Vo veku nedožitých 92 rokov zomrel 13. októbra známy televízny režisér Martin Petrenko. Muž, ktorého meno sa navždy zapísalo do dejín slovenskej televízie, stál za reláciami, na ktoré si mnohí spomínajú s úsmevom, ale aj za výnimočnými projektmi, ktoré posúvali hranice televíznej tvorby. Jeho životná cesta viedla od divadelných dosiek až k režisérskemu pultu. Zanechal za sebou množstvo práce, ktorá prežila svoju dobu, a spomienky, ktoré si diváci ponesú ešte dlhé roky.
Hoci sa napokon stal známym televíznym režisérom, jeho prvou láskou bolo herectvo. V roku 1953 vyštudoval herectvo na bratislavskom konzervatóriu a jeho umelecké začiatky boli späté s divadlom. Pôsobil v Dedinskom divadle v Bratislave aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde dostával príležitosti stvárňovať výrazné postavy. V hre Arthura Millera Pohľad z mosta hral Rodolfa, v Shakespearových Veselých paničkách windsorských Forda. Neskôr účinkoval aj v Tatra kabarete, kde zostal až do jeho zániku. Divadelné skúsenosti mu dali cit pre človeka, situáciu i príbeh. Napokon ho však jeho umelecká cesta zaviedla do sveta televízie, kde našiel priestor na rozvíjanie svojho tvorivého talentu.
Režisér mnohých žánrov
Do Slovenskej televízie nastúpil v roku 1970. Spočiatku nakrúcal dokumenty o tradičných vidieckych remeslách, neskôr pôsobil aj v košickom štúdiu, kde sa ako samostatný režisér venoval detskému programu Zlatá brána, relácii Chvíľka poézie i etnografickým dokumentom.
Zlatá brána sa stala jednou z relácií, ktoré si diváci dodnes spájajú s detstvom, pesničkami a bezstarostnými chvíľami pred televíznou obrazovkou. Martin Petrenko však nebol režisérom jediného žánru. Jeho rukopis poznali diváci aj z relácií Vtipnejší vyhráva, Sami sebe či Kto je vinný?
Pracoval s významnými tvorcami, medzi ktorými boli Martin Hollý, Martin Ťapák, Juraj Herz či Vido Horňák. Bola to škola, ktorá ho formovala a pomáhala mu rásť. Zároveň aj on sám svojou prácou spoluvytváral podobu slovenskej televíznej tvorby.
Goralská svadba
Jeho tvorivosť sa prejavila aj v dokumentárnej tvorbe. Výrazným úspechom bol film Goralská svadba z roku 1974, ktorý pripravil v spolupráci s kameramanom Vladimírom Ješinom. Snímka získala druhú cenu na filmovom festivale v Dubline.
Z jeho režijnej dielne vyšli aj dokumenty venované významným slovenským hudobníkom. Svojou tvorbou priblížil divákom napríklad huslistu Petra Michalicu, sólistku Viedenskej filharmónie Jelu Špitkovú či dirigenta Andreja Lenárda.
Zaujímali ho ľudia, ich príbehy, umenie i tradície. Dokázal sa pozrieť na svet z rôznych uhlov a nájsť tému tam, kde iní možno videli iba obyčajný každodenný život.
Telemost Bratislava – Boston
Jedným z najpozoruhodnejších projektov jeho kariéry bol telemost Bratislava – Boston. V čase, keď priame spojenie lekárskych tímov na takúto vzdialenosť predstavovalo mimoriadnu technickú aj organizačnú výzvu, pomohol sprostredkovať výmenu cenných odborných skúseností.
Pod jeho organizačným vedením mohli dva špičkové kardiochirurgické tímy v priamom prenose riešiť náročné operácie srdca malých detí bez otvorenia hrudníka. Projekt sledovali aj odborníci z Bostonu, ktorí sa zaujímali o skúsenosti slovenských lekárov.
Nebola to iba televízna udalosť. Bol to projekt, v ktorom televízia slúžila tomu najdôležitejšiemu – ľudskému životu. Za obrazovkou sa neskrývala len technika a profesionálna príprava, ale aj nádej rodičov a boj o zdravie tých najmenších. Aj vďaka takýmto počinom sa ukázalo, že televízna tvorba môže mať význam ďaleko presahujúci hranice obrazovky.
Televízne poklady
V roku 1998 sa Martin Petrenko stal šéfredaktorom Hlavnej redakcie publicistiky a dokumentaristiky Slovenskej televízie. Pod jeho vedením vznikali dokumenty, ktoré sa postupne zaradili do zlatého fondu STV.
Spolupracoval aj na známom seriáli Stopy dávnej minulosti, ktorého autorom bol dokumentarista a historik Pavel Dvořák. Aj tento projekt dokazuje, že jeho záujem sa neobmedzoval na jedinú oblasť. Dokázal prepájať umenie, históriu, kultúru i poznávanie sveta.
Život Martina Petrenka bol príbehom človeka, ktorý sa nebál meniť umelecké cesty a prijímať nové výzvy. Z herca sa stal režisérom, z tvorcu dokumentov rešpektovaný televízny profesionál a z človeka za kamerou osobnosť, ktorá sa podieľala na vzniku relácií a projektov s trvalou hodnotou.
Martin Petrenko po sebe zanechal stopu, na ktorú sa nezabúda. V archívoch, v spomienkach kolegov, v príbehoch ľudí, ktorých tvorbou oslovil, aj v pamäti divákov, ktorým celé desaťročia prinášal poznanie, zábavu a emócie. A možno práve to je najkrajším odkazom televízneho režiséra – že hoci človek raz odíde, to, čo vytvoril s talentom, poctivosťou a láskou k svojej práci, môže žiť ďalej.
Takto si ho pamätajú kolegovia zo Slovenskej televízie
Režisér Roman Petrenko o svojom otcovi:
Okrem toho, že bol môj otec, tak bol môj veľký učiteľ. Najprv len nedobrovoľne tým, že ma vyzýval, aby som s ním chodil do ČSTV na výrobu programov. Potom ma to zaujalo, cez plece som mu pozeral, ako si robil poznámky do scenára a ako písal. A potom som s ním išiel na nakrúcanie a páčilo sa mi ako s ľudskosťou a pokojom režíroval. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem byť takýto režisér. Dokonca som mu povedal, že chcem byť lepší a on sa len usmieval. Zatiaľ sa mi to nepodarilo…
Herec a režisér Ivan Matulík:
Od roztopašného mladíka, som dostal po absolvovaní VŠMU ponuku, bývať s ním v jednom s preslávených „kuťlochov“. S Jarom Veškrnom (brat preslávenej Cilky s Novej Scény), boli nerozlučná dvojica ozajstných bohémov…. Preto sa od Homéra podnes píšu nové a nové príbehy… Kto by povedal o Martinovi Petrenkovi, že bude potom riaditeľ Domu kultúry, až zakotvil v STV, aby sa stal pozoruhodnou osobnosťou, ktorá obohatila témami a ich skvelou režisérskou invenciou, dramaturgickou pestrosťou, za čo zožal toľko ocenení…. Divochu, ak sú aj v „očisci”, krčmičky, uži si ich!
Novinárka Stanislava Benická:
S Martinom som spolupracovala ešte skôr, ako som sa dostala k spravodajskému chlebíku, keď som ako vysokoškolská študentka - elévka, stážovala v televíznej publicistike a pomáhala pri veľkých projektoch ako boli Sami sebe, ale aj v prvopočiatkoch socialistických true crime v podobe relácie Kto je vinný. Vždy mi bolo cťou aj potešením. Martin, v televíznych kruhoch si zanechal stopy, na ktoré sa nezabúda.
Redaktor a moderátor Vojtech Keszeli:
S Martinom sme koncom 80. rokov v HRPD často spolupracovali. Na tejto fotografii som v roku 1989 zvečnil “môj štáb” v zložení kamera: Martin Červenka, zvuk: Štefan Baroš a medzi nimi v modrej veste stojí režisér: Martin Petrenko. Česť jeho pamiatke!
Novinárka Ľuba Lehotská:
S Martinom som sa zoznámila v čakárni, u MUDr. Hargašovej (ešte som nepracovala v HRTN, ale vo výškovej budove.) Viete, že som mala vážne problémy s bedrovými kĺbmi a v tej čakárni som sedela bez nádeje, že existuje nejaký normálny liek proti bolesti. On si všimol, že mi tečú slzy a hoci som ticho, trpím… Spýtal sa ma, čo mi je. A tak sme sa porozprávali o našich zdravotných problémoch. Vypýtal si na mňa kontakt, a povedal, že mi určite pomôže, a to už skoro… potom som šla do ambulancie, vyšla som von, a nevedela som ani kto to bol a čím mi to chce pomôcť… Prešlo niekoľko dní a zazvonil mi v kancelárii telefón. Vzala kolegyňa, a povedala, že volá ťa nejaký Petrenko, vieš kto je to? Povedala som jej, že neviem, ale telefón som si od nej vzala. Podľa hlasu sa mi okamžite vybavila jeho tvár, a spýtal sa, aké mám číslo kancelárie, že vybehne hore a niečo mi prinesie. Priniesol mi liek, ktorý v tom čase nebol dostupný v ČSSR, pašovali ho z Juhoslávie za celkom peknú cenu. Martin nechcel peniaze, a keď som mu o pár dní zavolala, že mi to pomáha, nosieval mi krabičku každý mesiac… Nikdy nechcel za to žiadne peniaze, vždy sme sa len porozprávali, pýtal sa, ako to zvládam s mojimi deťmi, či niečo nepotrebujem… Aj takýto to bol človek. Nikdy na jeho pomoc nezabudnem.
Zdroj foto: STV, archív Romana Petrenka, V. Kezseli
9
