Pripomíname si storočnicu režiséra Martina Ťapáka († 88), ktorého preslávili filmy ako Nevesta hôľ, Živý bič, Kubo, Rysavá jalovica, Pacho, hybský zbojník či legendárny Sváko Ragan
Režisér, scenárista, divadelný a filmový herec, tanečník a choreograf Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v Lieseku v okrese Dolný Kubín. V našej kultúrnej histórii nie je veľa takých umelcov. Jeho dielo je rozsiahle, bohaté počtom i významom. Všetky Ťapákove diela spája základný motív – obraz miznúceho slovenského vidieka a oslava folklóru a prírody. Nie div – vyrastal v lone krásnej prírody, formovaný zvykmi predkov a folklórom. Narodil sa do rodiny mlynára ako jedno zo siedmich detí.
Odmalička ho to ťahalo k umeniu, aj jeho učiteľ ho v tom povzbudzoval, pretože si všimol jeho nadanie. V dokumente, ktorý o ňom natočil syn Marek zaznelo z úst Martinovej sestry Ireny: „Keď mame povedal, že chce ísť do Bratislavy študovať za herca, rozplakala sa. Zalomila rukami a povedala: No, ešte v rodine komedianta.“ Ale rodičia mu nebránili, a tak sa z neho stal študent bratislavského konzervatória.
Najprv herec, potom režisér
Réžia ho lákala od začiatku. Spolu s herectvom ju študoval pod vedením Jána Jamnického. Ako asistent réžie pôsobil už v prvých rokoch svojho angažmánu v Slovenskom národnom divadle. Školu napokon v roku 1956 absolvoval v odbore choreografia. Ľudový tanec bol jeho vášňou a preto nie div, že v rokoch 1950 – 1958 pôsobil ako choreograf a režisér Slovenského ľudového umeleckého kolektívu v Bratislave. Prvý film, v ktorom sa objavil ako herec, vznikol v rolu 1948, potom nasledovali ďalšie.
Spolu hral v dvadsiatich troch, nie vo všetkých hlavnú rolu, ale svojím autentickým herectvom bol neprehliadnuteľný. Nedá sa nespomenúť muzikál Rodná zem (1953), kde mu režisér Josef Mach zveril hlavnú postavu mládenca Martina. Rolu vo filme, ktorého hlavnou témou je nadšenie povojnovej generácie a láska k ľudovému tancu a piesňam, Martin Ťapák, ako zanietený folklorista zvládol autenticky.
Pozrite si video z roku 2015, ktoré odvysielala televízia TA3
Desiatky filmov
Čoskoro sa z neho stal asistent Paľa Bielika. Od roku 1961 pôsobil ako režisér filmovej tvorby Bratislava - Koliba. Pod jeho vedením vznikli filmy, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Všetky spája motív folklóru a tradícií. Objavuje sa v nich dedinský humor a drobnokresba obyčajných ľudí a ich charakterov. Mnohé z jeho filmov sa dodnes tešia obľube všetkých generácií divákov. Kto by nemiloval legendárny film Pacho, hybský zbojník alebo seriál Sváko Ragan? Ani Vianoce si nedokážeme predstaviť bez jeho filmu Vianočné oblátky. Baladické príbehy, rozprávky, drámy, v jeho tvorbe nájdeme všetky žánre.
V SĽUK-u našiel lásku
Ako milovník a aktívny tanečník a choreograf pôsobil v SĽUK-u. Jeho pôsobenie sa skončilo počas jednej cesty vlakom z Moskvy domov. Nevinná drobná poznámka a musel odísť. Dostal umiestenku do bane, ktorú odmietol. Po nútenom odchode zo SĽUK-u prežíval ťažké profesijné obdobie. Situáciu vyriešil presunom do Prahy, kde pôsobil v rokoch 1959 – 1961 ako režisér v Laterne magike. K slovenskej tvorbe sa vrátil po tom, čo ho režisér Paľo Bielik angažoval ako asistenta réžie a herca (postava Uhorčíka) vo filme Jánošík (1962–1963).
To ho nasmerovalo k jeho neskoršej slávnej režisérskej filmovej tvorbe (Kubo, Pacho, hybský zbojník či Sváko Ragan). Ale SĽUK mu bol i tak osudový - práve tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, tanečnicou Darinou. Na ich začiatky spomínala takto: „Cez prestávku dievčatá hovorili, že prečo stále len pri mne zastavuje. Nevedela som, vravím im, nech sa ony opýtajú, či to bola náhoda alebo výber. Po rokoch, keď už sme boli svoji, sa k tomuto neustále vracal v spomienkach. Písal mi v ľúbostných listoch, či si pamätám, ako ma zastavoval. Preto, aby bol pri mne, aby ma chytil, objal a ukazoval so mnou kroky a prvky. Bolo to také silné, že inak nevládal.“
Prežili spolu dlhý a krásny život, mali tri deti. Dcéra Asňa sa stala doktorkou psychológie, Marek hercom a režisérom, Ján sochárom. Ako sme už spomenuli, v roku 2017 mal premiéru celovečerný dokumentárny portrét, ktorý nakrútil Marek. Cez archívne dokumenty, fotografie a filmové záznamy, výpovede kolegov, priateľov a rodiny približuje svet významného umelca, jeho tvorbu, ale odhalil aj jeho súkromný život.
V otcových šľapajach
Marek začínal ako herec práve v otcových filmoch. Mal len štyri roky, keď si zahral a predviedol tanečné nadanie vo filme Balada o Vojtovej Maríne. Po svojom otcovi zdedil vášeň k folklóru aj talent. „Ja na otca myslím každý deň, komunikujem s ním. Všetko, čo teraz zužitkovávam, som sa naučil od neho. Keď som bol chlapec, chodieval som na filmovačky a buď som bol pred kamerou, alebo za ňou. Mňa ten svet nesmierne fascinoval. Až teraz, v dospelosti odkrývam režisérske a autorské postupy, ktoré mal na pľaci. Je to sila, o ktorú sa môžem oprieť. Otec bol silná autorita, oravská tvrdá povaha. Ale bol nesmierne spravodlivý a čestný, aspoň ja som ho tak vnímal. Keď som robil o ňom dokument, tak ľudia, ktorí sa o ňom vyjadrovali, každý jeden to potvrdil,“ vyznal sa syn Marek.
Kto si spomenie?
Martin Ťapák je nositeľom viacerých ocenení, v roku 1969 získal titul zaslúžilý umelec, je nositeľom Radu práce z roku 1976 a v roku 1988 mu udelili titul národný umelec. V roku 2007 si prevzal tiež Pribinov kríž I. triedy. Z tohto sveta odišiel do veku 88 rokov 1. februára 2015.
Na poslednej rozlúčke zaznel zvukový záznam, v ktorom Martin Ťapák hovorí: „Mal som rád život. S ľuďmi, s ktorými som žil, s ktorými som žil profesionálne, s ktorými som musel žiť, všetci mi akosi ostali v pozitívnej dosť dobrej spomienke. Bol som vychovaný tak, že vlastne nikdy mi nenapadlo ublížiť dakomu alebo závidieť. Obdivovať áno, ale závidieť nie. Vždycky vidím tých mojich, s ktorými som sa stretával od mladosti, od toho posedenia, keď som sedel materi v podolku na polnočnej omši, takže si furt myslím, že sme v nebi. To je všetko.“
Rodine sa podarilo splniť mu jeho posledné želanie – aby bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne.
Zdroj foto: archív rodiny, stvr
10
