Ondrej Lenárd o nečakanom odchode z postu šéfdirigenta rozhlasového orchestra: Bol som kritický, ale v prospech veci

Výnimočné triumfy, opakované profesijné sklamania a nekompromisný boj za kvalitu – dirigent Ondrej Lenárd (83) v úprimnom rozhovore bilancuje svoju cestu, ktorá bola rovnako naplnená úspechmi aj rozčarovaním. Hovorí o tom, čo preňho znamená hudba, prečo odmieta kompromisy a ako vníma stav slovenskej kultúry dnes. Napriek osobným ranám zostáva verný presvedčeniu, že práca dirigenta je službou – hudbe, orchestru aj ľuďom.

Nedávno sa skončilo vaše pôsobenie na pozícii šéfdirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, dostali ste nečakanú výpoveď. Ako ste túto situáciu prijali?

Premýšľal som, čo budem robiť, sú to strašné vnútorné otázky. Vypol som všetky mobily, ktoré som mal, aby mi ľudia nevyvolávali. Človek si v takej situácii uvedomí, že stratil seba samého. Lebo my muzikanti máme trošku inú optiku na svet, na život. Mňa napríklad dokáže totálne rozglejiť neprávosť. Máme na to krásne slovo, ktoré používal nebohý Ondrej Malachovský – skrivodlivosť. A skrivodlivosť, ktorá sa pácha medzi ľuďmi, je veľká. Pýtam sa – homo sapiens, kam kráčaš? Ale aby ste chápali, ja sa nezožieram, som len nešťastný, že mi vypli prítok krvi. A to je šok. 

Bolo pre vás ukončenie spolupráce skôr prekvapením, alebo ste to – možno aj vzhľadom na vek –  očakávali?

Rozumiem vašej otázke, začal by som ale tým, že ja som z pódia slovenskej hudobnej kultúry musel odísť pätnásťkrát. Z určitých dôvodov, ktoré prináležia mojej povahe – nebol som spokojný s polovičatou robotou. Mňa vychoval orchester Slovenského rozhlasu. Pretože mikrofón neoklamete, čo je zlé, musí sa opraviť. Orchester ma naučil perfekcionizmu. Ten sa spája nielen s vašou vlastnou prácou, ale aj s tímom ľudí, s ktorými spolupracujete. Teraz nemyslím členov orchestra, ale kolektív od manažéra, cez produkčného...atď. Po poslednej mojej „porážke“ v roku 2001, tesne rok pred mojou šesťdesiatkou, som odišiel zo Slovenskej filharmónie len preto, lebo sa začali praktizovať metódy “takzvanej“ demokracie o vyslovovaní dôvery a nedôvery. Tak som si povedal – bože, ako môže niekto, kto tu je možno rok-dva, rozhodovať o mne, či mám byť šéfdirigentom? Takže som si povedal – ďakujem, stačilo.

Avšak nebolo to po prvý raz, čo ste čelili takej situácii.

Desať rokov predtým urobil to isté Slovenský rozhlas, keď mi tiež vyslovovali dôveru, či nedôveru. Aj keď som mal 56 pozitívnych hlasov a zvyšok 44 negatívnych, tak som zavrel noty a povedal: „Vážení kolegovia, na jednopedálovom bicykli sa do kopca veľmi ťažko šľape. Ďakujem vám, dovidenia.“ Nečakal som, že ma zoberie Slovenská filharmónia za hudobného riaditeľa. Tam to však skončilo v roku 2001. Potom som tápal, takmer desať rokov som nemal kde pracovať.

Čo ste robili medzi tým?

Mal som ešte aktivity v Japonsku, kam som chodil dirigovať tridsať rokov. Som čestným šéfdirigentom Tokijskej filharmónie. Využíval som možnosť dirigovať rôzne telesá, až v roku 2011 mi ponúkli miesto šéfdirigenta v pražskom Symfonickom orchestri Českého rozhlasu, kde som pôsobil sedem rokov. Pokladal som to za veľkú česť.

Čo by ste ako dirigent uprednostnili – aby ste mali v orchestri vynikajúcich profesionálov, hoci si ľudsky nebudete rozumieť, alebo radšej prižmúrite oko, ak si s hudobníkom rozumiete ako človek?

Nespočetne veľakrát som povedal, že najťažšia práca pre dirigenta je naučiť sa pracovať s ľuďmi. Na toto ešte nikto nikdy nevymyslel školu. Najlepšia škola je samotný život. Nemôžete podceňovať hráča, beriete ho ako partnera. Lebo dirigenta nie je počuť, ale orchester áno. Je to spoločný výkon. Prvý predpoklad na to, aby medzi dirigentom a muzikantmi preskočila iskra je ten, že muzikant si uvedomuje, že vy si ho vážite. Roky pôsobenia v pražskom orchestri boli najkrajšie, aké som kedy zažil, koncerty mali vysokú úroveň. Hoci Český rozhlas sa tiež nie celkom férovo so mnou rozlúčil, pretože bez môjho vedomia zohnali ďalšieho šéfdirigenta. Orchester sa búril, ale nepomohlo to, pretože zasiahla vyššia moc. Na to prišiel telefonát od bývalého generálneho riaditeľa RTVS, pána Jaroslava Rezníka, ktorý ma požiadal, či by som sa nevrátil do Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Povedal som – pán riaditeľ, vychádzajme zo starého porekadla, že do tej istej rieky dvakrát nevkročíš. Veľmi dlho som váhal.

Čo vás presvedčilo, aby ste ponuku prijali?

Láska k orchestru. Dvadsať rokov som bol jeho šéfdirigentom, a to vám nedá. Ten orchester bol zdecimovaný skoro na polovičku. Hral úplne iný druh hudby – vyslovene komerčné veci, napríklad filmovú muziku. Niektorí hudobníci mali polovičné úväzky. Dohodli sme sa s pánom riaditeľom, že mi zaručí, že doplní počet hudobníkov do stavu, aby sa orchester mohol znovu volať symfonický. To znamená, že bude mať 90 členov. Jeho podmienka zas bola, aby som orchester postavil na takú úroveň, akú mal vtedy, keď som odchádzal.

Čo sa zmenilo po vašom príchode do orchestra?

Snažil som sa poučiť z vlastných skúseností a môžem sa čestne priznať, že učil som sa ešte donedávna. Vrátim sa k tomu môjmu perfekcionizmu – ten je základ všetkého. Muzikanti si uvedomili, že poďme a spoločne budujme. Počas nasledujúcich siedmich rokov som si robil sám dramaturgiu. Pretože aj murárovi nemôžete hovoriť do jeho roboty – on musí vedieť, z akej tehly to stavia, ako ju zamuruje, ako ju zalícuje. To platí aj pre orchester. Mne predsa nemôže nikto diktovať, čo a ako mám dirigovať, aby orchester ladil. Jeden slávny dirigent povedal, že v hudbe nemôže byť demokracia, v hudobnom umení musí existovať prísna diktatúra. Dirigent má predlohu – partitúru, a to je sväté písmo. A sme pri koreni veci – ja som bránil prácu muzikantov, aby mohli v pohodlí pracovať.

Podarilo sa vám to?

Keď sa generálnou riaditeľkou STVR stala pani Martina Flašíková, požiadal som o audienciu, rovnako som poprosil o rozhovor aj nového riaditeľa rozhlasu pána Petra Janků. Nečakal som, že tam si zlomím väzy. Pretože som sa veľmi sťažoval. Pýtali ste sa, že čo potrebujem k tomu, aby som mohol pracovať podľa seba. Odpoveď je jednoduchá: administratívny kolektív – manažéra, produkčného a dramaturga. Bohužiaľ, manažér na náš orchester vôbec nemal čas. Nezískal ani jeden zahraničný zájazd pre orchester, nepostaral sa o nákupy nástrojov, nebojoval o rozpočet, zodpovedajúci dramaturgii... No a neschopnosť dramaturga – bez komentára.  Ešte pred dvomi rokmi bol plat člena orchestra ani nie tisíc eur v hrubom. Od začiatku som bil na poplach. Aj za bývalej vlády – od ministrov cez prezidentku – nikto ma neprijal. A počas tejto vlády to isté, nikto ma neprijal, aby si vypočuli, že Symfonický orchester SR, ktorý sa môže radiť medzi hudobnú špičku Slovenska a pýchu Slovenského rozhlasu, hrá za tisícku. Veď my sme o 500 až 600 eur podhodnotení napríklad oproti Slovenskej filharmónii. To je žalostné! Pýtam sa kompetentných, akým právom toto robíte?

Pôsobili ste aj ako pedagóg, nebolo jednoduchšie zostať prednášať študentom a netrápiť sa tým, na čo nemáte dosah?

V roku 2000 som dostal ponuku z Vysokej školy múzických umení, aby som prednášal dirigovanie. No a po šiestich rokoch mi oznámili, že nie je v záujme VŠMU, aby som naďalej prednášal. Vtedajšej dekanke som povedal: „Pani dekanka, vy si myslíte, že moje skúsenosti si odnesiem do hrobu? Ja som sa to učil celý život a rád by som to odovzdal mladým ľuďom.“ Nepomohlo to ako argument.

Prečo sa to podľa vás udialo? A vlastne, ako sa ukazuje, stále sa to deje.

Lebo som nepohodlný. Pýtal som sa napríklad, akým právom škola nemá cvičný orchester. Na všetkých akadémiách hudby je cvičný orchester, hoci nie veľký, ale je. Na to vždy boli vyhradené peniaze. Tu nebolo nič. Tak som raz urobil taký ťah, že som poprosil koncertného majstra v divadle, pána Juraja Bartoviča, aby mi zohnal 22 hráčov, a tí nech prídu na jednu-dve hodiny. Mal som štyroch poslucháčov dirigovania a chcel som, aby sa konečne stretli so živými nástrojmi, aby vedeli, čo je to dirigovať orchester. Lebo to máte ako keby ste dali huslistovi dve palice – cvič, a potom budeš mať absolventský koncert. Kde sa to má ten dirigent naučiť? Povedal som, že dám každému muzikantovi po 500 korún, nech len  prídu. Žasli by ste – študenti keď zistili, čo som per nich pripravil, boli belší ako biely papier! Prax však ukázala, aké je potrebné hrať s orchestrom. Jeden zo študentov napríklad počas dirigovania postupne spomaľoval a keď som sa ho spýtal, prečo to robí, bránil sa, že to spomaľujú muzikanti. Pousmial som sa a hovorím: „Ale vy ste dirigent, nie orchester!“ Časom sa naučili, že to nie je len nahodiť sa do fraku a dirigovať. Takže k vašej otázke – bol som nepohodlný, lebo som kritizoval mnohé veci. Bol som kritický, ale v prospech veci.

Prijali ste nedávne ukončenie pôsobenia v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu s iným pocitom ako pred rokmi, keď sa vám to stalo po prvý raz?

Musím povedať, že som sa naučil tieto veci prehodiť cez plece a smerovať ďalej. Pretože si myslím, že som dostal nejaký cestovný poriadok mojej misie, a mám pocit, že som tú misiu ešte nesplnil. Keby som už nevládal chodiť, hovoriť, keby mi neslúžila pamäť, tak by som si povedal – no, chlapče, už je čas odísť. Ale... To bol môj život. Tešil som sa na prácu, videl som ako dielo rastie od prvej skúšky po poslednú. Ten posledný “vyhadzov“ bol o to šokujúcejší, že som mal skúšať Dvořákovo Requiem, a týždeň pred tým, než mi dali výpoveď, mi oznámili, že Requiem nebude. V máji som mal dirigovať Mahlerovu Deviatu symfóniu, ani tá nebude, lebo vraj nie sú peniaze. Raz som vyslovil myšlienku: ´Národ stratil chuť aj možnosť nasávať duchovnú potravu.´ A stojím si za ňou dodnes.

Hovorí sa, že žiaľ sa nikdy nezmenší, iba si naň zvykneme. Ako s odstupom času pociťujete spomínanú skrivodlivosť – bolí to každým dňom menej?

Možnože vás prekvapím, ale všetkých tých mojich pätnásť odchodov do dnešného dňa bolí. Našťastie, do duše človeka nikto nevidí.

Čo vám bude zo života v rozhlasovom orchestri chýbať najviac?

Hudba. Nič viac. Prepáčte, ja sa nemôžem pozrieť na noty, ktoré som mal pripravené na spomínaný koncert, lebo v tej chvíli sa roztrasiem. Vtedy musím ísť do mojej záhrady, kde si užívam plody svojej práce. Ale, bohužiaľ, ten kuvik stále nad tou mojou hlavou krúži, nikdy sa toho nezbavím. Za štyri roky slovenská televízia neurobila jeden jediný záznam z môjho koncertu. Keď sa poberiem na onen svet, čo budú dávať? Asi aj keď budem mŕtvy, budem kričať z truhly. Mimochodom, televízia nevysiela takmer nič z klasickej hudby.

Máte pocit, že spoločnosť si dnes váži osobnosti, ktoré budovali slovenskú klasickú hudbu?

Táto poznámka platí v podstate pre celú hudobnú kultúru Slovenska: Pokiaľ budú vládnuť hudobnej kultúre laici a amatéri, tak tá kultúra zapadne. Aj slávna éra hudobnej kultúry, ktorá bola pýchou Slovenska ako prova lode, tá zapadne, pokiaľ už nie je v polovičke cesty.

Čo by ste poradili mladému človeku, ktorý chce byť dirigentom? Prípadne, ak by to bolo možné, čo by ste dnes poradili svojmu mladšiemu ja?

Poviem to inak. Keď som učil študentov na VŠMU, spýtal som sa ich: „Keď vás pozvú do Slovenského národného divadla, čo urobíte ako prvé?“ Boli ticho. „Neviete? Pozdravíte vrátnika! Prvá vec je absolútna pokora a skromnosť. Ak sa to nenaučíte, zapadnete.“ Z toho vychádzam, keď mám odpovedať na vašu otázku. Bohužiaľ, dnes je móda byť veľmi rýchlo slávny.

Na čo ste vo svojej kariére najviac hrdý?

Na moju prísnosť.

Ako by ste chceli, aby si vás ľudia ako dirigenta pamätali?

Nie som typ dirigenta, ktorý si vytvára popularitu cez médiá. Cítim obrovskú  pokoru voči môjmu povolaniu a voči hudbe. O mojich koncertoch, o mojej činnosti sa na Slovensku veľa nehovorí. V kútiku duše si želám – myslím si, že je to prosba každého umelca – aby naňho ľudia nezabudli.

Legendárny dirigent

Ondrej Lenárd sa narodil 9. 9. 1942 v Krompachoch. Bol hlavným zbormajstrom zboru Opery SND, pôsobil ako dirigent a súčasne šéfdirigent Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, šéfdirigent Opery SND, šéfdirigent a zároveň hudobný riaditeľ Slovenskej filharmónie, riaditeľ Opery Slovenského národného divadla. V rokoch 2000 – 2006 bol ako hosťujúci profesor pedagógom odboru na Katedre skladby a dirigovania HTF VŠMU. Roku 2011 sa vrátil do Opery SND ako hosť, od roku 2011 šéfdirigent Symfonického orchestra Českého rozhlasu v Prahe. Ako dirigent hosťoval na mnohých svetových pódiách (Národné divadlo v Prahe, Štátna opera vo Viedni a Budapešti, Opera San Carlo v Neapole, v Houston Grand Opera a i.), od roku 1978 je stálym hosťujúcim dirigentom Japan Shinsei Symphony Orchestra v Tokiu, v 90. rokoch aj hudobným riaditeľom a šéfdirigentom telesa. Nahral vyše 1100 titulov symfonickej a opernej literatúry.

Zdroj foto: aol, ancn, Ctibor Bachratý, archív SND, Andrej Palacko