Odišiel televízny bard Milan Antonič († 76): Aké bolo jeho posledné stretnutie s kolegami?

Obľúbený televízny archivár a moderátor Retro novín Milan Antonič († 76) zomrel 4. októbra. Podľahol ťažkej chorobe. Posledné dni prežil v spoločnosti svojich najbližších, ale aj ľudí, s ktorými ho spájali nádherné roky v milovanej televízii. Kolegovia ho navštívili v nemocnici, aby mu ešte stihli osobne odovzdať Cenu Hlavnej redakcie Televíznych novín za celoživotný prínos. Všetci tušili, že času už veľa nezostáva. A tak mu okrem ocenenia priniesli aj niečo vzácnejšie – pocit, že na človeka, ktorý televízii zasvätil viac ako polstoročie života, sa nezabúda.

Milan Antonič mal k televízii blízko už ako mladý muž. V roku 1968 nastúpil na herectvo na Vysokej škole múzických umení. Očakával, že z neho možno bude herec, hoci si vraj veľmi neveril, že sa na prestížnu školu dostane. Predtým uvažoval o štúdiu matematiky či fyziky. Lenže prišiel rok 1969 a študentský štrajk. Milan Antonič sa zapojil a jeho fotka sa objavila v novinách. V období nastupujúcej normalizácie to nebola maličkosť. Po dvoch ročníkoch musel VŠMU opustiť. Herecký sen sa mu tak zo dňa na deň rozplynul. Zahral si však ešte na Malej scéne Slovenského národného divadla v predstavení Všetko v záhrade, ktoré režíroval Pavol Haspra. Ako druhák pritom potreboval výnimku dekana Viliama Záborského, pretože študenti nižších ročníkov vtedy nesmeli účinkovať v profesionálnych predstaveniach.

Cesta do STVR

Osud ho napokon priviedol k Ferdinandovi Brehovskému, šéfovi televízneho archívu a do Slovenskej televízie nastúpil v októbri 1970. Začínal vo fonotéke a jeho prvá práca rozhodne nevyzerala ako splnený televízny sen. Lepil štítky na škatule a robil skladnícko-údržbárske práce. Mladý, ambiciózny Antonič však nechcel zostať iba pri tom. Brehovský v ňom zrejme vycítil viac a dal mu priestor. Postupne sa dostal k zodpovednejšej práci a neskôr sa venoval aj budovaniu archívnych informačných systémov. A práve archív sa napokon stal jeho celoživotným ihriskom.

Zmiznuté krabice

Prišiel však moment, keď nešlo iba o pracovnú kariéru. Išlo o to, či zo slovenských televíznych dejín zostane niečo zachované. V období normalizácie dostali pracovníci televízie príkaz zničiť unikátne filmové materiály z okupácie Československa v rokoch 1968 a 1969. Záznamy boli pre vtedajší režim neželané. Mali jednoducho zmiznúť. Lenže Milan Antonič, Ferdinand Brehovský a ďalší kolegovia príkaz splnili iba na papieri. Filmy totiž nespálili, ale škatule s filmami ukryli a zahádzali nábytkom v bývalom kine v Chorvátskom Grobe. Desiatky rokov tak čakali v úkryte na svoju chvíľu, ktorá prišla po novembri 1989. Keď sa režim zmenil, vzácne archívne materiály mohli opäť uzrieť svetlo sveta. To, čo malo byť dávno zničené, sa stalo dôležitým svedectvom našej histórie.

Retro noviny aj tanec

Antonič však neostal celé desaťročia iba v zákulisí. Diváci ho poznali aj z obrazovky. Od roku 2003 pripravoval a uvádzal Retro noviny, v ktorých vyťahoval z archívu udalosti, osobnosti a príbehy, na ktoré by sa inak možno zabudlo. Jeho znalosť televíznych archívov bola obrovská. Veď v nich prežil prakticky celý profesionálny život. Uchovávanie a sprístupnenie audiovizuálneho kultúrneho dedičstva sa stalo jeho priroritou a za jeho záslužnú prácu mu udelili Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2010. Sám pritom vypočítal, že keby sa sprístupnil celý archívny programový fond STV, teda filmy a videá, a STVR by ich vysielala 24 hodín denne, tak by divák mohol sedieť pred obrazovkou nepretržite 14 rokov.

Zaujímavé pritom je, že televízia nebola jeho jedinou vášňou. V mladosti sa venoval spoločenským tancom a v roku 1972 sa spolu s Lýdiou Kušíkovou stali majstrami SR v latinskoamerických tancoch. Jeho hudobné znalosti neskôr využil aj legendárny krasokorčuliar Jozef Sabovčík. Antonič mu pomáhal s výberom hudby z televíznych nahrávok a práve na jednu z nich Sabovčík neskôr korčuľoval na olympiáde v Sarajeve. Po viac ako štyroch desaťročiach odišiel v roku 2016 do dôchodku, ale s televíziou kontakt neprerušil. Naďalej sa podieľal na programoch a vracal sa k tomu, čo poznal najlepšie – k jej histórii a archívu.

Posledné stretnutie

Kolegovia zo Slovenskej televízie, ktorí už roky pravidelne organizujú stretnutie pracovníkov a spolupracovníkov Hlavnej redakcie Televíznych novín STV udelili len pred niekoľkým dňami Milanovi Antoničovi prestížnu Cenu Hlavnej redakcie Televíznych novín za celoživotné dielo pre Slovenskú televíziu za rok 2026. Osobne mu ju odovzdali hlásateľka a moderátorka Andrea Bugošová, moderátorka Gabriela Pirošková a režisér Martin Beňuška, ktorí Milana Antoniča navštívili v nemocnici. Bolo to výnimočné stretnutie. Prišli za človekom, ktorý bol desaťročia súčasťou ich televízneho sveta. Obe strany tušili, že táto návšteva bude ich posledným spoločným stretnutím. Milan Antonič zomrel v nedeľu 4. októbra večer vo veku 76 rokov. Zostali však spomienky, fotografie, televízne záznamy a stovky príbehov, ktoré pomáhal uchovať.

Moderátorka Gabriela Pirošková: Keď nás zbadal, vylúdil úsmev na tvári

Pred troma týždňami som stretla na chodbe STVR režiséra Milana Homolku a len tak medzi rečou som sa spýtala na Milanka Antoniča, ktorého som naposledy videla na našom pravidelnom stretnutí „televizákov“ v júni tohto roka. No, nepočúvalo sa to dobre, náš priateľ bol v hospici, lebo ho choroba pripravila o podstatnú časť síl. Milan mi prezradil, že do hospicu chodí pravidelne za manželkou a tiež Milankom Antoničom. Cestou do redakcie som pochopila, že veľa času nemám – našej „televíznej rodine“ som vyslala informáciu, že by Milanka mohla návšteva potešiť. Vybrali sme skupinku, ktorú by mohol Milanko zvládnuť: Andrea Bugošová, Martin Beňuška a ja. Milanko ma mal rád najmä preto, že som ho niekedy v roku 2009, po mojom druhom nástupe do STV, prekvapila bohatými znalosťami archívu, ktoré siahali ešte do rokov 1970-1976. Od mala som bola skalnou diváčkou, a tak si kdečo pamätám. Azda najviac som zabodovala priznaním, že som ako vysokoškoláčka brigádovala v hudobnom archíve a poznala vtedajšieho šéfa archívu Fera Brehovského. Od toho momentu sme si boli bližší. Veľmi rýchlo sme sa po tejto nemilej informácii stretli s kolegami pred hospicom, kde sa o Milanka príkladne starali. Mal pri sebe manželku a ja som po vstupe do izby mala dojem, že Milankovi nie je dobre. Ale keď nás zbadal, vylúdil úsmev na tvári. Odovzdali sme mu našu plaketu – Cenu HRTN za celoživotné dielo pre Slovenskú televíziu a on sa, premáhajúc bolesť, poďakoval. Cítim to tak, že ho na chvíľu prestalo všetko bolieť. Bol zrazu v tom čarovnom svete televízie, ktorý mal tak rád. Všetci sme vedeli, že je to chvíľa, ktorá sa nezopakuje. Ale boli sme statoční. Cestou domov som si poplakala a uvoľnila napätie, ktoré vo mne bolo. Som rada, že som sa s Milankom mohla rozlúčiť tak sviatočne, pri odovzdávaní ceny, ktorú si každý člen „starej dobrej televíznej kapely“ váži.

Moderátorka Andrea Bugošová: Šíril okolo seba pokoj, človečinu a úsmev

Je ťažké písať v minulom čase, ale taká je realita. Ak sa „vyberiem“ do minulosti, s Milanom sa poznáme od nástupu do prvej triedy na základnej škole pred sedemdesiatimi rokmi. Tam sme netušili, že sa opäť stretneme po mnohých rokoch v televízii. On v archíve, ja v spravodajstve. V práci sme sa stretávali málokedy, ale pred pätnástimi rokmi ma pozval na spoluprácu na Retro novinách. Tešila som sa na každé nahrávanie. Texty sme nahrávali znova, pretože nie všetky reportáže sa uchovali aj so zvukom. Milan bol vždy perfektne pripravený, profesionál v každom smere. Šíril okolo seba pokoj, človečinu, láskavosť, úsmev, rozvahu. Dokonca aj pri poslednom stretnutí bol usmievavý, vyrovnaný. Venoval nám svoj neopakovateľný úsmev, svieži hlas i keď jeho zdravotný stav bol veľmi vážny. Nepokazil ani toto stretnutie.

Režisér Milan Homolka: Bol profesionál a veľký človek

Je ráno 5. októbra 2026. Teším sa na návštevu mojej Márie a Milanka. V slnečné ráno ma vyruší telefón a v ňom hlas pani Marty Antoničovej. V slzách ťažko oznamuje skon manžela. Nie, to nemôže byť pravda, veď sme si sľúbili, že sa budeme rozprávať o využití televízneho archívu v novom programe Milankom navrhnutým. Prečo používam oslovenie v zdrobnenine? Tak ma oslovoval, Milanko,  a ja som sa prispôsobil.

Celý deň som prežil v spomienkach, príbehoch a v smútku za vyše dvadsaťročnou spoluprácou s profesionálom a veľkým človekom. Bude polnoc a ja som sa konečne odhodlal časť spomienok, ktoré sú neustále so mnou, napísať. Napísať o tvorivých chvíľach strávených s tebou, Milanko, v priestoroch tebe tak vzácnych – v archívoch Slovenskej televízie. Bol si profesionál s etickým prístupom k práci a hlbokými znalosťami v danej oblasti. Svoju skromnosť si prejavoval v správaní sa, reči aj v tom, ako človek prežíva úspech. Naša spolupráca a veľké priateľstvo malo aj rovnaký a zodpovedný prístup k rodinnému spolužitiu. Boli to krásne chvíle, ktoré sme v spoločnej predstave o našich blízkych strávili aj pri čiernej káve v televíznom bufete. Spomienky neustále lietajú v mojej hlave a ja ti ich budem často pripomínať. Milý Milanko, odišiel si nám skoro – a hlavne mne – do umeleckého nebíčka.

Režisér Martin Beňuška: Cítili sme, že nachvíľu zabudol na svoj ťažký stav

Keď mi kolega režisér Štefan Felix dal vedieť, že má od Gabiky Piroškovej informáciu o terminálnom štádiu Milanovej choroby a nabádal nás na rýchle konanie, akéhosi vzdania úcty dlhoročnému kamarátovi a kolegovi, ihneď som vybavil urýchlenú objednávku výroby ceny za celoživotné dielo pre Slovenskú televíziu Milanovi Antoničovi.

Naša spoločná návšteva v hospici bola pre Milana, jeho manželku, aj nás, krásnym zážitkom a skúsenosťou, ako sa vyrovnať s neblahým osudom a popri všetkej nepriazni, nájsť silu na úsmev a pocit šťastia. Milanovi zažiarili oči a cítili sme, že nachvíľu zabudol na svoj ťažký stav. S radosťou prevzal cenu za celoživotné dielo pre Slovenskú televíziu a nechal srdečný videopozdrav všetkým kolegom a kamarátom. Nech je nám toto posolstvo vzorom ako sa zachovať v ťažkých chvíľach života, či na jeho sklonku.

Zdroj foto: stvr, g. pirošková, š. felix, ancn