2Problémy duševného zdravia čoraz viac trápia aj mladých ľudí, napríklad aj takzvané Generácie Z (narodení v rokoch 1997-2012) a Alfa (narodení po roku 2010). Upozornila nás na to Jana Bosáková, riaditeľka Evanjelickej spojenej škole v Martine, učiteľka, psychologička a v rámci projektu bezplatná linka Samaritáni aj odborníčka na Generácie Z a Alfa. Absolvovala výcvik v koučingu ZAKO (Žilinskí kouči) a je tiež certifikovanou koučkou Slovenskej asociácie koučov.
Generáciám Z a Alfa sa venujete 25 rokov. Čo mladých ľudí trápilo pred tými 25 rokmi a čo ich trápi dnes?
S mladými ľuďmi pracujem prakticky celý svoj profesijný život – ako učiteľka, školská farárka a dnes aj ako psychologička a online poradkyňa. Za tie roky sa mladí ľudia zmenili, ale zmenil sa najmä svet okolo nich. Nemyslím si, že dnešná generácia je slabšia alebo menej odolná. Žije však v oveľa hlučnejšom svete. Nikdy predtým nebol mladý človek vystavený takému mnostvu podnetov a zároveň takému tlaku byť stále „nejaký“ – úspešný, pekný, zaujímavý, obľúbený, mať názor, niekam patriť a ideálne ešte aj vedieť, čo chce v živote robiť. A to všetko vo veku, keď ešte len zisťuje, kto vlastne je.
Čo najviac zaťažuje psychiku generácie Z a generácie Alfa?
Veľkou záťažou je podľa mňa neustály prísun informácií a emócií. Kedysi prišiel žiak ráno do školy a jeho svet tvorilo najmä to, čo sa dialo doma, cestou do školy a medzi spolužiakmi. Dnešný tínedžer môže ešte pred prvou vyučovacou hodinou vidieť zábery z vojny, prírodnej katastrofy, hádku politikov či spolužiaka na dovolenke. A potom odloží telefón a má sa sústrediť na matematiku. Jeho psychika teda nespracúva iba vlastný život. Tu už vidím aj rozdiel medzi generáciou Z a generáciou Alfa. Generácia Z ešte aspoň časť detstva zažila bez smartfónu. Generácia Alfa vyrastá v digitálnom prostredí prakticky od začiatku. Zároveň by som však bola veľmi opatrná s definitívnymi súdmi o generácii Alfa. Jej najstarší príslušníci majú dnes približne 15 – 16 rokov. Pozorujeme teda deti a dospievajúcich. To, čo dnes vidíme, sú skôr prvé tendencie než hotový generačný portrét.
Ako rodič spozná rozdiel medzi náladovosťou a vážnejším problémom?
Nesledovala by som jednu zlú náladu. Sledovala by som najmä zmenu oproti tomu, aké moje dieťa bývalo. Pätnásťročný človek má právo byť nahnevaný. Má právo prísť zo školy, zavrieť dvere a nemať chuť rozprávať sa s rodičmi. Môže mať zlý týždeň, pohádať sa s kamarátom alebo dostať zlú známku. To ešte nie je diagnóza. Spozornela by som, keď sa dieťa začne meniť a táto zmena trvá. Prestane ho baviť futbal, hoci na tréningy chodilo roky. Dievča, ktoré bolo stále s kamarátkami, zrazu celé víkendy nikam nejde. Dieťa prestáva spať, výrazne sa zmení jeho stravovanie, nedokáže sa sústrediť, prudko sa zhorší v škole alebo začne hovoriť, že nič nemá význam. A pri dnešných mladých by som sa nepýtala iba: „Koľko hodín si bol na mobile?“ Dôležitejšia otázka je: „Čo s tebou ten čas online robí?“ Dvaja tínedžeri môžu stráviť na telefóne dve hodiny. Jeden vytvára hudbu, hrá s kamarátmi alebo sa rozpráva s človekom, ktorý ho podporuje, a telefón odloží spokojný. Druhý dve hodiny sleduje telá, životy a úspechy iných ľudí, porovnáva sa s nimi a telefón odloží s pocitom: „Všetci majú lepší život ako ja.“ Rovnaké dve hodiny. Úplne iný psychologický výsledok.
Ako začať rozhovor s mladým človekom, ktorý sa uzatvára?
Začala by som tým, čo vidím, nie tým, čo si myslím. Namiesto: „Čo je s tebou? Prečo si stále zavretý v izbe?“ by som skúsila: „Všímam si, že si posledné dni viac sám. Zdá sa mi, že ťa niečo trápi. Nemusíš mi to povedať teraz. Keď budeš chcieť, som tu.“ Ako učiteľka, farárka, aj poradkyňa som sa naučila jednu dôležitú vec. Nemusíme každé ticho okamžite zaplniť radou. Dospelý má často potrebu problém hneď vyriešiť. Mladý človek však niekedy ešte ani nepotrebuje riešenie. Potrebuje najskôr zistiť, či ho niekto dokáže vypočuť bez hodnotenia. A nemusíme očakávať hodinový rozhovor pri kuchynskom stole. Niekedy príde jedna veta v aute. Jedna správa večer. Jedno: „Mami, môžem sa ťa niečo opýtať?“ Našou úlohou nie je dostať z neho okamžite celý príbeh. Našou úlohou je zareagovať tak, aby po prvej vete mohla prísť aj druhá.
Ktoré dobre mienené reakcie dospelých môžu mladého človeka odradiť?
Napríklad: „Veď o nič nejde.“ „My sme takéto problémy nemali.“ „Vypni mobil a bude dobre.“ „Máš všetko, tak čo ti chýba?“ Za mimoriadne nešťastnú považujem vetu: „My sme takéto problémy nemali.“ Je to vlastne pravda. Nemali sme presne takéto problémy. Mali sme svoje. Aj my sme poznali neopätovanú lásku, odmietnutie, pocit, že niekam nepatríme, strach zo zlyhania či konflikt s kamarátom. Len sme to nezažívali v prostredí, ktoré nám to pripomínalo dvadsaťštyri hodín denne. Keď sa mladý človek zdôverí, nemusím jeho problém považovať za veľký, aby som uznala, že pre neho veľký je.
