Martina Comisso zaujala Talianov: So skladbou Mi sento mieri do Sanrema!

Hoci mnoho rokov pracuje ako moderátorka v rádiu, aktuálne jej život priniesol hudobnú výzvu – jej pieseň Mi sento sa dostala do finále súťaže v talianskom Sanreme. So spievaním mala Martina Comisso (38) dovtedy len okrajové skúsenosti. V roku 2022 ako moderátorka naspievala s Vašom Patejdlom († 69) v rámci rádiového projektu pieseň Voňavky dievčat, ku ktorej vznikol aj videoklip. To ešte netušila, kam ju láska k hudbe zavedie.

Spievať s Vašom Patejdlom, hoci ste sa spevom neživili, musel byť určite zážitok. Išlo síce o recesiu, ktorá mala zaujať poslucháčov, ale užili ste si nahrávanie?

Bolo to v lete 2022 a musím povedať, že to bola úžasná skúsenosť. Vašo bol veľmi príjemný a prekvapilo ma, aký bol ku mne ohľaduplný. Veď som nebola profesionálna speváčka, ale moderátorka. Napriek tomu sme to zvládli úplne v pohode. Mimochodom, bol veľmi skromný. Jeho prístup k celému projektu bol unikátny a s ničím podobným som sa už potom nestretla. Mohol mať maniere, ale nemal ich. Na všetkom sme sa bez problémov dohodli. Ani som vtedy netušila, že táto skúsenosť bude mať vplyv na môj budúci život. Že raz sa budem spevu naozaj venovať. Veľa ľudí si ma totiž práve vďaka tejto piesni všimlo a niektorí mi začali naznačovať, že by som sa možno mohla uplatniť aj ako speváčka.

A vidíte, dnes o vás vedia aj v talianskom Sanreme. Zdá sa, že sny si naozaj treba plniť…

Ja by som to povedala trochu inak. Odjakživa som chcela byť moderátorka, ale hudba si našla mňa. Síce neskôr, ale život ma priviedol tam, kde sa dnes cítim veľmi dobre. A viem, že je to niečo, čomu sa mám venovať. Môj otec bol hudobník a zomrel pred rokmi. Niekedy mám pocit, akoby mi práve on tam zhora vnukol myšlienku, že sa mám venovať hudbe. Potom za mnou prišiel Juraj Zaujec a ponúkol mi príležitosť spievať v Moduse. Nikdy by mi nenapadlo, že budem spievať práve v Moduse. Veď ľudia zvyčajne začínajú v garážových kapelách a ja som sa rovno ocitla medzi profesionálmi. A keď som potom napísala pieseň Dohoda je jasná, uistili ma, že pesničky, ktoré robím, sú naozaj dobré. Vtedy som si asi prvýkrát začala pripúšťať, že hudba možno nie je len nejaká náhodná odbočka v mojom živote.

Vaše priezvisko neznie slovensky. Kde ste sa naučili hovoriť po taliansky?

Mám talianske korene a zjavne aj taliansky temperament. Moji predkovia z otcovej strany pochádzali zo severného Talianska, z oblasti Udine. Žije tam veľa ľudí s priezviskom Comisso. Žiaľ, nikoho z rodiny tam nepoznám, ale zrejme tam moji vzdialení príbuzní stále žijú. A čo sa týka taliančiny… Často som dostávala otázku, či ovládam taliančinu, a väčšinu svojho života som odpovedala, že nie. Už mi to bolo aj nepríjemné. Z našej rodiny totiž nikto po taliansky nevie. Počas pandémie som si povedala: Teraz je ten správny čas. Nemám čo robiť, tak sa začnem učiť. A začala som online s lektorkou z Milána. Myslím si, že keď sa niekto zo zahraničia prihlási do takejto súťaže, väčšinou pošle pesničku vo svojom rodnom jazyku alebo v angličtine. Možno teda bola akousi pridanou hodnotou, že Slovenka spieva po taliansky vlastnú pesničku. Možno im to znelo trochu exoticky. Hoci pesničku, s ktorou som sa dostala do Sanrema, som pôvodne napísala v slovenčine. Spievalo sa v nej: Som vďačná za nádych, som vďačná za výdych… Boli to veľmi osobné slová, cielené priamo na mňa.

Čo vás inšpirovalo napísať práve tieto slová?

Napísala som ju v septembri minulého roka, v čase, keď som cítila istú prázdnotu. Mala som sa dobre, ale niečo mi v živote chýbalo. Nemala som priateľa, muža, o ktorého by som sa mohla oprieť, a bolo mi clivo. Vzápätí som však samu seba vyhrešila: Veď by som mala byť vďačná za všetko, čo sa mi v živote deje. Sadla som si ku klavíru a do dvadsiatich minút som zložila komplet celú pesničku v slovenčine. A zrazu som tú prázdnotu prestala cítiť. Bolo to zvláštne. Celý problém, s ktorým som niekoľko dní žila a pre ktorý ma nič nebavilo, zrazu zmizol. Napriek tomu som s textom nebola úplne spokojná. Nevedela som ho dokončiť, a to sa mi dovtedy nikdy nestalo. Poslala som som celú pieseň Vladovi Krauszovi, s ktorým som sa zoznámila na Košickom zlatom poklade, a spýtala sa ho, či by mi s ním nevedel pomôcť. Napísal mi, že je spolupráci otvorený, ale pri tejto pesničke jeho pomoc vlastne nepotrebujem. Páčilo sa mu, že je veľmi ženská a osobná. Vtedy mi napadlo skombinovať slovenčinu s taliančinou. A napodiv mi to išlo. Tak vznikol slovensko-taliansky text. Potom prišiel ďalší nápad – prečo by tá pesnička nemohla byť celá v taliančine? Zaujímavé bolo, že kým v slovenčine som sa s textom trochu trápila, v taliančine ma to zrazu úplne pustilo. V tomto jazyku sa cítim komfortne.

Čo bolo impulzom, že ste sa rozhodli ísť skúsiť šťastie do Sanrema?

Musím dať na pravú mieru, že ide o 10. ročník pre účastníkov, ktorí pochádzajú aj z iných krajín, nielen z Talianska. Takže nejde o hlavný festival v Sanreme, ako ho poznáme. Súťaž je určená aj pre Talianov, aj pre ľudí z celého sveta, ktorí môžu poslať do súťaže pesničku v ktoromkoľvek jazyku. Tým, že som mala túto skladbu naspievanú v taliančine a kamarátka mi len tak medzi rečou spomenula festival v Sanreme, povedala som si, že to skúsim. Zároveň som si však musela zistiť, či tá pieseň môže súťažiť aj vtedy, ak je už vydaná – lebo napríklad do Košického zlatého pokladu môžete poslať len pesničku, ktorá ešte nezaznela v éteri. Súťažiť budem v kategórii autor a spevák. Dúfala som, že keď pošlem pieseň v talianskom jazyku, môže to byť pre Talianov zaujímavé. V čase, keď vznikla, som však ani netušila, že ju tam pošlem.

Klip k tejto piesni ste natáčali v Taliansku a vraj to nebolo úplne jednoduché. V čom?

Cestovala som tam s kameramanom, prakticky na otočku – jeden deň tam, na druhý deň späť. Pricestovali sme večer a rovno sme vyrazili do ulíc Palerma. Zháňali sme Talianov, ktorí by boli ochotní tancovať v klipe. V jednej uličke, ktorá vyzerala ako z mafiánskeho filmu, sme pustili pesničku a chceli sme začať nakrúcať. Lenže to nebol práve najlepší nápad. DJ, s ktorým sme sa dohodli, ju pustil na celú ulicu. Ľudia, samozrejme, nechápali, čo sa deje, čo je to za pesničku a prečo tam zrazu hrá. Do pol minúty sa pri nás objavil chlapík, ktorý naozaj vyzeral ako mafián, a vypol aparatúru. Vzbudzoval rešpekt, ba povedala by som, že až strach. Tak sme narýchlo zbalili veci a vzali nohy na plecia. Bolo to možno aj celkom komické, ale nemali sme chuť riskovať. Ako sme sa predierali pomedzi ľudí, kameraman úplne flegmaticky vyhlásil: „Asi sa im to nepáčilo!“ (smiech)

Tak to nebol najlepší začiatok nakrúcania!

Ale napokon všetko dobre dopadlo. Hneď v ďalšej uličke sme pred polnocou natrafili na skupinku mladých Talianov a požiadali sme ich, či by v klipe neúčinkovali. Mali sme šťastie – jedna dievčina bola herečka a aj jeden z chalanov sa pohyboval v umeleckej sfére, takže hneď pochopili, čo majú robiť. Skvelo zatancovali, dokonca spievali refrén a tvárili sa pri tom, akoby bola tá pesnička ich najobľúbenejšia. Takže sme nakrúcanie stihli naozaj v rekordne krátkom čase. Jednoducho sme mali šťastie na skvelých ľudí.

Keď ste pieseň posielali do súťaže, mali ste vnútorný pocit, že sa môže dostať do užšieho výberu? Že u Talianov zaberie?

Že zaberie, to som si netrúfala povedať nahlas, ale tajne som v to dúfala. Lebo okolo tej pesničky sa dialo veľmi veľa doslova magických vecí. Bola pre mňa transformačná, aj pre moje vzťahy. Už len to ako vznikla, napríklad bolo dusno medzi mnou a hudobným aranžérom Palim Bartovicom, ktorý robil prioritne aranžmán na slovenský text a slovenské frázovanie a logicky uprednostňoval verziu v slovenčine. Ale vďaka vyhroteným emóciám sme si zlepšili náš vzťah a uvedomila som si, že práve on je pre mňa kľúčový človek. Je naozaj skvelý hudobník, veď nie nadarmo hrá s Marikou Gombitovou, s Modusom a s Elánom. Nakoniec sme sa dohodli na talianskom texte a celkovo sa viac rešpektujeme.

Aký si mala pocit, keď si svoju pieseň počula hrať v rádiu? Predsa len, nie každý deň počujeme Slovenku spievať po taliansky…

V prvom rade bolo vôbec ťažké dostať ju do rádií, pretože tam chcú najmä overené talianske hity. Je krásne, počuť svoju pesničku z éteru a verím, že táto skladba ešte dostane šancu zaznieť aj v ďalších rádiách, aj napriek tomu, že je v taliančine. Chvíľu som si naozaj hovorila, či som urobila dobre. Mala som pochybnosti, či som ju predsa len nemala naspievať v slovenčine. V rádiách je to ľahšia cesta. Dokonca som mala pocit, že si na mňa ľudia na ulici ukazujú prstom a hovoria si: Tá už naozaj nevie, čo so sebou…

Vnímanie hudby je subjektívne, vždy bude niekto, komu sa tvorbou nezavďačíš…

Lenže ja som mala samé pozitívne ohlasy. Dala som ju vypočuť viacerým ľuďom, o ktorých som vedela, že budú kritickí a povedia mi, ak sa im nebude páčiť. Hovorili, že je skvelá, napriek tomu som sa zmietala vo veľkých pochybnostiach. A vtedy sa mi stala jedna zvláštna a krásna vec. Moderovala som v Beluši jednu akciu, keď za mnou prišla mladá žena a povedala mi, že sa jej veľmi páči moja nová talianska pesnička. Dodáva jej vraj obrovskú pozitívnu energiu, pretože jej len pred tromi dňami diagnostikovali rakovinu a práve táto pieseň jej dáva silu do života. V tej chvíli som vedela, že tá pieseň má zmysel. Slová sono grata per la vita – som vďačná za život – mali zrazu úplne iný, oveľa hlbší význam. Spievam v nej o tom, že sa cítim uvoľnená, plná energie a chcem tancovať nekonečný tanec životom. A tiež o tom, že všetko sa zmení, keď sa najprv zmeníš ty sám a zmeníš svoj pohľad na veci. Lebo vždy musí človek začať od seba.

Dali vám Taliani nejaké odporúčania, ako sa máte pripraviť na vystúpenie?

Napríklad tam nesmieme mať žiadny vokál. Spievame na half playback, teda hudobný podklad a spev naživo. Vtedy sa v plnej kráse ukáže, ako intonujeme. Preto si ešte dám nejakú hodinu s mojím hlasovým pedagógom Davidom Árvom, ku ktorému chodím už asi päť rokov. Refrén síce vyzerá jednoducho, ale spieva sa pomerne zložito. Sú tam dva tóny, ktoré musím maximálne presne naladiť, a zároveň sa musím hrať s intenzitou hlasu. Cvičím dokonca tak, že pri speve robím drepy. Zistila som totiž, že keď som v strese, dochádza mi dych. Bežne pri spievaní ani moderovaní trému nemám, ale keď ide o niečo také dôležité, ako je táto súťaž, mám čo robiť, aby som stres udržala pod kontrolou. A navyše chcem v Sanreme komunikovať po taliansky, takže mám ešte jeden cieľ – zlepšiť sa v jazyku, aby som sa cítila istejšie a chodievam na súkromné hodiny taliančiny.

Už máte vybraný outfit?

Spolupracujem na ňom so slovenskou módnou dizajnérkou Gabrielou Giotto, ktorú moja pesnička zaujala a tiež má talianske korene. Je to pre mňa veľmi príjemné prepojenie. Tak ako ja tvorím pesničku, ona tvorí oblečenie – a na konci oboch je príbeh.

Máte ambície spievať v zahraničí aj po súťaži alebo to beriete len ako jednorazovú skúsenosť?

Samozrejme, že by som bola rada, keby som v Sanreme uspela. Ak by mi súťaž otvorila dvere do Talianska, bola by som len rada. Dokonca si viem predstaviť, že by som tam nejaký čas žila. Napokon, vďaka svojim predkom mám k talianskej mentalite veľmi blízko. Páči sa mi, akí sú Taliani otvorení, temperamentní a občas aj poriadne hluční. To mi vyhovuje.

Zdroj foto: archív mc