Nemecký textár Karla Gotta († 80) Filip Albrecht: Karel chcel ľuďom priniesť pozitívne posolstvo

Karel Gott († 80) chcel byť „poslom dobrých správ“ – a podľa Filipa Albrechta (48), jeho dlhoročného nemeckého spolupracovníka a priateľa, tým aj naozaj bol. Keď Filip nedávno zavítal na Slovensko, porozprával nám o mužovi, ktorého poznal nielen ako legendárneho speváka, ale aj ako človeka za oponou. Ako Karla Gotta prijímalo nemecké publikum, čo bolo tajomstvom jeho nemeckých hitov a prečo nechcel nahlas hovoriť o svojej chorobe?

Boli ste fanúšik Karla Gotta alebo ste ho oslovili cielene s tým, že by ste mu rád písali texty v nemeckom jazyku?

Je pravda, že ako malý chlapec som počúval pesničky Karla Gotta, ale že by som bol vyslovene jeho fanúšik, to celkom nie. Prišlo to postupne, bol som starší a uvedomoval som si, že jeho piesne ma oslovujú niečím čo som si najprv nevedel vysvetliť. Boli chytľavé, podmanivé, veľmi sympatické a mali optimistické posolstvo. Teraz hovorím naozaj o časoch, keď som mal desať-jedenásť rokov, vtedy som netušil nič o nejakom posolstve a nevedel som špecifikovať slovo optimistický. Na rozdiel od mojich vrstovníkov, ktorí počúvali metal, tvrdšiu hudbu, fandili napríklad skupine Queen, tak ja som počúval šlágrového speváka a herca Roya Blacka – veľkú nemeckú hviezdu.

Treba povedať, že ste sa narodili a žili v Nemecku, čo je v súvislosti s vaším hudobným vkusom a neskôr s písaním textov v nemčine dôležité.

Áno, narodil som sa v Mníchove, takže podľa pasu som Bavorák. Otec sa narodil v roku 1934 v západnom Berlíne, vo štvrti Wilmersdorf, matka v Olomouci na Morave. Ale otec bol jeden z mála Nemcov, ktorí neboli po vojne vyhostení z krajiny a zostali žiť v Československu. Mimochodom, ako vojak slúžil u Pétépákov (PTP – pomocné technické prápory, pozn. red.), ktorých poznáme z filmu Čierni baróni. Až v roku 1968, keď sa zoznámil s mojou mamou, rozhodli sa spolu emigrovať do Západného Nemecka. Usadili sa v Mníchove, čo vysvetľuje, prečo som sa ako syn Berlínčana a moravské matky narodil v Mníchove. Tam som chodil do školy, na gymnázium. Keďže sme mali veľa príbuzných v Česku aj na Morave, tak akonáhle to bolo možné, v druhej polovici 80. rokov, veľa som cestoval s rodičmi do Česka.

Ovládali ste český jazyk?

Tým že som sa stretával s rodinou z Prahy, Ostravska a z iných častí krajiny, tak som čo-to pochytil. Nepoznal som veľa slov, ale moja česká babička z matkinej strany bola z generácie, ktorá ešte hovorila plynule aj po nemecky, takže so mnou hovorila oboma jazykmi. No a počúval som české pesničky. Čiže som sa už ako mladý chalan stretol s češtinou. A ako sa hovorí – hudba je jeden spoločný jazyk.  

Viete hrať na nejaký hudobný nástroj?

Už v detstve som hral na klavíri, postupne som začal skladať pesničky, povedal by som, že boli v štýle Karla Gotta.

Ako si vás našli piesne Karla Gotta? Vďaka babičke a rodičom?

Ani nie, mám však pocit, že som ho po prvý raz registroval v Nemecku, nie v Česku. Neskôr som sa dozvedel, aký je Karel Gott v Česku slávny. Bolo to zvláštne, uvedomil som si, že on je veľkou hviezdou v Nemecku, kde žijem, aj v Česku, kde mám časť príbuzenstva – bolo to ako znamenie, ktoré som si vtedy ešte neuvedomil. Len na okraj, viete, čo Karel Gott hovoril o Nemecku?

Netuším, čo máte na mysli...

Karel Gott hovoril, že Nemecko je jeho druhý domov.

To je pravda...

Všimnite si, on nehovoril, že chodím spievať do Nemecka, ale že „Deutschland ist meine zweite Heimat“ – Nemecko je môj druhý domov. Tým vlastne dával Nemecku najväčšiu poklonu, akú mohol krajine dať.

Kedy ste sa po prvý raz osobne zoznámili s maestrom?

Začal som sa pohybovať v hudobných kruhoch, chodil som do divadla, na koncerty a v zákulisí som stretával ľudí zo šoubiznisu, aj velikánov hudby. Boli medzi nimi napríklad slávny spevák Udo Jürgens alebo Karel Gott. Prvý raz sme sa s Karlom stretli na koncerte v Mníchove. Zaujalo ho, že som trochu vedel po česky. Spýtal som sa ho, kde bude mať najbližšie koncert a on sa rozhovoril o tom, že sa chystá na vianočné turné, a potom ho čaká koncert v pražskej Lucerne. A medzitým bude pracovať na novom albume. Zmienil som sa, že mám v Prahe tetu Hanu a ona dlhé roky pracovala v Ústrednej požičovni filmov, a že teda má do činenia s hercami a vyzná sa vo filme. Prosto, mali sme spoločnú tému. Karel mi navrhol, že až budem mať cestu do Prahy, kľudne mu môžem zavolať a navštíviť ho. Milo ma prekvapil, keď mi dal svoje telefónne číslo. Mal prominentné číslo, dnes ho už môžem zverejniť – 54 55 44. A veru, aj to číslo malo svoju dávku prominentnosti.

A zatelefonovali ste mu?

Akoby nie! Dohovorili sme sa, že sa stretneme uňho na Bertramke. Chcel som mu predstaviť nejaké moje skladby. Ale nedopadlo to tak, ako som si to predstavoval, lebo Karla deň pred tým vykradli. Pochopiteľne, vôbec nebol vo forme. Stretnutie sme odložili. Do Prahy som potom cestoval až pred Vianocami a Karel ma pozval na vianočný koncert do Lucerny. Bolo to po prvý raz, čo som Karla videl spievať po česky. Bolo to úchvatný zážitok. Lucerna má svoje čaro.

Áno, Lucerna má čaro genia loci. Je to miesto s neopakovateľnou atmosférou, ktorú nemožno preniesť nikam inam. Čo nasledovalo po tomto koncerte?

Ja to veľmi skrátim, lebo o tom by sme mohli napísať knihu! (smiech) Stretávali sme sa s Karlom z času na čas, telefonovali sme si, ja som medzitým v Nemecku skladal pesničky, textoval som pre regionálne hviezdy. Trvalo to asi dva-tri roky. Karel mi pri našich rozhovoroch naznačil niečo v tom zmysle, že ak príde ten správny čas, môžeme spolupracovať. Ale že veci treba nechať dozrieť. Ja som to bral tak trochu ako zdvorilostnú útechu.

Ale ako sa ukázalo, naozaj prišiel čas, keď sa vaše cesty opäť stretli, a tento raz pracovne.

Medzitým som v Nemecku zmaturoval, relatívne skoro som sa pustil do podnikania, sprostredkovával som české filmy. Zdeněk Troška chcel zrovna natočiť rozprávkový film Z pekla štěstí 2, kde Karel hral Diabla a Boha. K prvému dielu napísal hudbu Karel Svoboda a k druhému dielu Petr Malásek. Slovo dalo slovo a Jiří Pomeje navrhol, že keď hovorím po nemecky a skladám texty, nech teda titulnú pesničku v nemčine napíšem ja. Samozrejme v prípade, že to Karel Gott bude chcieť. Karel bol nadšený a vyhlásil, že práve nastal ten správny čas. Takže úplná prvotina našej spolupráce je titulná melódia filmu z roku 2001 – Z pekla štěstí 2. Napísal som teda nemecký text, hudbu zložil Petr Malásek a film sa následne cez moju firmu predával do nemeckej televízie.

Potom už vaša spolupráca nabrala rýchlejšie obrátky...

Medzitým sa ešte stali dve zásadné veci – dlhoročný Karlov nemecká textár Michael Kunze, ktorý bol, mimochodom, dobrý kamarát s Karlom Svobodom, sa začal venovať písaniu veľkých muzikálov. Karel Gott, ktorý medzitým chystal album pre svoju nemeckú gramofirmu, hľadal niekoho, kto by mu písal nemecké texty. Skúsili sme, či okrem spolupráce na filme Z pekla štěstí 2 nám bude spolupráca fungovať aj ďalej. Napísal som mu niekoľko textov a už na spomínanom albume boli asi štyri moje texty, ktoré zhudobnili rôzni skladatelia. Napísal som mu napríklad text Jede Nacht (Každú noc) a pieseň sa stala v Nemecku hitom. Aj album je pomenovaný práve podľa tohto hitu. ... Jede Nacht erstrahlt in neuem Glanz. Jede Nacht in der du mit mir tanzt. Jede Nacht - neue nacht bin ich wie neu geboren... (Každú noc zažiarim v novom lesku, každú noc, keď so mnou tancuješ. Každú noc – novú noc som akoby znovu zrodený.) Len pre zaujímavosť, v češtine sa pieseň volá Pokaždé a je trochu rockovejšia.

Bolo ťažké trafiť sa do textárskeho vkusu Karla Gotta?

Pri písaní textov som sa naučil zásadnú vec: totiž pôvodne sa pesnička volala Jedesmal – Pokaždé – a text bol o tom, že po každý raz, keď ťa stratím, cítim sa stratený (...ich fühle mich verloren). Prišiel som za Karlom na Bertramku, on sa díval na ten text a povedal: „Já se přece necítím ztracený, když mě nějaká dívka opustí. Filipe, tohle ne. Já jsem posel dobrých zpráv, nejsem žádný ztracený člověk. Takhle to nemůžeme napsat.“ 

Zavtipkoval som, že čo keby sme tam dali: ich fühle mich wie geboren? (cítim sa ako znovuzrodený) Karlovi zažiarili oči. V priebehu dvoch popoludní sme text prepísali a nakoniec je to optimistická pesnička. Myslím si, že Karel mal pravdu, lebo tá melancholická verzia by sa asi na hit nechytala.

Nesúťažili ste s českou textárskou konkurenciou, že kto napíše väčší hit?

Nie, totiž Karlov repertoár je už sám osebe veľmi špecifický. Pretože v Nemecku má hity, ktoré preňho napísali nemeckí autori a skladatelia. Zoberte si preslávenú Babičku, ktorá je napísaná v rytme polky. Pesnička nemeckého skladateľa Ralpha Siegla sa nikdy do Česka nedostala, pretože keď ju Karlovi pustil, ten z nej nebol nadšený. Prosil Ralpha, aby ju nemusel spievať. Lenže producent mal väčšie slovo, a tak Karel Babičku naspieval. Po nemecky. Počul som, že Ladislav Štaidl ho presviedčal, aby ju naspieval v češtine, ale to Karel odmietol. Vraj nechcel, aby ho vnímali ako speváka ľudových pesničiek. Babička však vyšla ako singel v Polydore v roku 1979 a v roku 1980 vo východonemeckom vydavateľstve Amiga. Takže išlo len o nemecký trh. Potom mal piesne, ktoré sa objavili v Nemecku aj v Česku – najznámejší príklad sú Zvonky štěstí (Fang das Licht) – duet s Darinkou Rolincovou. A ešte je tu tretia kategória, pesničky určené len pre československý trh. Pri skladbách, ktoré sú naspievané v dvoch jazykových verziách sa stalo, že pieseň sa v jednej zemi stala hitom, a v druhej bola neprávom zabudnutá. Napríklad v roku 1970 naspieval Karel pieseň Hej, hej baby, ktorú napísal Jiří Štaidl. Bola to ďalšiu milostná pesnička... Hej, hej baby já už vím, nejsem vůbec pánem svým... Nikoho to nezaujímalo, ale prišiel nemecký textár Fred Weyrich a napísal text Einmal um die ganze Welt. Hovorí o tom, že keby človek už ako dieťa vedel, čo smie robiť, čomu sa má vyhnúť, život by bol ľahký. Raz by chcel obísť celý svet a mať vo vreckách kopu peňazí, nepremárniť pritom lásku ani šťastie, čo život ponúka, o tom sníval ako malý chlapec... No a v tomto kontexte si vezmite politickú situáciu v roku 1970 – je po okupácii Československa a Karel Gott spieva Einmal um die ganze Welt. (Raz okolo celého sveta) Tá skladba sa v priebehu dvoch týždňov stala hitom číslo 1 v nemeckej hitparáde a dodnes patrí v Nemecku medzi absolútne najslávnejšie piesne Karla Gotta.

Označujú vás za dvorného textára Karla Gotta. Nemali ste ani v Nemecku konkurenciu?

Za dvorného textára nemeckých piesní ma označil samotný Karel. Musím však povedať, že som písal texty napríklad aj pre Helenku Vondráčkovú, s ktorou sa mi úžasne spolupracovalo. Čo sa týka Karla, neznamená to, že som mu napísal všetky nemecké texty, ale je pravda, že to bola prevažná väčšina, asi tri desiatky. Boli aj výnimky, keď som mu povedal, že ten text nechcem písať, lebo nemám ten správny nápad. Prípadne to nedovolila gramofónová firma, pretože tam napríklad boli iné dohody s originálnymi autormi skladby.

Písali ste mu texty na hudbu, alebo ste mu ponúkli hotové texty a potom putovali ku skladateľom.

Bolo to, ako sa hovorí, 50 na 50. Pre mňa je zaujímavejšie, keď píšem text bez hudby, pretože potom nastane určité hľadanie. Základ bol, aby sa text Karlovi páčil, potom sme spolu hľadali, kto by to mohol zložiť. Väčšinou sme oslovili viacerých skladateľov, ale čo je zaujímavé, nakoniec to vždy zhudobnil iný skladateľ. Až na jednu výnimku, nikdy sa nestalo sa, že by jeden skladateľ zložil dve moje piesne. Naopak, bola to celá škála skladateľov, a všetci veľmi významní.

Ktorú vašu pieseň hrajú často v nemeckých rádiách?

Myslím si, že je to Engel so wie du (Anjel ako ty), hudbu napísal Hermann Weindorf. Vždy, keď cestujem v aute v Nemecku, tak ju počujem hrať. Ten text nie je žiadna „alchýmia“, ale poslucháči si pesničku obľúbili. My sme sa s Karlom snažili dostať do textov aj témy na zamyslenie, také tie intelektuálne, s vedomím, že to nemusí byť hit, ale s tým, že on to naspieva. Chcel po sebe zanechať odkaz, za ktorým si stál, nič lacné. Chcel ľuďom priniesť pozitívne posolstvo a dobré správy. Má pesničku autorov Michala Davida a Michala Horáčka s názvom Posel dobrých správ – a to bolo jeho životné krédo. V Karlových piesňach nenájdete texty o umieraní, o depresiách, nešťastiach. Nájdete tam len to pozitívne. Karel hovoril, že pre niektorých ľudí je jeho hudba liečivá.

Neprekážal Nemcom jeho český prízvuk?

Naopak! Keď Karel začínal byť hviezdou v Nemecku, bola éra zahraničných spevákov. Všetci spievali s výrazným prízvukom – či to bol Američan Howard Carpendale, Španiel Julio Iglesias, Rus Ivan Rebroff, Grék Demis Russos a mnohí iní. Karel nebol výnimka. Dokonca gramofónová firma Polydor na tom trvala: Ten prízvuk je tvoja ochranná známka, opováž sa spievať v plynulej nemčine! To už nebudeš Zlatý hlas z Prahy!

Vlastne urobil zo svojho nedostatku výhodu...

Určite. Pritom to dotiahol tak ďaleko, že sa stal jedným z top spevákov v Nemecku. Patril medzi najslávnejších interpretov, ktorí za 50 rokov v Nemecku boli. Potvrdilo sa to aj tým, že vydavateľstvo Polydor mu v 90. rokoch dalo definitívne celoživotnú zmluvu. Pred ním ju mal len rakúsky spevák Peter Alexander, dokonca ani Julio Iglesias ju nedostal.

Ako Nemci prijali Karlove priezvisko Gott, ktoré v preklade znamená Boh?

Pravda je, že keď mal koncom 60. rokov prvý veľký hit v Nemecku, tak vo vedení Polydoru nevedeli, ako pristupovať k jeho priezvisku Gott – spevák s menom „Boh“ v klerikálnom Nemecku?! V tej dobe mali mnohí umelci umelecké meno – Udo Jürgens sa narodil ako Udo Bockelmann, Roland Kaiser (slovensky Cisár) bol pôvodne Ronald Keiler, potom sme mali operného speváka, ktorý sa volal Hans-Peter König (slovensky Kráľ). Hovorili si – Kráľ, to je v pohode, Cisár, to tiež ešte môže byť, ale Boh?!  Karel bol však odvážny a povedal: „Nezlobte sa, já nebudu mít umělecké jméno. Moje rodiče se jmenovali Gott, já jsem Gott a moje podmínka je, že v Německu budu vystupovať pod svým rodným jménem Karel Gott.“

Zaiste ste spolu debatovali aj o iných veciach, než len o textoch. Aké témy ste rozoberali v súkromí?

Boli to úplne bežné rozhovory, Karel napríklad často spomínal, že keby sa nestal spevákom, určite by bol podnikateľ. Veľmi fandil ľuďom, ktorí v tejto sfére niečo dokázali a zaujímal sa o históriu vplyvných bohatých rodín ako sú trebárs Rothschildovci. Mal veľké vzory hercov 20. a 30. rokov minulého storočia. Vyznával hodnoty ako džentlmenstvo, voči ženám bol vždy pozorný, úctivý a galantný. Nemal hviezdne maniere, bol autentický. Stávalo sa takmer na každom koncerte, že za ním prišla nejaká pani a oslovila ho: „Majstre, určite si ma pamätáte, pred tromi rokmi som bola na vašom koncerte v Košiciach, sedela som v treťom rade...“ A Karel, hoci nemal páru, kto to je, zareagoval ako pravý džentlmen: „Ježišmária, jak by ne? A jak se máte?“ To bolo niečo, čo jeho publikum neuveriteľne ocenilo.

Karel vám musel dôverovať, bez dôvery nevznikajú dlhoročné priateľstvá... Zveril sa vám aj so svojimi trápeniami?

Myslím si, že najväčšiu dôveru mi preukázal tým, že sme s prestávkami šesť rokov spolupracovali na jeho nemeckej biografii Zwischen zwei Welten (Medzi dvoma svetmi). O trápeniach však Karel nehovoril. Za celý ten čas som ho nevidel nešťastného. Nikdy sa na nič nesťažoval.

Ani v posledných rokoch života, keď ochorel?

Ani vtedy. Obdivoval som jeho energiu, elán, ktorý mal. Musíte si predstaviť tú bizarnú situáciu: Dnes mnohí Česi, Slováci, Nemci poznajú film Karel. Keď sa film točil, my, najbližší priatelia, manažment a rodina mlčali o tom, čo sa s Karlom deje, že je smrteľne chorý. Na verejnosť prenikli len sporé informácie. Boli situácie, kedy som Karla obdivoval za to, ako hovoril, že mal krásny život a to, čo príde, nemôže ovplyvniť: „Stejně to, co bude, nijak nezměním.“ A keď sa ma pýtate na súkromné rozhovory, pre mňa bolo veľmi nepríjemné baviť sa o veciach, o ktorých sme reálne nevedeli, či sa toho dožije. Keď sme pracovali na filme alebo na knihe Karel, kde som jeho žene Ivane trošku pomáhal, Karel mi pripomínal: „Hlavně řekni Ivance ty historky z Německa, ona to pak zapíše.“ A kdesi v pozadí viselo – hlavne, aby sa to stihlo. Čo v preklade znamenalo: Hlavně, ať se to stihne, než já  tady nebudu. Boli to situácie, keď mi behal mráz po chrbte.

S Karlom Gottom ste absolvovali poslednú spoločnú cestu do Hamburgu v rámci natáčania dokumentárneho filmu Karel. Ako to prežíval, asi tušil, že je to jeho posledná návšteva tohto mesta.

Pre Karla bol Hamburg zásadným miestom, kde sa to všetko začalo. Sídli tam jeho prvá nemecká nahrávacia spoločnosť Polydor, natočil tu prvý nemecký singel – skrátka, pre jeho kariéru v Nemecku neexistovalo dôležitejšie miesto. Cítil som z neho istú nostalgiu, akoby si prehrával v hlave pomyselný film, ktorý sa v tomto meste v minulosti odohral.

Neviem si predstaviť, čo musel Karel prežívať, keď vedel, že sa jeho koniec blíži. Napriek tomu navonok pôsobil pokojne a vyrovnane.

To nebola maska, bola to naozaj obrovská vnútorná vyrovnanosť. Myslím, že chcel len jedno – aby jeho odchod bol dôstojný...

...aby odchádzal tak, ako žil – s eleganciou.

Viete, veľa ľudí sa pýtalo, prečo sa jeho choroba nezverejnila. Tlačové vyhlásenie sme vydali len asi štyri týždne pred jeho smrťou. Karel totiž hovoril, že on nechce, aby to ľudia vedeli, pretože nechce svojim fanúšikom a priateľom robiť problémy, nechce im kaziť pekné dni. On vlastne so svojou chorobou nešiel na bubon preto, lebo sa bál, aby ostatní neboli smutní. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale to bol jeho postoj. Mal na to argument: „Já to tím lidem nemohu udělat, já chci být poslem dobrých zpráv.“

Zdroj foto: archív fa, Františk Jirásek