Herečka, spisovateľka a majiteľka kabaretu Lucia Siposová: Život nás skúša, dáva možnosť zmeny aj nápravy

Lucia Siposová (46) už dávno nie je iba herečka. Je aj autorka dvoch kníh, scenáristka a v prvom rade majiteľka kabaretu, ktorý si vybudoval pevné miesto na divadelnej mape Bratislavy. Nedávno veľkolepo oslávil desiate výročie.

Na čo z toho, čo sa vám podarilo tento rok, ste najviac hrdá?

Práve máme za sebou obrovskú oslavu a šou, ktorú sme pripravili k 10.výročiu Red Cat Cabaret. Bola to mozaika toho najlepšieho, čo sme za desať rokov vytvorili. Z nášho komorného kabaretu sme vystúpili na veľké dosky jedného bratislavského klubu. Prenajali sme si ho a na dva dni sme sa presťahovali. Masaker. Náročné skúšky, technika, stavba, projekcie, 55 účinkujúcich, množstvo kostýmov, čísiel, kamery… Komplikovaná organizácia, logistika… Nič väčšie som ešte nerobila.

Mali ste určite šikovných pomocníkov.

Samozrejme, ale sme celkovo malý tím na taký pompézny galavečer. Bola to veľká škola aj pre našich pomocníkov. Napriek tomu sme všetko zvládli, boli fantastickí, klapalo to. Najväčšou oporou mi bola ako vždy, moja parťáčka a manažérka kabaretu Martina Džačková, a režisér Peter Oravec, ktorý je našim obrovským prínosom a veľkým talentom. Dôverovala som im a mohla som si len spokojne účinkovať. Tým, že mám na starosti aj dramaturgiu a scenáre, mala som radosť, že všetko fungovalo a diváci sa zjavne bavili. Som hrdá na seba, aj na nás všetkých, že sme to dali a oslávili vo veľkom štýle.

Keď ste o kabarete ešte len snívali, predstavovali ste si, že sa podarí vybudovať stálu scénu, ktorá bude obľúbená a bude mať verných divákov, ktorí sa budú stále vracať?

Nepredstavovala som si nič konkrétne. Len som chcela robiť kabaret a verila som, že to ľudí bude baviť. Nezamýšľala som sa. Nebolo to premyslené, ani som nehľadala dieru na trhu. „Makala“ som a za pochodu sa veci diali a ja som sa učila. Bola som zrazu súčasťou toho nezastaviteľného kolosu. Prestával to byť môj malý sen, experiment, ktorý si vyskúšam. Zrazu sa nabaľovali veci, ľudia, umelci aj diváci, už to nebolo len o mne. Rozlietaná tuláčka Lucia mala odrazu kotvu na nohe a zodpovednosť. Vtedy som pochopila, čo je to podnikanie. Väčšinu času sa staráte o druhých. Preto hovorím, že som získala novú rodinu so všetkým, čo k tomu patrí. V dobrom aj v zlom.

Dá sa povedať, že kabaret vás aj osobnostne zmenil?

Bola to výzva. Verím, že v každom človeku je zárodok mnohých ľudských vlastností. Záleží na tom, čo pre vás život pripravil. Kam vás zaviedol a čo od vás v istých životných situáciách chce. Skúša vás ako sa vyfarbíte. Zároveň vám dáva možnosť zmeny aj nápravy. Prirodzene sa meníte, vyvíjate sa a najmä sa spoznávate. Nepovedala by som, že ma osobnostne zmenil, skôr ma obohatil a pomohol mi veľa sa o sebe dozvedieť, objaviť svoje rezervy, zdokonaľovať sa.

Keby sa projekt kabaret nepodaril, čo by ste dnes robili?

Keby… To sa nedozvieme. Musíme len veriť, že to, čo žijeme, je pre nás to najlepšie. Možno by som bola aktívnejšia herečka, viac nakrúcala. Divadlo by som zrejme veľmi nerobila, lebo to je záväzok, toho som sa vždy bála. A vidíte, mať vlastný kabaret je oveľa väčší záväzok, a predsa som sa na to dala. Zrejme som sa potrebovala niečo naučiť a niečomu sa naplno odovzdať. A vždy som cítila potrebu niečo vytvárať a dávať príležitosť aj iným. Byť herečkou by mi zrejme bolo málo. Možno by som žila v cudzine. Neviem prečo, ale stále mám to nutkanie niekam odchádzať. Akoby som mala žiť ešte nejaký paralelný život. Veľakrát sa sama seba pýtam, prečo nemám v sebe pokoj. Som vďačná za všetko, čo mám, ale akoby mojej duši niečo chýbalo, akoby mi bolo smutno za niečím, čo ani neviem pomenovať. Ale som šťastná, že môžem robiť čo ma baví a s kým ma to baví, to je veľký dar. Uvedomujem si to.

Nie každý vie, že všetko, čo sa hrá v Red Cat Cabaret je vaše dielo, že všetky scenáre píšete vy.

Písanie milujem, aj keď nemám na to žiadne oficiálne vzdelanie, ale napísala som dve knihy a jeden filmový scenár, a takmer všetky šou programy, čo sa hrali a hrajú v kabarete. Možno okolo dvadsať. Veľa som si odsedela. Na Slovensku nie je mnoho ľudí, ktorí píšu zábavné šou programy a kabaretné predstavenia. Je úžasné, že ja to dokážem a mám pre koho. Takisto u nás hrajú skvelí umelci, ktorým sa dobre píše na mieru. Najšťastnejšia som, keď sa diváci presne zasmejú tam, kde chcem. Keď vidím, že to funguje. Nič ma nenapĺňa viac ako rozosmiať publikum.

Často píšete aj na dovolenkách, bez počítača necestujete. Píše sa vám mimo domu inak?

Som vzrušená pri predstave, že niekam vycestujem, nájdem si útulné miestečko s dobrým výhľadom a budem písať. Vyslovene len ísť na dovolenku a nič nerobiť mi pripadá nudné. Je fajn mať druhý plán. Jediné miesto, kde nepotrebujem písať, je na lodi. Keď sa plavím, tak len civím na more a som šťastná.

Nemáte v pláne napísať o živote v kabarete knihu? To je vďačná téma.

Kniha je veľmi osamelá činnosť. Radšej by som do toho zapojila viac ľudí. Pomýšľala som na seriál. Dva diely som už aj dávnejšie napísala, ale je to na dlhé lakte. Výhodou kabaretu je, že keď si niečo vymyslím, netrvá dlho, kým sa písmená premenia na predstavenie. Ide to podstatne rýchlejšie a spätná väzba je okamžitá. Zamilovala som si živé umenie. Vo filme a televízii je to veľmi dlhý proces, niekedy roky. Film Tigre v meste od nápadu po vznik trval tuším až sedem rokov. To už som bola myšlienkami niekde úplne inde, kým to vyšlo, už to nebolo pre mňa aktuálne, už by som to zas prepísala. V médiách ma viac baví byť herečkou.

Nedávno sme vás videli vo dvoch televíznych seriá­loch TV JOJ…

…ktoré som točila pred tromi rokmi, teraz to dali všetko naraz von a zrazu je ma všade veľa. V Jednotke Jastrab som hrala v jednej epizóde a vo Večne mladí som dostala väčší priestor.

Najmä v Jednotke Jastrab to bol charakter, aký nehrávate často – bola to dramatická rola prenasledovanej ženy na úteku.

Keď som si prečítala scenár, potešila som sa, lebo gangsterky, to je moje. Nedávno som dotočila jednu vec, o ktorej zatiaľ nemôžem hovoriť, ale myslím si, že to bude prekvapenie, v akom charaktere ma diváci uvidia. Rada prekvapujem. Hrala som už všeličo, ale i tak si myslím, že môj potenciál ešte nebol naplno využitý. S vekom prichádzajú zaujímavé charakterové úlohy. Teším sa, čo všetko ešte príde.

Druhá rola bola riaditeľka ústavu pre seniorov v seriáli Večne mladí.

Práca s pánom Hřebejkom ma veľmi bavila. Som dobrá len vtedy, keď cítim, že mi režisér verí a nechá ma improvizovať, žiť to. Nie som veľmi technická herečka, takže potrebujem režisérov, ktorí oceňujú a majú radi moju spontánnosť.

V akej polohe sa cítite najlepšie?

Som dušou komik, milujem hrať čierne komédie. Taký ten podprahový minimalistický nečakaný humor vo vážnych situáciách. Zo všetkého, čo som kedy hrala, som si najviac užila rolu v komediálnom seriáli Čierne vdovy. Myslím, že zatiaľ to bol môj herecký vrchol. Ale muži ma najviac milujú ako fotografku z filmu Teorie tigra.

Aké programy v televízii vás baví pozerať?

Televíziu nepozerám často, a keď už, tak vážne veci, psychologické, mysteriózne, kriminálne a tak. Alebo čierne komédie, kde je humor v druhom pláne. Mám rada tvorbu bratov Coenovcov alebo Almódovara, oni vedia prepašovať humor do drámy. Klasický vzťahový Woody Allen ma vždy pobaví. Veľmi mi sedí aj Ruben Őstlund. Aj romantický Sorrentino.

Vo vašej profesii sa plánuje dlho dopredu. Viete už, čo vás čaká v budúcom roku?

Viem, ale nemôžem zatiaľ nič povedať, iba že to bude komediálny seriál. A prijala som jednu ponuku aj z Česka.

Je rozdiel medzi prácou so slovenským tímom a s českým?

Je to iné, ale aj ja som iná. Keď vyjdem za hranice, som akoby viac sama sebou. Neviem čím to je, ale rozkvitnem, viac sa uvoľním, oslobodím. Mám rada Bratislavu a svoj domov, ale cestovanie mi dáva krídla. Zdá sa mi, že v Čechách sú úctivejší ľudia, dávajú mi pocítiť, že si ma vážia. Doma to tak necítim, tu sa viac sústreďujú na to, aby sa robilo rýchlo a poháňajú nás. Sme na to už zvyknutí a neuvedomíme si to, kým nemáme inú skúsenosť. Samozrejme, neplatí to o všetkých produkciách, aj doma máme také, kde sa k hercom správajú s rešpektom. Občas mám pocit z niektorých producentov a produkčných, že majú o sebe príliš vysokú mienku a majú potrebu hercov uzemňovať.

Tento pocit nadhodnotenia mávam občas z mladých začínajúcich hercov. Ešte toho veľa nedokázali, ale už sa pasujú za celebrity a pomáhajú im v tom sociálne siete. Mala vaša generácia ťažší štart do profesie?

Každá herecká generácia prechádza svojimi skúškami. Niečo je ľahšie, niečo ťažšie. Je viac príležitostí, môžete rýchlo a vysoko zlietnuť, ale o to horší môže byť ten pád. Začne vám kvapkať do nosa, veľmi si uveríte, a život vás skôr či neskôr zrazí na kolená. Tak to je. Ale ani to nie je zlé. Niekedy to môže byť to najlepšie, čo sa vám stane. Hlavne každý má svoju cestu. Ja sa nesťažujem, neporovnávam sa. Nebolo to vždy jednoduché, ale stali sa mi aj zázraky. Napríklad keď som sa dotkla hviezd a nakrúcala som medzinárodný film 360. Nemusela som sa pre to nadrieť, našlo si ma to. Bola som pripravená. Dôležité je nebáť sa života, nežiť len pre sociálne siete a rátať si lajky. To nikomu nič neprináša. Ale naozaj niečo vytvárať a robiť na sebe. Rásť ako človek aj ako profesionál. Musím ale povedať, nastupujúca generácia hercov je veľmi bystrá, vedia viac, ako sme vedeli my. Ale život je ťažký, skúsenosť neprenosná, treba si veriť, ale byť aj odolný a pokorný. Ja mám v kabarete plno mladých umelcov, a sú to úžasní ľudia. Nebojím sa o nich.

Teraz naopak, opýtam sa na starších kolegov. Sú veci, ktoré ste od nich odpozorovali a pomohli vám v práci?

Určite áno. Mala som obdobie počas školy, kedy som chodila takmer každý deň do divadla, učila som sa. Fascinovala ma Diana Mórová, javiskový hurikán, jej živočíšne herectvo. Keď som dostala príležitosť v divadle Astorka po tom, ako som sa vrátila z Ameriky, ocitla som sa na javisku po dlhej pauze. Mala som pocit, že neviem hrať. Úplne som ostala z toho paralyzovaná. Vtedy mi Marta Sládečková povedala - Zabudni na seba, len mysli na to, aký máš vzťah k tomu, s kým hráš. Hraj ten vzťah, na ostatné sa vykašli. Vtedy mi to veľmi pomohlo a doteraz to je jedna z vecí, ktorou sa riadim a odovzdávam ďalej. Tiež je mi blízke herectvo Jany Oľhovej, páči sa mi Zuzka Konečná a Zuzka Porubjaková, napríklad. Z chlapov Miro Noga, Ľuboš Kostelný, máme šikovných ľudí.

Na ktoré predstavenie do kabaretu by ste chceli špeciálne pozvať divákov?

Neviem vybrať jedno, milujem ich všetky ako svoje deti. Ak niekto príde prvýkrát, väčšinou býva očarený, a potom chce vidieť tie ostatné. Každé je iné. Ani sa nenazdáme a sú tu Vianoce, tak dávam do pozornosti náš sezónny vianočný Christmas Cabaret, to je fakt zábava. Ale aj Retro kabaret v manéži, alebo True Story z osemdesiatych – deväťdesiatych rokov. Samozrejme, každého potešia aj Burlesque shows alebo party show Top of the pops.

Zdroj foto: tv joj, archív lucie siposovej