Rebecca Justh rúca mýty o veku: O svoje telo sa treba starať

Rebecca Justh je nesporným dôkazom toho, že vek je naozaj len číslo. Nedávno oslávila sedemdesiatku veľkolepou módnou šou. Keď vyšla na mólo a zatancovala zmyselné argentínske tango, hostia v sále neverili vlastným očiam. Ona že má sedemdesiat? Je to tak! Módna dizajnérka, dvojnásobná mama, autorka kníh a televíznych scenárov má telo bohyne a hovorí: „Mám sedemdesiat, no a?“

Sedemdesiat rokov ste oslávili veľkou módnou prehliadkou. Keď sa obzriete za tým, čo ste prežili, máte pocit, že to ubehlo lusknutím prstov?

Ubehlo to naozaj tak rýchlo, ale iba keď sa nad tým spätne zamyslíš. To znamená, len v myšlienkach. Vtedy máš pocit, že to ubehlo. Ale keď si sadneš, dáš si čaj, vyložíš nohy a začneš rozmýšľať nad každým rokom, dňom, hodinou, minútou za tých sedemdesiat rokov, už to nie je tá pomyselná sekunda. Vidíš všetko, čo si za sebou zanechala. Je toho veľmi, veľmi veľa, čo som zažila. Je to obrovská množina zážitkov a informácií. A to je na tom to čarovné. Nepoznám však človeka, ktorý by si každý deň uvedomoval, koľko toho zažil a koľko má rokov. Nežijeme takýmto spôsobom. Žijeme naozaj len tým dňom, keď sme sa narodili. Takže áno, zažila som veľmi zaujímavé veci a som vyššej sile veľmi vďačná, že som to mohla zažiť.

Celý život ste intenzívne pracovali. Človek má pocit, akoby ste ani na chvíľu nezastali…

Pracovala som v televízii, potom som mala vlastnú firmu, reklamnú agentúru, v ktorej som robila zábavné programy, dokumentárnu tvorbu a podobne. Popri réžii, scenáristike a spisovateľstve som aj šila. Keď som sa pozerala na svet, v ktorom som sa pohybovala, najmä v New Yorku, Paríži a Miláne, a videla, čo sa deje v našom priestore, predovšetkým v Bratislave, rozmýšľala som, čo nie je v súlade s mojou predstavou. Musím sa priznať, že ma ťaží, keď novinári označujú našich krajčírov za módnych návrhárov. Na Slovensku nie sme módni návrhári, sme dizajnéri alebo krajčíri.

Dizajnér je ten, kto z látky vytvorí úplne iný model, dizajn. Keby som to chcela povedať expresívnejšie, robím z látok architektonický prvok. Ak niekto iba replikuje to, čo videl vo svete, je to krajčír. Pritom to vôbec nie je hanlivé označenie. Keď som bola v New Yorku a povedala som, že model, ktorý mám na sebe, som si sama ušila, nosili ma na rukách. Som smutná, že Slováci dehonestujú krajčírske umenie. Veď je to umenie! Západ si ho veľmi cení. Módny návrhár je človek, ktorý určuje módu. Slováci módu neurčujú. Módni návrhári pôsobia v Miláne, Paríži či New Yorku. Sú to etablované svetové značky a skupiny ľudí, ktoré určujú, aké farby a dizajny sa budú nosiť. Všetko je totiž súčasťou zárobkového priemyslu. Napríklad vyťaží sa veľa hnedého farbiva, a tak bude túto sezónu v móde hnedá. Nie je to žiadne tajomstvo.

Ako to teda funguje v módnom priemysle, keď každý rok vládne móde iná farba? Meniť šatník každú chvíľu len kvôli módnym trendom je finančne náročné. Nie je v tomto zmysle jednoduchšie zostať sám sebou a nepodliehať móde?

Už o mesiac je módna iná farba. Netreba to prežívať. Ideálne je odložiť veci do truhlice, ako to robia mnohí, pretože garantujem, všetko sa raz vráti. Osobne som napríklad zažila aspoň tri sezóny, keď boli v móde topánky na platforme. Takže všetko treba odložiť.

Spomenuli ste, že ste pracovali v zábavnom priemysle. Prečo ste z neho vycúvali?

Poviem to inak – nepáčia sa mi televízne projekty, ktoré dnes produkujú televízie. Často totiž prevezmú nejaký svetový formát a myslia si, že Slováci sú hlupáci. Nie sme hlupáci, sme veľmi šikovný a inteligentný národ. Nech ma nikto nedehonestuje tým, že mi predloží nejaký stupídny program. Účinkujúci sa smejú sami na sebe. Čo je to za zábavu? Charlie Chaplin, keď nás chcel rozosmiať, zostal vážny. A predsa sa ľudia zasmiali. To je odpoveď na vašu otázku – nechcem robiť lacné veci.

V módnom priemysle je to iné?

V zábave je to ako v móde, divák sa nesmie nudiť. Lebo akonáhle sa nudí, je to katastrofa. V týchto veciach myslím ako tvorca. Nejde mi len o to ukázať, čo dokážem urobiť s látkami a ako skombinujem farby, ale zároveň chcem na prehliadke predviesť, ako sa dá vytvoriť zábavný program. Musí byť dynamický. Preto som na svojej narodeninovej prehliadke mala na móle naraz všetky modelky. Keď sa má človek pozerať na jeden model, potom na druhý, na tretí… Prosto, keď manekýnky a manekýni prichádzajú na mólo postupne, je to nuda. Podľa odozvy na narodeninovú prehliadku si myslím, že nikto sa nenudil.

Na módnom móle ste sa objavili nielen ako dizajnérka, ale aj ako modelka. A zožali ste úspech, pretože sedemdesiat by vám rozhodne nikto nehádal.

Priznám sa, že ma dojalo, ako milo ma všetci prijali, keď som vyšla na mólo. Ľudia tlieskali, cítila som energiu, ktorá z nich vyžarovala. Bolo to nádherné. Všetci účinkujúci vytvorili divadlo, ktorého súčasťou boli aj moji hostia v hľadisku. Na záver som sedemdesiat minút prijímala gratulácie na javisku. To sa mi ešte nestalo. Bola to pre mňa odmena za prácu s mojimi ľuďmi. Nebrala som to ako oslavu sedemdesiatky, ale ako oslavu života a priateľstva. Keď sa ma oveľa mladšie ženy pýtali, ako to robím, že nevyzerám na svoj vek, odpovedala som im: „Dievčatá, keď sa budete o seba starať a osvojíte si štyri dôležité piliere, vôbec vám nebude pripadať, že máte za sebou toľko rokov.“

Aké piliere máte na mysli?

Základným pilierom je naše telo – máme len jedno jediné. Musíš sa oň starať zvonku, sprchovať sa, krémovať. Druhým pilierom je strava, pretože čo dáš do seba, to sa ti vráti. Mozog ti napovie, čo potrebuješ. Nakupuj a jedz to, na čo máš chuť, ale nie bezhlavo. Tretím, veľmi dôležitým pilierom je pohyb. Máme k dispozícii svalovú hmotu a tú musíme používať. To znamená, že chodíme, cvičíme a nielen sedíme. Štvrtým pilierom je náš mozog, naše myslenie, vzdelávanie a vzťahy. Je to ako stolička. Pevne na nej sedíme, len keď má štyri nohy. Ak jedna chýba, strácame rovnováhu.

O vás je známe, že ešte aj dnes zvládnete doslova gymnastické prvky. Aj na narodeninovom móle ste zatancovali skvelé tango. Na čo si ešte trúfnete?

Čo sa týka premetov, tam som už opatrnejšia. Radšej ich skúšam len na pláži pri vode. Každé ráno trénujem rozťahovanie šliach. O svoje telo sa treba starať v každom veku. Vráti sa vám to. Pre mňa sa vekom vlastne nič nezmenilo. Stále pracujem, do občianskeho preukazu sa nepozerám. Deti mám dospelé, a keď si uvedomím, koľko majú rokov, som šokovaná. Som spokojná s tým, ako som ich vychovala. Vždy som sa s nimi rozprávala na úrovni dospelých. Aj keď niekedy nerozumeli slovám, vedela som, že intonáciu pochopia. Na tento svet som prišla preto, aby som mu niečo odovzdala. Nie v podobe detí, ale v podobe toho, čo robím. Nedelegujem svoje poslanie na deti. Deti mi boli dopriate, o tie som sa nepričinila. Ale to, o čo sa pričiníš sama, je tvoj odkaz ľudstvu. Musíš si uvedomiť, na čo máš talent, a to máš ľuďom odovzdať.

Kedy ste si uvedomili, na čo máte talent?

Keď som bola malá. Pýtala som sa starých ľudí, prečo som prišla na svet. Pozerali sa na mňa ako na nejaké čudo. Vtedy som si povedala: Nevadí, že pre mňa nemajú odpoveď. Niečo odžijem a zistím to. Potom prišiel čas, keď som si uvedomila, na čo mám talent a čo tu musím zanechať. Postrehla som, že keď si v predpubertálnom veku, rozmýšľaš veľmi priamočiaro. To, čo vidíš, jednoducho prijímaš. Nerobíš nijaké zložité analýzy. Zrazu som si uvedomila, že premýšľam akosi zvláštne. Keď som to začala študovať, zistila som, že ide o abstraktné myslenie. Mozog zrazu pracuje úplne inak. To, čo vidíš, spracovávaš do filozofických tém a pojmov, ktoré neovládaš, ale vytváraš. Celkom tomu nerozumieš, ale už vidíš, že nerozmýšľaš priamočiaro, ale inak.

Ja som to vtedy pomenovala ako 3D. Pochopila som, že je to iný rozmer než priamy pohľad. Zostala som užasnutá. Prichádzalo to v takých návaloch. Z ničoho nič ma premkli myšlienky o svete, o tom, ako funguje vesmír, človek, náš mozog… Potom dlho nič. Žila som svoj tínedžerský život, športovala som a potom ma to opäť dobehlo. Keď som prešla pubertou, abstraktné myslenie mi zostalo. Neskôr som čítala, že v puberte človek prechádza od jednoduchého k abstraktnému mysleniu. Je schopný uvažovať o nadstavbách, pretože má už veľmi veľa informácií.

Vekom sa na tom nič nemenilo? Zotrvali ste dodnes v abstraktnom myslení?

V mojom veku mám už aj veľa skúseností, ktoré sú dôležité. Skúsenosti a informácie nás posúvajú. Som schopná vytvárať už nielen rovinu, myšlienky, ale tvoriť v troch dimenziách. Vo vyššom veku už modeluješ guľu, vesmír, ktorý nemá konečno. Máš už pevný bod. Tak ako kedysi povedal Archimedes: „Dajte mi pevný bod a pohnem Zemou.“ V prenesenom význame: Dajte mi pevný bod a dokážem zmeniť svet. Keď Galileo vyslovil vetu „A predsa sa točí!“, tiež ju nevyslovil len tak. Bola to absolútna skúsenosť človeka. Nenarodil sa s tým, že hneď vedel, že Zem sa točí okolo Slnka.

Pevným bodom v živote človeka sú aj partnerské vzťahy. Ako to máte s mužmi? Vášmu temperamentu by máloktorý stačil, takže sa opýtam na rovinu – uprednostňujete po svojom boku mladšieho, či staršieho muža?

Určite by som uprednostnila skôr mladšieho muža, čo som napokon aj urobila. Môj druhý manžel bol o 20 rokov mladší, čo bolo pre mňa veľmi prijateľné. Jednak pre jeho aktívnosť, životaschopnosť, či schopnosť prispôsobovať sa. Áno, to všetko potrebujem, Ale rozišla som sa s ním. Nie pre vek, ale pre jeho alkoholizmus. Možno nezvládal moju silnú osobnostnú stránku. Vzťah nie je ani tak o veku, ale o vlastnostiach.

Ako sa vieme navzájom zosúladiť, skoordinovať, tolerovať, prispôsobovať. Ja sa dokážem veľmi rýchle rozhodovať, som sebestačná, racionálna, svoje nápady viem realizovať, mám vynikajúce organizačné schopnosti a mám širokospektrálny záber v činnostiach, ktoré dokážem realizovať. A s týmto môžu mať, a asi aj majú, muži problém. Preto v súčasnosti žijem sama. Samozrejme, že mám kamarátov, aj priateľa. A čo uprednostňujem v súčasnosti? Ani nie tak vek, ako skôr, aby bol muž finančne dostatočne zabezpečený, aby som ho nemusela živiť. 

Vyhľadávate teda radšej spoločnosť mladých ľudí?

Mám radšej mladšie ročníky odo mňa. Aj o desiatky rokov. Dá sa od nich naučiť pár zaujímavých vecí. Rada ich pozorujem ako sa správajú, počúvam ich životné názory, ktorým evidentne chýba skúsenosť, ale to je to krásne a zaujímavé. Teší ma, keď ma definujú ako inšpiratívnu ženu. V mojom okolí sú aj starší ľudia, ale tých je už pomenej. Čo mi oni môžu ponúknuť? Občas nejakú zaujímavú skúsenosť, zážitok, menej už radu, či názor. Skôr sa pýtajú oni mňa. Ale často mi slúžia ako vzor, čo a ako netreba či nemožno robiť!

Okrem módy vám k srdcu prirástli aj knihy. Dokonca ste sama autorkou niekoľkých. Môžeme sa tešiť na nejakú novinku?

Knihy sú úplne najlepšie zo všetkého. Napísala som šesť kníh a teraz idem písať ďalšiu s názvom Mám sedemdesiat, no a? Rada by som v nej poukázala na to, že keď chceš a pracuješ na sebe, vek je naozaj len číslo.

Zdroj foto: arj, pavol harum