Architektka Zuzana Aufrichtová: Podporuje umenie a pozýva na výstavu StONE for ONE

Ako premeniť obyčajný kameň na posolstvo pre budúcnosť? Architektka a urbanistka Zuzana Aufrichtová (50) verí, že umenie dokáže spájať ľudí, kultivovať verejný priestor a podnecovať dialóg. Interaktívnou výstavou StONE for ONE v umeleckej záhrade Magic garden v Bratislave pozýva návštevníkov zamyslieť sa nad tým, aké slová, hodnoty a odkazy chceme zanechať tým, ktorí prídu po nás. Rozprávali sme sa s ňou o umení, architektúre, strachu z budúcnosti aj o tom, prečo je dôležitejšie stavať z kameňov domy, než ich hádzať po sebe.

Inštalácia interaktívnej výstavy StONE for ONE (slovo pre budúcnosť) sa začala  v Kaštieli v Moravany nad Váhom v lete minulého roka. Je prvým verejným umeleckým prejavom Zuzany Aufrichtovej ako architektky – urbanistky, ktorá vníma mesto ako verejný komunikačný priestor, ako prostredie pre kultivovanie spoločnosti. „Kamene sú tu odjakživa, od vzniku ľudských sídiel, sú ich neodmysliteľnou súčasťou. V dobe kamennej sa ľudia pomocou nich dorozumievali klepaním jedného kameňa o druhý. Mesto vníma ako verejný priestor, ktorý ponúka príbeh, ktorý si môže voľne interpretovať každý jeden obyvateľ alebo návštevník mesta. Mesto nie je konglomerát stavieb, ale užitočným miestom pre komunikáciu. Netvoria ho domy, ale ľudia, ktorí sa stretávajú v uliciach mesta, v budovách, a ktorí spolu komunikujú. Ideu, ktorú chce mesto prezentovať, musí nepretržite podporovať umením, sochami na významných miestach a ďalšími umeleckými formami,“ myslí si autorka projektu.

Odkazy a maľby

Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom patril v minulosti výtvarníkom. Práve toto prostredie oslovilo Zuzanu Aufrichtovú, ktorá na toto miesto minulý rok pritiahla nielen umelcov z radu výtvarníkov, ale aj bežných návštevníkov, ktorým ponúkla viac než len vizuálne potešenie. „Výstavu sme najskôr umiestnili do renesančného arkiera. Z arkiera sme ju preniesli do záhrady a po vernisáži je po celé leto k dispozícii všetkým ľuďom,“ hovorí autorka výstavy.

Pri inštalácii – zrkadlovej plochy s bielymi kameňmi bola umiestnená malá tabuľka, ktorá vyzývala návštevníkov: Vyber si kameň a napíš slovo pre budúcnosť. A čo to znamená? „Na malej časti kameňov bol nakreslený obrázok, ostatné boli biele. Každý kameň je iný, a to, aký práve  vezmete do ruky, závisí od šťastia. Tak je to aj v živote – niekto má viac šťastia, niekto menej. Niekto nájde na kameni namaľovaný obrázok a niekto slovné odkaz, ktorý zanechal niekto z predchádzjúcich návštevníkov. Milé bolo napríklad sledovať seniorky, ktoré sa prechádzali po parku. Pobudli pri kameňoch asi hodinu, vzali do ruky vari všetky, jeden po druhom, a čítali odkazy na nich. Aj deti to tam milujú, nakreslili na kamene vlastné obrázky,“ s nadšením vysvetľuje Zuzana Aufrichtová, podľa ktorej StONE for ONE nie je len umeleckou inštaláciou. Jej nosnou ideou bolo povzbudiť ľudí do budúcna, aby čítali, počúvali, hovorili a písali, teda aby hľadali spoločné slová – aby našli spoločnú reč. Avšak ktoré slová sa dostanú do budúcnosti, zostáva pre prítomnosť neznáme.

Kamene sa nehádajú

Idea výstavy má za cieľ odbúrať obavy z neznáma a poskytnúť každému príležitosť vybrať si a zadefinovať svoju neznámu. „Aj my ľudia sme ako kamene. Tak ako je každý kameň jedinečný – jeden dokonale obliaty vodou, iný nepravidelný a drsný –, aj ľudia sa od seba líšia. Niekto sa narodí s väčšími prednosťami, iný musí prekonávať viac prekážok, no každý z nás má svoje miesto a význam v živote. Všetci sme tu pre to, aby sme prinášali radosť. Keď vnímate to pekné okolo seba, keď ste spokojný sám so sebou, vnímate aj ostatné veci takou optikou. Možno to znie ako klišé, ale dosiahnuť v živote spokojnosť je veľmi oslobodzujúce. Na rozdiel od nás, ľudí, kamene sa nehádajú, nezávidia si, dokážu žiť vedľa seba v rieke, na ceste, kdekoľvek v prírode. Skúsme žiť podľa nich, veď lepšie je z kameňov postaviť dom, než ich hádzať po sebe.“

Minulosť, súčasnosť a budúcnosť

Čo bolo impulzom, aby sa architektka a komunálna politička v istom životnom období začala intenzívne zaoberať výtvarným umením? „Presah komunálneho politika je v tom, že sa musí niekde ventilovať. Ja som našla radosť v umení a podpore kvalitného umenia. Práve takouto minimalistickou inštaláciou spomínanej výstavy by som rada primäla ľudí, aby sa zamysleli nad budúcnosťou. Posolstvo výstavy a sprievodnej knižnej publikácie je, že ako som už spomínala, my sa veľmi obávame budúcnosti. S touto emóciou narábajú  politici, ale aj umelci... A vieme, že strach je silná emócia. Avšak pre minulosť je dnešok v podstate budúcnosť. Bojíme sa budúcnosti, hoci nevieme, aká bude. Ale budúcnosť nás už vidí, a ona sa musí báť ešte viac. Možno sa pýta – čo čakajú, že z toho môže vzísť, keď sa tak boja?“  usmeje sa nad otázkou Zuzana Aufrichtová, a hneď vysloví dávku optimizmu: „Netreba sa báť. Určite je krajší dnešok s výhľadom, že sa nebojíme toho, čo bude. To nás paralyzuje, zhoršuje dnešok a budúcnosť rozhodne nezlepší. Viem to aj z vlastnej skúsenosti – po skončení školy som mala ako architektka obhájiť svoju prvú prácu a pamätám si, ako som sa bála či sa mi to podarí. Manžel ma povzbudzoval: ´To zvládneš, veď si už zmaturovala! Predstav si, ako si sa bála pred maturitou a vidíš, už to máš za sebou. Toto bude presne to isté.´ A mal pravdu, odvtedy prešlo vyše dvadsať rokov a ja si občas pripomeniem: Áno, už som zmaturovala...“

Dnes už Zuzana Aufrichtová dávno nie je žiadna maturantka, úspešne absolvovala vysokú školu, s manželom tvorí roky šťastný pár, je matkou troch detí a vie, že mnohým veciam dávame zbytočne väčšiu váhu, než je nutné. Riadi sa presvedčením, že na veci, ktoré možno zmeniť, treba aktívne pôsobiť a chyby netreba prehliadať. „Myslím si, že vo vnímaní spoločnosti nastal výrazný problém v dôsledku prílišnej tolerancie v pochybenia ľudí. Chyby natreba ospravedlňovať, ale opravovať.  Asi to znie trochu prísne, ale ja to tak vidím,“ zamýšľa sa.

Od strojárstva k architektúre

Zuzana vyrástla v právnickom prostredí. Jej mama, právnička, netrvala na tom, aby ju dcéra nasledovala a vyštudovala právo. „Zvykla mi pripomínať: Lekár má v rukách osud jedného pacienta, právnik dokáže zničiť celé rodiny, ale architekt môže poškodiť na sto rokov celé mesto,“ tlmočí mamine slová Zuzana Aufrichtová. „Keď som sa prihlásila na architektúru, zdôrazňovala mi, aké zodpovedné je byť architektom, preto si výber školy mám dobre zvážiť. No a práve preto, aby sa tie mestá nepoškodili na sto rokov, vybrala som si odbor zameraný na urbanizmus a územné plánovanie, čo v časoch po revolúcii nebolo až také populárne. Všetko bolo ešte stále spojené so socialistickým plánovaním, málokto chápal význam územného plánovania, ktoré bolo, mimochodom, za socializmu na veľmi vysokej úrovni. Napríklad taký detail – ako sa má pristupovať k plánovaniu, to sa úplne rozpadlo, a preto som vďačná za nový stavebný zákon, ktorý v oblasti územného plánovania zadefinoval opäť jednotné pravidlá“ vysvetľuje.

Ale aby sme sa vrátili k jej rozhodnutiu študovať architektúru... Bola to vraj celkom prirodzená voľba, pretože od detstva mala rada výtvarnú výchovu, osem rokov navštevovala ľudovú školu umenia pod vedením akademického maliara Petra Horvátha. Rovnako úspešne sa však venovala aj atletike, mala dobré výsledky na atletických pretekoch. Napokon ju ale zavialo na strednú školu technického zamerania. „Skončila som Strednú priemyselnú školu strojnícku na bratislavskom Fajnorovom nábreží, hoci môj prvotný zámer bol študovať matematiku. To sa mi však nepodarilo, bolo to v období rok pred revolúciou v 89 a istí ľudia sa pričinili o to, aby som sa nedostala na vysnívanú školu. Pritom po talentových skúškach som bola na prijatá na výberové matematické Gymnázium na ul. Červenej armády, dnešné Gymnázium na Grösslingovej ulici, výsledky prímačiek a zoznam prijatých sa v tom čase lepili na bránu školy. Napriek tomu mi prišlo domov rozhodnutie o neprijatí. Potom som robila skúšky na iné bratislavské gymnázium zamerané na matematiku. Keď vyvesili hárky s menami prijatých žiakov, opäť som bola som medzi nimi, ale čuduj sa svete, domov mi opäť prišiel papier, že ma neprijali. Viete si predstaviť, aké sklamanie to bolo pre 14-ročné dievča? Mimochodom, úspešnú matematičku. Mala som za sebou rôzne školské matematické pytagoriády, olympiády, ba aj skvelé športové výsledky. Tá doba niesla aj také šrámy...“ spomína Zuzana Aufrichtová, avšak aj v jej prípade platí, že všetko zlé je na niečo dobré. „Nikdy neviete, či sa vám aj v tom zlom vlastne nedeje niečo výnimočné, čo sa ukáže v budúcnosti ako správna cesta. Lebo študentský život na strojárine, na známej Fajnorke, ktorá sídli v jednej z najkrajších budov v bratislavskom Starom meste na nábreží Dunaja, to boli skvelé študentské štyri roky môjho života. Škola ma naučila systémovej práci v zmysle – niečo si navrhnete, vypočítate, narysujete, a potom to ešte viete aj zostrojiť. Po maturite som si dala prihlášku na vysokú školu na architektúru. Z päťsto uchádzačov, korí robili talentové skúšky, som tentokrát na bráne Fakulty architektúry STU v zozname prijatých bola na najvyšších miestach. Splnil sa mi sen. Revolúcia priniesla zmenu.“

Projekt, na ktorý je hrdá

Po vysokej škole zostala pôsobiť na fakulte architektúry ako vedecká pracovníčka, neskôr aj ako tajomníčka vedeckej rady. „Poznám teda pomerne dobre aj akademické prostredie. Úspešne som robila územné plánovanie aj na akademickej pôde, aj v súkromnom sektore pre mestá a obce nie len Slovenska,“ uzatvára etapu študijných a začiatok profesijných rokov a vypichne jeden z projektov, za ktorým stojí ako odborníčka v územnom plánovaní. „Išlo o prerokovanie výberu diaľničného smerovania nad Považskou Bystricou. V hre boli dve možnosti – tunel, alebo viadukt ponad mesto. Presadili sme druhú alternatívu a dnes jazdíme po diaľnici ponad mesto. Ale viete, čo to bolo, presvedčiť ľudí z Považskej Bystrice, aby sa toho nebáli, vysvetliť im, že autá z diaľnic nepadajú? Mám obrovskú radosť, keď idem autom po diaľnici ponad Považskú Bystricu – vždy si spomeniem na prerokovania o územnom pláne v roku 2001.“

Záchrana umeleckých diel

Keď sám sebe dokážete v produktívnom veku, že máte vybudovanú slušnú kariéru, funkčnú  rodinu, občas zistíte, že ešte by ste chceli niečo tomuto svetu odovzdať. Podobne to cítila aj Zuzana Aufrichtová. „S manželom som sa spoznala v dvadsiatich a dodnes sme spolu, máme tri deti. Som vďačná za svoju rodinu. A keď máte život naplnený peknými vzťahmi, potom prichádza do života umenie, ktoré dáva životu inú, nepoznanú hĺbku,“ zamýšľa sa a podotkne, že nie všetky veci dokážeme pomenovať bez toho, aby často nebalansovali na hrane bláznivosti. Myslí si, že práve umenie dáva nástroje na to, že vieme podchytiť aj tie najtajomnejšie veci a dovoliť ich dopovedať tomu, kto sa na ne pozerá. To platí aj v prípade výstavy StONE for ONE.  Pred tromi rokmi založila spolu s ďalšími nadšencami neziskovú organizáciu PERPETUUM FÉLICITER. „Podarilo sa to aj vďaka ľuďom, ktorí sa dlho venujú umeniu. Patria k nim prorektorka STU, fakulty architektúry, prof. Ľubica Vitková,  historička umenia a pedagogička Ľuba Belohradská, sochár Milan Lukáč a sochárka Katarína Galovič Gáspár. Cieľom organizácie je zachraňovať diela, ktoré akoby stratili pre dnešnú dobu hodnotu. Ide napríklad o prekrásne sobášne miestnosti v slovenských obciach, plastiky na stenách škôl, ktoré za socializmu vyzdobovali známi výtvarníci, alebo sú to sochy na námestiach. „Tie sa dnes nahrádzajú LED diódami a striekajúcou vodou. Neznamená to však, aby pôvodné diela z námestí neboli zachránené. Stojí za to všetky tie mozaiky či sochy uskladniť, lebo si myslím, že príde čas, keď do moderného verejného priestoru budeme osádzať tieto diela, ktoré stále majú veľkú hodnotu,“ konštatuje Zuzana Aufrichtová.

StONE for ONE

Aktuálna výstava StONE for ONE, 2026 Edícia Gallus gallus v umeleckej záhrade Magic Garden vytvára priestor pre komunikáciu. Nadväzuje kontakt s návštevníkmi, čitateľmi a iniciuje ich k akcii, aby cez biele kamene vyjadrili svoje slovo pre budúcnosť a zdieľali ju s ostatnými. Pritom sa nemusia stretnúť na rovnakom mieste či v rovnakom čase. Oboznamujú sa s názorom ich predchodcov, ktorí už výstavu navštívili a navzájom sa nepoznajú. Zároveň môžu prispieť vlastným odkazom pre budúcich, tiež neznámych návštevníkov. Budúcnosť tkvie v komunikácii. V dobrovoľnom prejave osobného názoru, ktorý môže podnietiť nové úvahy, dokonca aj v interakcii s tými, ktorých zrejme nikdy nespoznáme. A aj keby sme ich spoznali, možno nikdy nezistíme, nakoľko sme sa ovplyvnili už v čase minulom. Kľúčovou ideou diela je odbúrať obavy z budúcnosti. Ponúknuť možnosť osobného zážitku prostou formou – slovom, slovami – zanechať svoj odkaz budúcnosti.

Ing. Arch. Zuzana Aufrichtová 

Je slovenská architektka – urbanistka, aktivistka a komunálna politička. V roku 2023 založila neziskovú organizáciu PERPETUUM FÉLICITER (v preklade trvalé, večné šťastie), ktorej cieľom  je zachraňovať umelecké diela a podporovať súčasné umenie. Pôsobila ako odborná poradkyňa pre územné plánovanie, krajinné plánovanie a povoľovanie výstavby, aj na Ministerstve životného prostredia SR a Ministerstve vnútra SR. V rokoch 2018 až 2022 bola starostkou mestskej časti Bratislava – Staré mesto. Založila staromestský Fond architekta Weinwurma, ktorý v rokoch 2020 až 2022 aktívne podporoval skvalitňovanie verejného priestoru Starého Mesta z externých zdrojov. Venuje sa územnému plánovaniu a regionálnemu rozvoju,  od roku 2003 je členkou Slovenskej komory architektov.

Zdroj foto: archív ZA