môj muž Jaroslav Laifer zomrel, keď som mala 25 rokov. Mala som malého synčeka Stanka. S Lacom sme sa vzali v apríli 1977 a rok po svadbe sa nám narodil syn Martin.

Čím vás Ladislav Zacharides očaril? Pretože o vašom manželovi Jaroslavovi Laiferovi († 40) hovoríte dodnes s neobyčajnou láskou. Musel prísť muž skutočných osobnostných kvalít, aby ste mu venovali svoje srdce.

Laco bol neuveriteľne trpezlivý človek. V športe sa odohrávali príšerné boje, a to ani nie medzi športovcami, ale najmä medzi trénermi a vedením športových organizácií. Slovenskí športovci často ťahali za kratší koniec, čo si budeme klamať. Českí športovci dostávali prednosť na veľkých súťažiach, aj keď Slováci dosahovali lepšie výsledky. Laco mi rozprával neuveriteľné príbehy. Páčilo sa mi, aký bol tolerantný. Ľudia ho mohli oklamať, pretože im veľmi dôveroval. Aj keď ho sklamali kamaráti, dokázal im odpustiť. Potom sa tvárili, akoby sa nič nestalo, prišli si od neho vypýtať nejaký obrázok a on im vyhovel.

Laco totiž výborne maľoval. Maľovanie mal v duši, bol to umelecký športovec. Mal veľký talent a už v mladosti začal študovať maľbu. Ako chudobný chlapec si však nemohol dovoliť žiť v Bratislave bez peňazí. V tom čase trénoval plávanie aj dvakrát denne, ale stalo sa, že nemal čo jesť, a tak odišiel domov k mame do Banskej Štiavnice. Tam dokončil strednú školu a odtiaľ zamieril na univerzitu do Prahy, kde študoval telovýchovu. Bol výnimočný v mnohých športoch. Čokoľvek robil, v tom vynikal.

Istotne mal aj nejaké chyby.

Športovci bývajú často veľkorysí. K nám veľmi často chodili ľudia zo športového prostredia. Laco mal svojich kamarátov nesmierne rád a miloval spoločnosť. Povedala by som, že až priveľmi. Neviem, či to považovať za chybu… Pravdou je, že sa nevedel od priateľov odpútať, takže sme mali doma neustále plno hostí. Avšak spoznala som vďaka tomu množstvo senzačných ľudí a bolo to pre mňa veľmi poučné.

Vaše stretnutia sa teda asi niesli v duchu debát, ktoré nešli po povrchu.

Samozrejme. Najviac sa však, pochopiteľne, hovorilo o športe. Laco pracoval vo vrcholovom športe a staral sa o ľudí, ktorí súťažili na majstrovstvách sveta či olympijských hrách, takže mal k tejto téme čo povedať. Zmeny, ktoré nastali po revolúcii nielen v politike, ale aj v športe, znášal dosť ťažko. Hovoril o tom, ako sa rúca všetko, čo bolo dovtedy perfektne nastavené a zorganizované. Bol z toho smutný.

Keď potom vážne ochorel, bol to pre všetkých šok...

Laco spadol z veľkého koňa na zimnom päťboji, ktorý organizoval na európskej úrovni v Liptovskom Mikuláši. Vyžreboval si vysokú kobylu. Tá sa na ľade pošmykla, stratila rovnováhu, mykala sa a zhodila ho na zem. Dopadol na pravé rameno a silno si udrel spodinu lebečnú. Dívala som sa na ten strašidelný pád z hľadiska. Myslela som si, že od strachu umriem. Laco však vstal, smial sa a kýval rukami, akoby sa nič nestalo. Naznačoval, že mu nič nie je. Až neskôr sa začali objavovať zdravotné problémy. Išli sme spolu na neurológiu, kde mu po vyšetreniach diagnostikovali Parkinsonovu chorobu.

Ako športovec sa musel vyrovnať s diagnózou, ktorá ho obmedzovala a postupne mu zatvorila dvere do sveta športu. Nesnažil sa v tejto oblasti zostať aspoň v teoretickej rovine, napríklad prednášať?

Dlho sa držal statočne, dobrých sedemnásť až osemnásť rokov. O svojich pocitoch veľmi nehovoril. Bol presvedčený, že silný muž musí všetko vydržať, a športovec obzvlášť. Celý život išiel na hranicu svojich možností. V každom športe. Inak ani nežil. Chcel poraziť aj chorobu, ktorá sa poraziť nedá. Veril, že keď bude bojovať, aspoň mu to pomôže žiť dlhšie.

Obaja ste mali netradičné povolania. On bol športový tréner a funkcionár, vy speváčka. Ako ste si zariadili chod domácnosti, najmä keď sa vám narodil syn Martin? Spoločne ste vychovávali aj vášho staršieho syna Stana.

Pokým vládali, veľmi nám pomáhali naše mamy. Chodila k nám často a to bolo na nezaplatenie. Laco bol láskavý manžel, nikdy mi nepovedal zlé slovo, ale na domáce práce veľmi nebol. Najdôležitejší bol preňho jeho športový kolektív a ľudia. Tak vyrastal. V podstate až do štyridsiatky žil sám. Bol síce ženatý, ale nežil so svojou ženou, ktorá bývala u kamarátky, tristo kilometrov od neho. On žil v Liptovskom Mikuláši, ona v Bratislave.

Aký bol manžel?

Keď som účinkovala na koncertoch niekde nablízku, chodil ma počúvať. Ak nemohol prísť a ja som bola preč, púšťal si moje platne a počúval moje pesničky. Bolo to dojemné. Nerád cestoval, pretože pracovných ciest mal viac než dosť. Keď sme mali ísť na dovolenku, išiel so mnou, ale radšej zostával doma. Hovoril mi: „Choď s niekým, ja mám veľa roboty.“

Nerád chodil ani po obchodoch. Oblečenie som mu kupovala zásadne ja a vždy som sa trafila do jeho vkusu. „Ty mi to vyberieš najlepšie,“ hovorieval. Kupovala som mu všetko, od topánok až po obleky.

Čo rád nosil? Uprednostňoval športové oblečenie alebo sa rád obliekal elegantne?

Mal rád modré veci, pretože táto farba mu pristala k modrým očiam. Raz povedal, že by chcel modré sako, tak som mu ho kúpila v Prahe. Nosil ho potom veľmi dlho. Čo sa týka oblečenia, nebol náročný. Naopak, musela som ho občas nútiť, aby si obliekol niečo pekné a moderné. Vystačil si s málom. Bol zvyknutý žiť veľmi skromne.

Hovorili ste, že namiesto dovoleniek radšej zostával doma. Trochu sa mi to bije s tým, že bol veľmi spoločenský typ.

To áno, spoločnosť priateľov vyhľadával, ale rovnako miloval byť doma. Napríklad sme radi tancovali a Laco bol skvelý tanečník. Nepatril k mužom, ktorí by boli a priori domasedmi, ale cestovania mal pre pracovné povinnosti vyše hlavy. Ľudia v jeho okolí boli preňho veľmi dôležití.

Keď sa niekde zdržal, prišiel domov a ospravedlňoval sa: „Vieš, ono sa to pretiahlo, prepáč…“ Spýtala som sa ho: „A čo, bolo ti dobre?“ Odpovedal: „Áno.“ A ja na to: „Tak ja som spokojná.“

Boli ste tolerantná manželka?

Nevidela som dôvod, prečo by som nemala byť tolerantná. Dôverovala som mu.

Hovorili ste, že nebol veľmi na domáce práce. Ako to vyzeralo, keď sa vám narodil syn? Pomáhala vám mama, ale predsa, bolo treba zvládnuť aj mužské práce.

Na to som tu bola ja. Prišla som domov a Laco mi povedal: „Makinka,“ tak ma volal, „nesvieti nám stropné svetlo v kúpeľni. Máme žiarovky?“ Pritom veľmi dobre vedel, kde sú. Ja som vzala žiarovku a naskrutkovala novú. Laco nebol praktický muž, pokiaľ išlo o domácnosť. Celý život sa oňho starala matka. Mne hovorievala, že ho rozmaznávam, ale ja som nemala pocit, že by som ho rozmaznávala.

Až sa bojím opýtať, či vedel niečo uvariť…

Nie, vôbec. Možno čaj a kávu.

Ako choroba ovplyvnila chod vašej rodiny?

Laco bol neuveriteľne poctivý pacient. Stále cvičil a chodil. Robil všetko pre to, aby chorobu zvládal. Menili sme a kombinovali liečbu, aby sme jeho stav udržali v čo najlepšej fáze. Neskôr to už bolo také zlé, že odpadával aj na ulici. Ľudia si mysleli, že je opitý. Našťastie im dokázal povedať, že je ťažko chorý. Raz doma v byte preletel cez sklenené krídlové dvere. Ja som práve mala koncert kdesi na východe Slovenska a syn Martin študoval vo Viedni. Keď sa Laco neozýval, zúfalo som volala Martinovi, aby čo najrýchlejšie prišiel do Bratislavy, pretože otec sa nehlási. Laco bol športovec a mal pocit, že keď svoje telo stále trénuje, je to výkon. Dlho mu to vydržalo, ale koniec jeho života už bol ťažký. A on stále chcel chodiť.

Mali ste opatrovateľa?

Nie. Navarila som a všetko nachystala. Pomáhala aj mama. Niekedy som varila o desiatej večer, keď som sa vrátila z koncertu. Potom ma Laco napomínal: „Nebúchaj tými kastrólmi!“

Keď spomínate hrnce, aké jedlá mal najradšej?

Jednoduché veci. Polievky a obyčajné jedlá, ako sú halušky, zemiakové placky či francúzske zemiaky.

Aký obraz sa vám vybaví pred očami, keď o ňom teraz hovoríme?

Maľovanie. To miloval. Hoci mal naň vyčlenenú jednu izbu, svoje obrazy postupne vystavoval po celom byte. Boli sme ako v galérii. Mali sme z toho problémy s dýchaním, ale povedzte mu niečo, keď to bola jeho najväčšia záľuba! Aj v posledných mesiacoch a týždňoch života stále maľoval.

Odišiel 8. apríla 2006. Posledné obdobie jeho života bolo zrejme veľmi ťažké.

V poslednom roku sa jeho zdravotný stav zhoršil. Veľmi mu priťažilo a potreboval každodennú opateru. Preto sa oňho starali sestričky v penzióne v bratislavskom Lamači. V piatok som za ním prišla naposledy. Dohodli sme sa, že v nedeľu oslávime naše výročie spolu s celou rodinou. Keď som za ním v piatok večer prišla, maľoval koláž. Mal to byť darček pre mňa k nášmu výročiu. Bolo to naše posledné stretnutie, dokončil obraz a zrejme dostal infarkt.

Uvedomoval si, že odchádza z tohto sveta? O čom ste sa vtedy rozprávali?

Myslím si, že to tušil. Neskôr, keď choroba pokročila, jeho mama zariadila, aby ho prijali do zariadenia. Bola som z toho šokovaná, pretože to urobila za mojím chrbtom. Bývala blízko a chcela ho mať pri sebe. Zomrela a krátko po nej zomrel aj Laco.

Stali ste sa po druhý raz vdovou. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Pozrite sa, väčšinu života som bola sama. Keď zomrel môj manžel Jaroslav Laifer, mala som 25 rokov. Keď zomrel Laco, mala som šesťdesiat. Bola som zvyknutá byť sama a rozhodovať o všetkom. Život ma to tak naučil.

Ladislav Zacharides (1936 – 2006)

- bol významný slovenský moderný päťbojár, ktorého sľubnú pretekársku kariéru predčasne ukončilo zranenie po páde z koňa, no športu zostal verný ako rešpektovaný reprezentačný tréner a popredný funkcionár. Dlhé roky úspešne viedol československú reprezentáciu zjazdárok vrátane hviezdnej Jany Gantnerovej-Šoltýsovej, ako metodik odborne pomáhal krasokorčuliarovi Jozefovi Sabovčíkovi a neskôr pôsobil ako generálny sekretár Slovenského zväzu moderného päťboja. Na Liptove navyše založil a organizoval populárne preteky v zimnom modernom päťboji.

Zdroj foto: archív ml, ancn, j. súkup