Mgr. Štefan Babej, MPH viac ako 26 rokov pracuje ako zdravotná sestra. Zažil, že ho pacienti oslovili „pán doktor“, ale aj chvíle, keď musel kolegyni pomôcť pri fyzicky náročnom pacientovi. Hovorí o tom, prečo si muži túto profesiu vyberajú menej často, čo je na práci najťažšie a prečo by si ju dnes zvolil znova – už nie ako plán B, ale ako prvú voľbu.
Nebol to detský sen, ani dávno naplánovaná životná cesta. Pracovať v zdravotníctve nemal Štefan Babej v úmysle, myšlienka prišla až počas základnej vojenskej služby, keď bol hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici v Bratislave na Patrónke. Vtedy začal rozmýšľať, čo bude robiť po návrate do civilu. „Prvýkrát to bolo pred koncom základnej vojenskej služby počas hospitalizácie vo Vojenskej nemocnici v Bratislave na Patrónke. Vtedy mi napadlo, že čo sa týka práce, potrebujem plán B. Myslel som na to, že keď prídem do civilu, musím byť pripravený mať v zálohe niečo pre prípad, ak sa neuplatním v odbore, ktorý som vyštudoval pred vojenčinou. Nebolo to však ešte stopercentné rozhodnutie,“ začína rozprávať svoj príbeh Štefan Babej. Po návrate do civilu bol nezamestnaný. Potom prišla strata otca a s ňou aj rozhodnutie, ktoré mu zmenilo život. „Po smrti otca som sa rozhodol, že pôjdem študovať za sestru. V roku 1996 som nastúpil na zdravotnícku školu a v roku 1999 som ju ukončil. Bolo to externé denné štúdium.“
Kamaráti to brali s humorom
V júli 1999 nastúpil na NCH kliniku FNsP ak. L. Dérera. V Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb pracuje od augusta 2008. A hoci bola jeho voľba spočiatku pragmatická, za jeho rozhodnutím bola aj rodinná skúsenosť. „Bol to plán B. Mamina pracovala ako zdravotná sestra. Takže som mal predstavu, aké je to pracovať na smeny, cez víkendy a sviatky. Bol to v podstate výsledok rovnice, v ktorej boli nezamestnanosť, smrť otca, snaha nájsť si stabilnú prácu.“ Rodina jeho rozhodnutie prijala bez väčších problémov. Práve naopak, dostal podporu od mamy aj súrodencov. „Rodina to zobrala v pohode. Nielen mamina, ale aj súrodenci ma podporili. Máme skvelú maminu. Otec bol tiež skvelý. Dali nám všetko, čo mohli. Som najstarší z detí. Mal som 21 rokov, keď otec zomrel.“
Kamaráti však reagovali trochu inak. Predsa len, predstava muža v povolaní zdravotnej sestry bola v tom čase ešte pre mnohých nezvyčajná. „Vzali to s humorom, ťažko si vedeli predstaviť muža ako sestru.“ Napokon však jeho rozhodnutie prijali a po rokoch to už berú ako samozrejmosť. I keď, povedzme si, stále je raritou na oddelení. Sám sa s poznámkami o tom, že ide o „ženskú prácu“, stretol najmä na začiatku svojej kariéry. Dnes už podľa neho spoločnosť vníma túto profesiu inak. Aj preto, že mužov v zdravotníctve pribúda.
V jasnej menšine
Počas štúdia bol medzi spolužiakmi jednoznačne v menšine. Medzi budúcimi sestrami bol skôr výnimkou, veď na zdravotníckej škole ich bolo v triede spočiatku len zopár, napokon školu dokončili traja. „V triede sme boli, ak si dobre pamätám, na začiatku štyria chalani, skončili sme traja. Na škole nás celkovo bolo viac, ale určite oveľa menej než dievčat.“
Neskôr pokračoval v štúdiu ošetrovateľstva v Ružomberku a potom v Bratislave na SZU, kde študoval urgentnú zdravotnú starostlivosť. „Počas štúdia ošetrovateľstva na vysokej škole v Ružomberku neviem, či som nebol jediný chalan v ročníku. Ale v Bratislave na SZU počas štúdia urgentnej zdravotnej starostlivosti, záchranára, nás bolo 13, dievčat 14.“
I keď mužov, pripravujúcich sa na povolanie sestry bolo v školách v minulosti výrazne menej, dnes však pozoruje zmenu. „Myslím si, že posledné roky je oveľa viac chlapcov v školách, ktorí sa pripravujú na povolanie sestry, než to bolo v čase môjho štúdia.“
V službe
Na svoj prvý deň pri pacientovi si pamätá dodnes. Prvú službu absolvoval v roku 1999 na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocnici na bratislavských Kramároch. „Strach som nemal, rešpekt áno. Myslím si, že strach tu nemá čo robiť,“ tvrdí Štefan Babej, ktorý dnes už presne vie, čo všetko jedna služba znamená. „Služba, či už denná, alebo nočná, začína po príchode na oddelenie uvarením kávy. Potom nasleduje hlásenie predchádzajúcej smeny, rozdelenie pacientov a množstvo povinností. Tlačia sa výsledky vyšetrení krvi, podáva sa časovaná terapia, robia odbery, objednáva obed, zabezpečujú vyšetrenia a podľa potreby pomáham aj sanitárom s hygienou pacienta či sprevádzam pacienta na vyšetrenie.“
Po rannom lekárskom sedení sa začína tímová starostlivosť o hospitalizovaných pacientov, o tých, ktorí práve prichádzajú, aj o pacientov, ktorí v ten deň oddelenie opúšťajú. „Podávam lekárom ordinovanú liečbu, do elektronického systému zapisujem všetko, čo spravím. Spoločne sa riešia vzniknuté situácie počas smeny,“ vysvetľuje Štefan Babej a dodáva, že keď sa služba blíži ku koncu, čaká ho ešte hlásenie. „Snažím sa stihnúť všetko čo sa má v službe spraviť. Na konci služby píšem hlásenie o pacientoch, ktorých som mal. Poprajem novej smene pokojnú službu a odchádzam domov.“
Kedy má muž výhodu
Sú situácie, keď môže byť muž v tejto profesii praktickou výhodou. Najmä pri fyzicky náročnej starostlivosti. „Je to najmä pri polohovaní pacienta, transporte pacienta na vyšetrenie, operáciu. Je rozdiel viesť na sedačke pacienta vážiaceho 60 kg a 140 kg,“ hovorí. Nejde však iba o fyzickú silu. Mužská prítomnosť môže pomôcť aj v situáciách, keď sa pacient správa nevhodne ku kolegyni.
„Na druhej strane sú chvíle, keď pacientky uprednostnia práve ženskú sestru. Preto sa ich pri niektorých úkonoch radšej vopred pýtam, či im nevadí napríklad pri natáčaní EKG alebo podaní podložnej misy, že som muž. Niektoré povedia áno, niektoré nie.“ Ide vraj najmä o pacientky, ktoré prichádzajú na vyšetrenia po prvý raz. „Pacientky, ktoré sú u nás opakovane, vo väčšine prípadov nemajú problém s tým, že som muž,“ usmeje sa.
Pán doktor
Niektorých pacientov jeho prítomnosť stále prekvapí. Najmä staršie generácie si muža v nemocnici prirodzenejšie spájajú s lekárom alebo ošetrovateľom.
„Ako sestra pracujem od roku 1999. Najmä vyššie ročníky poznajú muža ako lekára alebo ošetrovateľa. Ale nájdu sa aj výnimky z mladších ročníkov. Stávalo sa mi, že ma oslovili pán doktor alebo pán ošetrovateľ. Vtedy ich upozorním, že som sestra, a poviem, že chápem ich prekvapenie.“ Na otázku, či si pacienti na mužov v tejto profesii zvykli viac ako kedysi, odpovedá jednoznačne. „Myslím si, že áno. Všetci sme sa museli prispôsobiť novým trendom v spoločnosti.“ Podľa neho sa totiž hranice medzi tradične „mužskými“ a „ženskými“ profesiami postupne stierajú. „Ženy sa začali venovať vo väčšej miere politike, podnikaniu, sú z nich profesionálne vojačky. Muži objavili v sebe vlohy pre niekedy typické ženské povolania. Z detských čias si pamätám, že v potravinách boli len ženy. Teraz sú tam aj predavači.“
Pacient je človek
Je teda medzi mužskou a ženskou sestrou rozdiel? Podľa Štefana Babeja v tom najpodstatnejšom určite nie. „Myslím si, že je jedno, či ste muž alebo žena. Ak v človeku vidíte v prvom rade pacienta, máte v sebe empatiu a slušné správanie, nemáte problém s pacientom bez ohľadu na jeho pohlavie.“
Za viac ako štvrťstoročie zažil množstvo situácií. Nie všetky sa však dajú po skončení služby jednoducho odložiť. Najťažšie sú podľa neho chvíle, keď si k pacientovi vytvorí vzťah. Keď s ním trávi počas služieb dlhé hodiny, niekedy týždne či mesiace. „No a potom sa stane, že napriek snahe celého tímu lekárov, sestier, sanitárov, rodiny pacient zomrie. To človeka zasiahne.“
Súkromie verzus práca
Naučiť sa oddeliť nemocnicu od súkromia preto nie je jednoduché. A možno ani úplne možné. „Snažím sa súkromie nechať pred dverami oddelenia a nemocnicu pred dverami súkromia. Myslím si ale, že treba trochu súkromia pustiť do nemocnice a trochu nemocnice pustiť do súkromia.“ Dôležitý je podľa neho tím a predovšetkým človek, ktorému môže úplne dôverovať. „Zdravotníctvo je tímová práca. Preto v tíme musíte mať spriaznenú dušu, ktorej stopercentne dôverujete, ktorej môžete povedať čokoľvek o práci a súkromí.“
Najväčšia odmena
Napriek všetkým ťažkým chvíľam prichádzajú aj okamihy, ktoré mu pripomenú, prečo túto prácu vlastne robí. „Vždy si to poviem, keď pacient odchádza domov v stabilizovanom stave, vráti sa k svojim blízkym.“ Niektorí pacienti sa dokonca poďakujú osobne. „Sú pacienti, ktorí prídu poďakovať za starostlivosť, povedia pár slov, pochvália profesionalitu celého tímu nášho oddelenia, podajú ruku.“
Čo mu teda viac ako 26 rokov v zdravotníctve dalo a čo vzalo? Odpoveď je úprimná. „Naučil som sa trpezlivosti, pokore, vytrvalosti. Každá práca človeku niečo vezme. Vzala mi kus súkromia.“
Odbornosť nestačí
Práca s chorými ľuďmi prirodzene mení aj pohľad na vlastný život. Keď človek denne vidí cudzie trápenie, svoje vlastné starosti začne vnímať trochu inak. „Snažím sa pristupovať k životu zodpovedne. Tiež mám svoje starosti, ktoré mi ‚spríjemňujú‘ život. Keď niekedy vidím, aké trápenia majú pacienti, tak si poviem, že to moje nie je až také zlé.“
A čo je v tejto profesii dôležitejšie – odbornosť alebo empatia? „Obe idú ruka v ruke. Odbornosť musíte obaliť empatiou, vcítením sa do pacienta. Každý človek totiž reaguje na svoju diagnózu a informácie o chorobe inak. Sestra pritom nie je iba vykonávateľkou lekárových pokynov. Sestra sa tiež môže, a mala by sa, rozprávať s pacientom o jeho zdravotnom stave.“
Ak by mal vymenovať vlastnosti, bez ktorých sa toto povolanie nedá robiť, jeho zoznam je pomerne jasný. „Ochota vzdelávať sa, sebareflexia, kolektívne cítenie, empatia, nemať strach, komunikatívnosť. Bez komunikácie to nejde,“ povie bez zaváhania.
Pacienti budú stále
Čo by povedal mladému mužovi, ktorý o profesii zdravotnej sestry uvažuje, ale obáva sa reakcie okolia? „V dnešnej dobe nie sú povolania, zamestnania len mužské alebo len ženské. Netreba sa báť reakcie okolia.“
Zároveň však otvorene priznáva, že ide o náročné povolanie, v ktorom sa mieša radosť so smútkom. „Povolanie sestry je pekné a náročné, v ktorom sa spája smútok s radosťou. Vyžaduje ochotu neustále sa vzdelávať, čeliť negatívam a pozitívam kolektívnej práce, úmrtiu pacienta.“
Náročné sú aj služby a ich zásah do súkromného života. Práca na smeny totiž narúša súkromný život. Na druhej strane je podľa neho zdravotníctvo stále profesiou, ktorá poskytuje istotu práce. „Nedostatok sestier v nemocniciach je dlhoročný problém. Preto máme veľa nadčasov. Pracovať v zdravotníctve je istota práce, pacienti budú stále.“
Snažím sa byť stále muž
Ako sa vlastne muž cíti v prevažne ženskom kolektíve? Je „jeden z dievčat“, alebo si stále zachováva svoju mužskú pozíciu? „Snažím sa byť stále muž. Za vyše 26 rokov praxe som ale určite pochytil niektoré ženské vlastnosti.“ Svoje kolegyne vníma predovšetkým ako partnerky v práci. „Dievčatá vnímam v prvom rade ako kolegyne. Ako tím sme skvelý. Máme skvelé výsledky.“ Zároveň však dodáva, že v žiadnom kolektíve si nemožno rozumieť úplne so všetkými. „Vždy sa nájde čierna ovca, ktorá to v kolektíve negatívne spestrí. Tak to je.“
Napriek všetkým náročným stránkam ho však na tejto práci stále niečo teší. Predovšetkým ľudia, s ktorými každý deň tvorí tím. „Že som stále súčasťou tímu ľudí nášho oddelenia, ktorí dávajú do svojej práce všetko, aby našim pacientom pomohli čo najviac.“ A keby dostal možnosť vrátiť čas na začiatok, znovu by si vybral povolanie zdravotnej sestry? Odpoveď príde bez zaváhania: „Áno, vybral. Ale bola by to prvá voľba, nie plán B.“
8
