20 rokov od smrti hudobníka Mariána Kochanského († 50) zo skupiny Lojzo: Volali ho Džeky

Málokto z jeho obdivovateľov vie, že Mariána Kochanského († 50), lídra kapely LOJZO volali jeho priatelia Jackie – Džeky. Dnes si už nikto nespomína, prečo táto prezývka vznikla, ale jeho hudba a vtipné texty tu znejú aj neuveriteľných dvadsať rokov po jeho odchode. 28. apríla 2006 Marián Kochanský opustil tento svet, ale ako hovorí jeho syn Marek v knihe Každý deň budú vraj Vianoce, aj vďaka piesňam je medzi nami stále.

Marián Kochanský († 50) sa narodil v Partizánskom, ako tretie dieťa do rodiny Ireny a Ota Kochanských. Jeho otec tam totiž prišiel študovať na Baťovu školu ekonomický odbor a v Baťovanoch, ako sa vtedy Partizánske nazývalo, aj ostal. V meste spoznal aj svoju manželku Irenu a do rodiny sa najprv narodil Oto, potom dcéra Ľubka a napokon Marián. Po čase sa rodina presťahovala do Prievidze a napokon do Bratislavy, kde Oto Kochanský dostal ponuku pracovať na ministerstve zahraničia v diplomatických službách. S rodičmi Marián vycestoval tiež do Varšavy, kde jeho otec štyri roky pracoval a práve v tomto meste počas štúdiá na strednej škole so zameraním na hudobnú vedu spoznal  kapely, ktoré mali blízko k takzvanému dlažobnému folku, a ktoré boli zárodkom  kapely LOJZO.

Akordeón

Tento hudobný nástroj ho sprevádzal celý život a on si bez neho nevedel predstaviť ani jednu voľnú chvíľu. Ešte aj na dovolenky ho ,ťahal´ všade so sebou a dokonca aj vtedy, keď nemal auto a ťažký hudobný nástroj musel prenášať v autobuse alebo vo vlaku. Táto celoživotná láska ho sprevádzala od detských rokov. Najprv na základnú umeleckú školu chodil do Partizánskeho a potom aj do Bratislavy, priamo do centra mesta na Hlavné námestie. Akordeón ostal Mariánovou doménou a ten, ako to už poznáme z koncertov LOJZA, bol z recesie vybavený aj telefónnym slúchadlom, budíkom, alebo rádiom.

Priatelia

Tých mal celý život Marián požehnane. V paneláku neďaleko bratislavského hradu, kam sa rodina prisťahovala, keď mal Marián jedenásť rokov, si našiel hneď kamarátov, s ktorými hrali hokej, futbal, poznávali miesta na Dunaji, kde sa dalo kúpať a dokonca chodili spoločne počúvať k zadnému vchodu Parku kultúry a oddychu slávnych spevákov, ktorí tam pricestovali spievať na Bratislavskú lýru. Vtedy sa Mariánovi, ktorý mal prezývku Džeky, sa ani nesnívalo, že aj on raz tam bude hrať a so skupinou LOJZO  a tam dokonca budú organizovať slávne Teplákové bály.

Škola a práca

Najmä po stredoškolskom štúdiu vo Varšave Marián uvažoval, že by pokračoval na vysokej škole opäť s hudobným zameraním. Nakoniec sa však rozhodol pokračovať v otcových stopách a prihlásil sa na vysokú školu ekonomickú. Aj napriek tomu, že miloval hudbu a s kapelou LOJZO sa stali známi nielen v rodnej krajine, ale aj za hranicami, Marián nikdy zo zamestnania neodišiel. Málokto vie, že LOJZO, napriek sláve, bol amatérskou kapelou a každý jej člen chodil poctivo do roboty. Marián sa po skončení vysokej školy zamestnal najprv v podniku ZDROJ, pod ktorý patrila sieť samoobslužných predajní. Po niekoľkých rokoch prišla ponuka od rodinnej priateľky, aby nastúpil na ekonomické oddelenie do Domova dôchodcov v bratislavskej Dúbravke. Po čase sa stal vedúcim tohto domova  Prácu mal rád, vnímal ju však aj ako veľmi zodpovednú, čo sa pri mnohých koncertoch kapely nie vždy dalo bez únavy stíhať.  Preto, keď sa mu po roku 1989  naskytla možnosť prejsť do inej sféry, neváhal, a zobral miesto riaditeľa Domu kultúry v petržalskom Ovsišti. Po jeho zatvorení pracoval v Klube pre mladé rodiny, ktorý patril pod kultúrne zariadenia Petržalky, a tam pôsobil až do svojho odchodu.

Kapela

Boli štyria – ako štyria mušketieri. Marián Kochanský, Jožino Štalmašek, Johan Brzáč a Dušan Kozák – Čuko. Všetci študovali ekonomickú fakultu, ale rozdielne odbory, a spoznali sa až prostredníctvom hudby na letnej aktivite. Jožino Štalmašek spomína, že v jeden večer počul pri ohni vyhrávať akordeón. Vybral sa za hudbou  a odvtedy bol s majiteľom akordeónu v dennodennom kontakte. Hrávali doma, ale aj na študentských zábavách, rôznych podujatiach, až opäť zasiahol osud. Po tom, ako Čuko emigroval do Západného Nemecka, Marián na jednom školení spoznal kapelu Slovlik Boys. Okamžite ho fascinovala ich vášeň pre hudbu, ale aj to, že hrali v teplákoch!  Už na školení Maroš začal hovoriť o tom, že by mali spojiť sily.  A tak k husliam, harmonike, gitare, pribudla aj basa a ozembuch. V novej kapele už boli okrem Maroša, Johana, Jožina aj Jožo Ciller – Očo a Tomi – Tomaš Fabor.  Po čase pribudol Tibor Čech, Fero Mikurčík a Miroslav Lukačik, ktorý toto teplákové zoskupenie doplnil o saxofón a klarinet. Kapela prerazila najprv na českom hudobnom festivale PORTA, o ktorom sa hovorilo ako o Mekke trampskej muziky. Názov LOJZO vznikol spontánne, a až po rokoch sa začalo uvádzať, že LOJZO je vlastne skratka Ľudového orchestra jednoduchej zábavy obyvateľstva.

Rodina

So svojou prvou manželkou Evou sa Marián Kochanský zoznámil na vysokej škole. Bola to ako hovoril, láska na prvý pohľad a svadba bola už počas štúdiá. Na promócii mladým ekonómom blahoželal už ich prvorodený syn Marek. Po čase do rodiny pribudlo dievčatko, Michaela, a rodina žila spokojný rodinný život na Petržalskom sídlisku. Bolo to najkrajšie obdobie, ktorému v rodine hovorili predlojzovské. Marián Kochanský mal čas na rodinu,  zamestnanie, aj na priateľov, pre ktorých organizoval rôzne zábavné posedenia. 

Auto Káčatko

Do svojho prvého auta sa doslova zamiloval. Kúpil si ho vtedy, keď sa dozvedel, že môže šoférovať. Dlho si totiž myslel, že kvôli vyšším dioptriám vodičský preukaz nedostane, ale boli to dokonca policajti, kamaráti, ktorí ho upozornili na to, že aj s jeho silnejšími dioptriami si vodičský preukaz môže urobiť. A tak konečne skončili časy, keď sa aj s ťažkým akordeónom premával  autobusmi alebo vlakmi a na aute začal chodiť aj do práce. Prvé auto, ktoré si zamiloval, bolo Citroen 2CV, takzvané káčatko – napríklad na podobnom aute jazdili mníšky vo filme s Lousiom de Funésom. Autíčko bolo poloveterán. Blatníky malo modré, dvere strieborné a strechu, ktorá sa dala sťahovať, bledomodrú. Bolo to krásne imidžové auto a každý v meste vedel, že patrí Mariánovi Kochanskému. Po čase sa začalo kaziť, s ťažkým srdcom ho musel predať, no potom pribudli ďalšie autá, na ktoré si najprv vždy našetril. Zvykol hovoriť: Na čo nemáš, to si nekupuj. Nemal rád slovo pôžička. Na každé auto si teda najprv našetril a až potom ho kúpil.

Zdroj foto: ChatGPT, ancn, amk