Spisovateľ Ľubomír Feldek oslávil 90 rokov: Stále som tu, stále mám šancu veci prepísať!

Ľubomír Feldek má 90! Spisovateľ, básnik, dramatik a prekladateľ, ktorý prežil desaťročia plné veľkých príbehov, slávy, zákazov aj nečakaných zvratov, má stále čo povedať. V otvorenom rozhovore sa obzerá za životom, ľuďmi, ktorí ho ovplyvnili, aj časmi, keď sa za slovo mohlo platiť vysoká cena. A hoci má za sebou neuveriteľný kus života, o minulosti nehovorí s nostalgiou – stále má v sebe humor, nadhľad a iskru, ktorú by ste od deväťdesiatnika možno nečakali.

Deväťdesiat rokov je obrovský kus života. Keď sa dnes obzriete späť, máte skôr pocit úžasu, vďačnosti, alebo si hovoríte: Ako ten čas vlastne tak rýchlo prešiel?

Ubehlo to. Mne sa to až také dlhé nezdá.

Čo je podľa vás najväčší dar, ktorý človeku prinesie vysoký vek? A čo je, naopak, jeho najťažšia stránka?

Na takúto otázku by som musel povedať len klišé o tom, že odchádzajú ľudia, ktorých máte radi. Je to skrátka tak. Ale niekedy vás poteší, keď umrie nejaký diktátor. Zažil som takých úmrtí niekoľko. Veľmi dobre si spomínam napríklad na smrť Stalina. Rozhlas hral celý deň Suliko. Kým prišla tá správa, všetci počúvali Stalinovu obľúbenú pieseň a len tušili, čo asi príde. Po Stalinovi nasledoval Gottwald.

Keby ste sa mohli na chvíľu stretnúť sám so sebou ako s dvadsaťročným mladíkom, čo by ste mu povedali?

Nech sa nechá prekvapiť.

Prekladali ste veľké diela svetovej literatúry. Čo ste sa ako spisovateľ naučili od iných jazykov a iných autorov?

Mal som to šťastie, že som sa vďaka výborným orientalistom dostal k japonskej, malajskej aj arabskej poézii, prebásňoval som aj z mnohých iných jazykov, ktoré som sa nemusel. Trochu som ich ale vždy musel pochopiť. Som, samozrejme, pyšný na to, že som prispel k tomu, že ich všetkých v slovenčine máme.

Napísali ste poéziu, prózu, divadelné hry, knihy pre deti, prekladali ste. Keby ste si však smeli ponechať iba jednu vec – čím by ste chceli zostať?

Mnohé z tých vecí som robil preto, aby som uživil rodinu. Iné preto, že ma ktosi oslovil a ja som nevedel povedať nie. Až dodatočne som zistil, že ich robím rád. To sa týka hlavne prekladania. Ponechal by som si to všetko. Akosi sa to od seba nedá oddeliť.

Je nejaké vaše dielo, pri ktorom si dnes hovoríte: Toto sa mi naozaj podarilo?

Áno. Ale poteší ma, keď si to o mojom diele povie čitateľ alebo divák.

A je, naopak, niečo, čo by ste dnes napísali úplne inak?

Väčšinou som mal šancu veci prepísať. Stále som tu, stále ju mám. Ak budem chcieť niečo napísať inak, ešte stále to môžem spraviť. To je možno aj odpoveď na vašu druhú otázku - čo je dobré na tom dožiť sa takého vysokého veku.

Máte ešte niekedy potrebu hrať sa so slovami len tak pre seba – bez toho, aby z toho musela vzniknúť kniha?

Veľa básničiek vzniklo len pre pobavenie rodiny a priateľov. Poteší ma, keď si občas niekto na takú vec spomenie, aj keď nie je v nijakej knihe.

Kto vás v živote najviac ovplyvnil – možno aj človek, o ktorom sa dnes už veľmi nehovorí?

Literárne samozrejme všetci básnici, ktorých som si obľúbil a ktorých som prekladal. Svojich prvých prekliatych básnikov som si ako chlapec odniesol tajne pod košeľou, keď ich vyraďovali zo školskej knižnice. Ale z tých, o ktorých sa nehovorí, to sú tí anonymní autori ľudových piesní a rozprávok. Nepoznáme ich mená, ale ich dielo tvorí základ našej kultúry.

Je niekto z vašich literárnych kolegov, komu ste niečo dlžný a nikdy ste mu to nepovedali?

Myslím, že som každému všetko povedal. Mám takú povahu. A aj som si niesol následky.

Čo je dnes v literárnom svete lepšie v porovnaní s tým, ktorý ste zažili vy?

Neviem, či je to lepšie, ale mám rád sociálne siete. Nenahradia nám knihy, ale niekedy sa k vám vďaka nim nejaká kniha dostane.

Celý život vás sprevádza humor. Je humor spôsob, ako sa človek dokáže vyrovnať aj s vecami, ktoré sú inak neznesiteľné?

To je asi jedna z jeho hlavných funkcií. Hoci môže byť aj nebezpečný. Môj otec, keď ho v päťdesiatych rokoch súdili, bol medzi iným obvinený aj z šírenia protištátnych vtipov. A poznáte ten slávny príbeh biskupa Fedora Ruppeldta? V procese s ním sa tiež objavilo takéto obvinenie. Štátna bezpečnosť mu dokonca zabavila písanku, do ktorej si vtipy zapisoval. Keď ho sudca oslobodil, ostal pán biskup sedieť v súdnej sieni. Sudca ho teda vyzval: „Už môžete odísť, ste slobodný“. „Ja čakám, kedy mi vrátite tú písanku“ odpovedal mu pán biskup. Jeho príbeh mám rád aj preto, že je v ňom humor. Napriek tomu, že si aj za Slovenského štátu aj za komunizmu prešiel väzením.

Máte ešte chuť robiť si žarty zo seba? Alebo už ste si za tých deväťdesiat rokov povedali, že teraz už nech sa smejú iní?

Ja som si nič nepovedal. To, že mám deväťdesiat rokov, ste si všimli vy.

Keď sa pozriete na dnešný svet, čo vás na ňom najviac znepokojuje?

Veľmi sa už na dnešný svet nepozerám, to ma upokojuje.

A čo vám dáva nádej?

Verím, že dobrá poézia patrí do každého sveta. Aj do toho dnešného.

Od decembra minulého roka ste prvýkrát po viac ako šesťdesiatich rokoch manželstva bez Oľgy. Boli ste spolu tak dlho, že sa vaše životy úplne preplietli. Čo z Oľgy dnes žije vo vás?

Je a bude súčasťou môjho života.

Máte päť detí. Čo vám život s veľkou rodinou dal, čo by ste bez nej nikdy nepoznali?

Sám som bol jedináčik, tak to pre mňa bola nová skúsenosť. Od každého dieťaťa som sa naučil niečo iné.

Na čo ste vo svojom živote najviac hrdý – a nemusí to vôbec súvisieť s literatúrou?

Samozrejme to musí súvisieť s literatúrou. Vždy, keď som sa pokúsil venovať niečomu inému, nakoniec som sa vrátil k literatúre. Väčšinu času som v živote venoval literatúre. Človek sa má venovať tomu, čo mu ide ľahko a ja som mal to šťastie, že som to zistil veľmi mladý.

Keď sa dnes pozriete na svoj život ako na jednu veľkú knihu – aký by mala názov?

Ten ešte nemám vymyslený. Mám teraz pomerne dosť času, takže si niektoré veci rád odložím na neskôr.

Zdroj foto: archív lf, ancn