Spomíname si na nezabudnuteľnú speváčku: Jana Kocianová († 72) by sa 8. júna dožila 80 rokov

Patrila medzi najvýraznejšie spevácke talenty v bývalom Československu, neskôr sme s my, Slováci, mohli hrdiť tým, že máme doma speváčku s hlasom, ktorým disponujú vari len černošské hviezdy. Jana Kocianová († 72) ohromila svojím spevom hudobných kritikov, o fanúšikoch nehovoriac. Žiaľ, v jej prípade platí, že doma nikto nie je prorokom. Kým v zahraničí zbierala ocenenia, na domácej hudobnej scéne to platilo len do čias, kým ju neprevalcovali iné žánre. Jej návrat na pódiá bol po Nežnej revolúcii pozvoľný, ohromila však stále výnimočným hlasom, pri ktorom naskakovali zimomriavky. Ten zázračný hlas navždy utícho v septembri 2018, keď speváčka podľahla zákernej chorobe.

O svojej láske k hudbe sa vyznala v knihe Zahoď starosti, ktorú stihla napísať so spisovateľkou Marikou Studeničovou. „Tak to som ja. Speváčka Jana Kocianová. Viem, čo je beat, a milujem blues. Mám rada džez, veď som priateľka múz. Túžim po vás a po svetlách scén. Potlesk, ten zázrak počuť chcem... Ale inak som normálna ženská, ktorú trochu prekvapil vek. Totiž, zdá sa mi, že sedemdesiatka prišla akosi skôr, než mala. Ale to nevadí... Len mračiť sa znova nezačni a život budeš mať senzačný!“

Už ako malé dievča obdivovala spirituálne spevy. Fascinovala ma americká gospelová speváčka Mahalia Jackson. Mnohí kritici ju dodnes pokladajú za najlepšiu interpretku tohto žánru. Táto černošská speváčka, ktorá začínala spievať ako mladé dievča v baptistickom kostole, o niekoľko rokov doslova zmenila tvár americkej hudby. Jana Kocianová inklinovala aj k džezu, bolo to vraj úplne prirodzené. „Nerozmýšľala som nad tým, akú hudbu počúvam, čo spievam. Jednoducho som to tak cítila. Púšťala som si Ellu Fitzgerald a Louisa Armstronga, ale rovnako kráľovnú soulu Arethu Franklin. Akosi podvedome ma chytila za srdce „čierna“ hudba a viac ma nepustila,“ vyznala sa v knihe Zahoď starosti.

Súťaž talentov

Janka  ̶  tak je jej meno uvedené v rodnom liste i v „občianke"  ̶  sa narodila 8. júna 1946 v Šaštíne-Strážach Márii a  Antonovi Kocianovcom. Odmalička spievala doma, v škole a neskôr v detskom zbore Československého rozhlasu. Každou návštevou Záhoria rástla jej láska k ľudovým piesňam a tiež k cigánskej hudbe, ktorú mohla autenticky vnímať na vystúpeniach miestnych kapiel. Počas gymnaziálnych rokov tancovala v súbore Železničiar.

V detstve  ju magicky priťahoval spev hviezdy spirituálov Mahalie Jackson. Zážitky s  touto hudbou boli pre ňu synonymom domova, toho hudobného. Obdivovala džezové fenomény, ako bola Ella Fitzgerald a Louis Armstrong, či soulová kráľovná Aretha Franklin. Neskôr ju chytila Tina Turner. V podstate všetko „čierna" hudba. V roku 1968 si teda do televíznej súťaže Zlatá kamera úplne logicky vybrala áriu z Gershwinovej džezovej opery Porgy & Bess  Summertime. A s ňou túto súťaž speváckych talentov suverénne vyhrala! Víťazstvo znamenalo zvrat v  jej živote. Bol to Jerry Shejbal, ktorý ju prvý pozval do svojej kapely na zahraničné angažmán.

Pre Janu to bola tvrdá škola. Po návrate na Slovensko sa musela pripomenúť a prvou významnou príležitosťou boli Oravské synkopy 1972, kde s piesňou Mojich sĺz sa nedočkáš získala druhú cenu. A začala sa éra úspešných rozhlasových nahrávok. Aranžmánov sa ujal Josef Škvařil, bubeník TOČR-u. Hudobní skladatelia a hudobníci sa tešili, že majú dočinenia s „hotovou“ speváčkou. A jej popularita u poslucháčov vzrastala. Prišiel prvý veľký hit Kadiaľ ísť (ústredná melódia filmu Love Story), potom Nekonečná láska, Zahoď starosti... Tieto piesne spolu s  inými nahrávkami tvorili prvú LP platňu vo vydavateľstve  Opus. Vyšla v roku 1973, po sérii mnohých úspešných singlov. Na Vianoce toho istého roku vyšla platňa  Vianoce s Janou.

Ponuka od Gotta

Vtedy mala Jana za sebou krátke účinkovanie v Tatra revue, spoluprácu s Orchestrom Juraja Velčovského, ale i s Josefom Lauferom a s jeho skupinou Golem. Nasledovala ponuka z Prahy na účinkovanie v súbore sprevádzajúcom  Karla Gotta. Spolu s Jitkou Zelenkovou vystupovala dva roky s Gottom ako vokalistka, no naďalej nahrávala vlastné piesne v Bratislave. V roku 1974 vydala LP  Večná hra. Zúčastňovala sa pravidelne na festivale Bratislavská lýra, ale až v roku 1975 si odtiaľ odniesla striebro za Májový vánok. Vtedy už spolupracovala aj s Novým Tradicionálom, s ktorým nahrala tretiu LP  platňu Každý deň, tentoraz s užšie vymedzenou dramaturgiou, tradicionálmi z 20-tych a 30-tych rokov a s obľúbenými spirituálmi. Vydavateľstvo Opus jej udelilo Zlatý erb ako najpredávanejšiemu interpretovi populárnej tanečnej hudby v rokoch 1971  ̶  1975.

S Lasicom a Satinským

Po dvoch rokoch u Karla Gotta opustila pohodlný post vokalistky, pozbierala špičkových muzikantov z TOČR-u a spomínaného Nového Tradicionálu (Juraj Lehotský, Dušan Húščava, František Karnok, Stanislav Herko, Alois Bouda, Tomáš Seidman, Ivan Lieskovský a Josef Škvařil). Skupina dostala názov Kyvadlo. Zboristkami boli sestry Bezákové a Gabika Šusteková. Scenár k   programu mala napísať dvojica Lasica  ̶  Satinský, ale Jane sa podarilo pre nich vybaviť aj verejné účinkovanie po dlhodobom zákaze-nezákaze, ktorý mali v čase normalizácie. V réžii Jána Roháča vznikol koncertný program Stretnutie. Premiéru malo v Šaštíne, v novembri 1975.   Za rok sa uskutočnilo dvesto repríz. Jediným televíznym dokumentom tejto spolupráce bolo spoločné číslo v legendárnom televíznom Silvestri 1977 s piesňou  C´est Si Bon s nezabudnuteľnými výstrihmi na chrbte  ̶  Janinom i Julovom.

70. roky

Na  Bratislavskej  lýre  1976 získala zlato v národnej i medzinárodnej súťaži s pesničkou Pár nôt. V januári 1977 nahrala svoju štvrtú LP diametrálne odlišnú od prvých troch. Boli to ľudové piesne v sprievode Farkašovcov  ̶  Ej, srdénko moje. Na koncertných pódiách začala jej spolupráca so skupinou Prognóza. Pestrosť v programe Podoby doplňovali aj typické bohaté „prognózické“ vokály (členmi boli vtedy napríklad Ľubomír Stankovský, Emil Frátrik, Ľudovít Nosko a neskôr Oto Meluzín). Perkusionistom a umeleckým vedúcim bol opäť Josef Škvařil. Na Bratislavskej lýre 1978 spievala pieseň demonštrujúcu tento nový zvuk  ̶  Bláznivá pesnička. V roku 1979 sa kapela vrátila k názvu Kyvadlo. Josef Škvařil sa rozhodol pre účinkovanie v Nemecku a Janka začala koncertovať s brnianskymi muzikantami na čele s kapelníkom Jiří Suchým.

Single aj LP platne

V   období  rokov 1978  ̶  1979 speváčke vychádzali iba single. Jedným z   nich bola aj ďalšia lýrovka Nech to má spád. Tá bola zvesťou o novom tandeme, ktorý pripravoval repertoár  ̶  Pavol Daněk   a   Dežo Ursíny. Šlo o   úplne novú spevácku podobu,  rockovejšiu než kedykoľvek predtým. Výsledok sa dostavil v   roku 1980 vo forme LP  Zrkadlá. Na ďalšej LP Sklíčka dávnych stretnutí sa zvuk a štýl znovu zmenili, bol to poprock a v ňom miesto pre moderné kantilény.  S   titulnou skladbou   Jána Kovářa  zvíťazila v roku 1983  v medzinárodnej súťaži o Bratislavskú lýru, tam v prevedení veľkého orchestra. S piesňou Sklíčka dávnych stretnutí sa v 1984   zúčastnila na pesničkovom festivale na Malte. V  tomto roku spolupracovala aj so západonemeckým producentom   Germanom Weissom. Naspievala jeho pieseň Moment of Love  pre nemecký film a nahrala ju aj pre nemeckú televíziu. Singel sa prekvapivo objavil aj na slovenskom trhu a v rozhlase vznikla slovenská verzia Len chvíľu ťa mám.

V prítmí

V rokoch 1984  ̶  86 cestovala po Československu s programom V prítmí, opäť so skupinou  Kyvadlo. Okrem bežných piesní z Jankinho repertoáru  tam bola perlička  ̶  beatlesovka Yesterday  v sugestívnej soulovej verzii. Program bol bohatý aj na choreografické čísla. Generačne zaťažení kritici to vtedy neuznávali, vládla mentálna nesloboda, mantinelizmus, oddeľovali sa generácie spevákov 70-tych rokov od tých, čo prišli neskôr. Jana vytrvala a hľadala nové cesty, spolupracovala s novými autormi. V roku 1985 pre ňu napísal začínajúci skladateľ Rudo Geri lýrovku  Pán život. Pribudlo niekoľko ďalších piesní, ale situácia už bola odlišná od minulej dekády. K vytvoreniu LP nedošlo a single už sa takmer nevydávali. V roku 1986 Geri napísal lýrový duet  Ráno, ktorý Jana Kocianová naspievala s Karlom Černochom. Počas kariéry naspievala celý rad duetov, s Ivom Hellerom,  s Karolom Duchoňom, s Ľudovítom Noskom, s Otom Meluzínom...

80. roky

V roku 1986 sa opäť stretla so svojou kolegyňou Jitkou Zelenkovou. Naspievali duet pre spoločný televízny program Čakanie na Gotta. Odvysielali ho až o niekoľko rokov neskôr. Natočila aj ďalší recitál, kde okrem piesní z muzikálu Chorus Line nahrala duet so svojím strýkom Vojtechom Kocianom, ktorý bol sólistom opery Národného divadla v Prahe. Šlo o duet z opery Porgy & Bess. Tento program sa na TV obrazovky nedostal vôbec.

Bez kapely

Obdobie druhej polovice  80-tych rokov znamenalo niekoľko zmien: v októbri 1986 sa konala derniéra programu so skupinou Kyvadlo. Potom už Jana nemala vlastnú skupinu, iba hosťovala s rôznymi zoskupeniami a orchestrami. Pre Opus natočila novú LP a vrátila sa k cigánskym piesňam. Spolu s Jánom Berkym-Mrenicom a  jeho orchestrom nahrala svoju ďalšiu „živú“ platňu, teda spev a hudba išli naraz. Tak to bolo aj v prípade jazzovej LP Každý deň a ľudovkovej Ej, srdénko moje. LP Káli Rosita bola nahrávaná na prelome rokov 1987  ̶ 1988, Opus ju vydal až vo februári 1989. Televízny recitál nakrútený k tejto LP televízia potom veľakrát reprízovala a album sa dočkal niekoľkých reedícií aj na CD.

90. roky

V 90-tych rokoch sa vnímanie a napokon aj vnútorná sloboda poslucháčov, divákov a kritikov zmenili. Mantinelizmus sa vytratil, uvoľnilo sa miesto pre všetky generácie spevákov. Odrazu bol priestor aj pre „repeťákov“,  aj pre spevácku omladinu. Jana si i v tomto čase zachovala príslovečný štýl, ba oveľa dôslednejšie dbala na výber repertoáru. V televíznom Repete účinkovala so svojimi najväčšími hitmi, ale stanovila si jasné hranice, pretože v tom čase sa vrátila k hudbe, ktorú vždy milovala najviac  ̶  blues, tradičný džez a spirituály. Znovu začala vystupovať s T+R Bandom, príležitostne s Orchestrom Gustava Broma a s mnohými pianistami, skvele si sadli s Emilom Viklickým či s Gabrielom Jonášom. A práve s ním nahrala pozoruhodný album Spiritual from the heart. Vznikol opäť Janinou obľúbenou metódou: naživo v štúdiu, na jeden záťah. Nahrávali ho v roku 1992, v predaji bol až v roku 1994. V medzičase, v roku 1993, nakrútila televízne  Jazzové evanjelium s kapelou, kde okrem pianistu Gabriela Jonáša hral na basu Ondřej Balcar, na bicie Cyril Zeleňák a na ústnu harmoniku  Erich Boboš Procházka.

V roku 1996 natáčala STV koncert k Jankinej päťdesiatke. Sprevádzal ju T+R Band a hostia Antonín Gondolán na basu a Erich Boboš Procházka na ústnu harmoniku. S T+R Bandom sa prvý raz predstavila i dánskemu jazzovému publiku na festivale vo Fredericii, v júli 1996. V 90-tych rokoch vystupovala s rôznymi zostavami na pravidelných jazzových večeroch na Vajnorskej ulici a v Istropolise. Na jeden z nich si pozvala aj Jitku Zelenkovú. A naopak, Jitka pozvala Janku na spoločné vystúpenie do Prahy v roku 1997.

Evanjelium

Počúvanie rozhlasových programov kazateľa Jána Sucháňa Janu tak silne ovplyvnilo, že sa rozhodla pozvať ho na nahranie hovoreného slova na jej ďalšie spirituálové album Evanjelium. Zbory nahrala skupina Close Harmony Friends a sprievodná skupina špičkových jazzmenov (Dodo Šošoka, Stanislav Herko, Milan Vidlák, Peter Markuljak, Martin Ďurdina, Igor Bielik, Ján Demenčík, Milan Ruček, Josef Škvařil, Erich Boboš Procházka). Album vyšiel v roku 1999.

Prelom tisícročí

V roku 2000 dostala ponuku z   džezového festivalu v dánskom Silkeborgu a na tento zájazd si prizvala Traditional Jazz Band Lučenec (Richard Novotný, Henrich Gondáš, Elemír Görči, Martin Vašaš, Matej Vrábel, Attila Atlas, Stanislav Spišiak). Prvé spoločné koncerty mali taký úspech, že sa do Dánska vrátili na turné v roku 2001 (to už so Štefanom Bartušom na basu), dvakrát v 2002 a v 2003. V mnohých dánskych domácnostiach sa medzi cédečkami ocitol i album, ktorý Jana s Lučenčanmi nahrala hlavne pre dánske publikum: Oh When The Saints Go Marchin´In. Zožali ovácie aj u publika na pražskom Swing festivale a na džezovom festivale v Maďarsku. Paralelne účinkovala i s Electric Blues Bandom, s Tradicional Clubom a s inými skupinami. Medzitým v roku 2001 naspievala niekoľko skladieb na CD Idem domov s  ĽubomVirágom a s Fantasy Orchestra Ladislava Riga.

Pôvodné skladby

V roku 2006 dostala chuť znova naspievať pôvodné slovenské skladby a vrátiť sa tak ku skladbám, ktoré v čase svojho vzniku v množstve iných hitov ušli pozornosti rozhlasových redaktorov a poslucháčov. Jana si ich po rokoch vypočula a zistila, že ich kvality stoja za to, aby  si z nich trinásť vybrala na svoj album. O nové aranžmány požiadala Banskobystričana Mariána Chupača.

Vydavateľstvo Opus prišlo s nápadom vydať to ako dvojalbum. Jeden disk obsahuje spomínané remaky a k tomu bonus Vianoce s Janou, druhý disk je výberom nahrávok od začiatku 70. rokov až po toto tisícročie. Dvojalbum pod názvom Pár nôt sa objavil na vianočnom trhu v roku 2007.

Neskôr speváčka vystupovala buď s veľkými orchestrami, alebo s kvartetom a s vokálnym triom alebo sólovo, iba s hudobným podkladom na CD. Párkrát spievala aj programe STV Takí sme boli. S brnianskym bigbandom naspievala na ich CD v roku 2008 slávnu Bernsteinovu Somewhere a stále populárnu pieseň Margie (Vláčik). Začala spolupracovať s multiinštrumentalistom Tomášom Rédeyom, ktorý jej pripravoval aranžmány a hudobné podklady na vystúpenia.

Ján Sucháň a The Gospel Family

Na sklonku roku 2009 vznikol v spolupráci s kňazom Jánom Sucháňom album Otče náš. Bol to spontánny nápad oboch hlavných protagonistov. Desať rokov po spoločnom projekte Evanjelium skombinovali  hovorené slovo s textami piesní, aby navzájom korešpondovali a dopĺňali sa. Koncertná podoba mala veľký úspech, okrem dvoch hlavných protagonistov aj zásluhou  Art Music Orchestra, ktorého aranžmány a prevedenie sú blízke soundu niekdajšieho TOČR-u a súčasne obohatené o modernejšie prvky.

V posledných rokoch speváčka obnovila spoluprácu s novodubnickým zborom The Gospel Family a jej návrat na koncertné pódiá a na televízne obrazovky bol naozaj bravúrny. Vzniklo silné spojenie, ktoré mnohí pokladajú za ďalší vrchol Kocianovej kariéry. So The Gospel Family napríklad vystúpila v rámci veľkého koncertu Slovenské divy v pražskej Lucerne 1. 2. 2016.    

Zákerná choroba

V najväčšom speváckom rozkvete, po veľkolepom návrate na spevácke pódiá vydala Jana Kocianová spomínanú biografiu Zahoď starosti. Aké príznačné! Nemohla tušiť, že plánované koncerty a besedy s fanúšikmi sa neuskutočnia. Osud sa s ňou trpko zahral. Po operácii prsníka v roku 2014 sa cítila vo forme, nepripúšťala si, že by to nedopadlo dobre. pracovala naplno a užívala si to, čo milovala – hudbu.

Lenže choroba, hoci sa zdalo, že nad ňou zvíťazila, sa vrátila ako jasný blesk z neba. Vdovec po Jane Kocianovej, hudobník Josef Škvařil na posledné dni so svojou milovanou manželkou spomína: „Najhoršie to bolo pred Jankinou smrťou, lebo ja som už vedel, že zomrie. Lekárka mi povedala, že je to otázka ani nie týždňov, ale len dní. Janka to nevedela. Mala dostať v ten deň ambulantnú chemoterapiu. Zbalila si veci do tašky, s tým, že keď jej dajú chemoterapiu, pôjdeme na chalupu do Harmónie. Ráno odišla do nemocnice, ja som pre ňu na obed prišiel a ona ležal na posteli. Povedala, že vraj tam musí zostať aspoň dokonca týždňa. Išiel som za lekárkou zistiť, čo sa deje.  Povedala mi, že Jankine výsledky sú také zlé, že ju už nebudú liečiť, ale jej budú tlmiť bolesti. Boli to veľmi zlé tri týždne, lebo som vedel, že odchádza. Ona však verila, že sa vylieči,“ hovorí vdovec so vzdychom, z ktorého cítiť nekonečný smútok:

„Boli sme s Jankou zvyknutí, že keď niekto z nás prišiel domov, už od dverí zakričal – Dobrý deň! A teraz poviem dobrý deň, a nikde nikto. Smutné je, že dnes si ľudia na nič nespomínajú. Keď idem medzi tridsiatnikov, tí už Janku ani nepoznajú. Oni to meno v živote nepočuli. Šoubiznis je zvláštna vec,“ uzatvára vdovec.

Zdroj foto: ancn, Miro Bruna, ajk