Príjemný, distingvovaný herec, ktorý sa svojimi úlohami natrvalo zapísal do sŕdc divákov. Herec Jaroslav Satoranský (86) sa aktuálne zaskvel v slovenskom televíznom éteri ako major Václav Koutný v úspešnom českom seriáli Policie Modrava.
Nesprevádzali ho žiadne milostné ani pracovné škandály. S manželkou Libušou sa zoznámil, keď mala čerstvých 15 a on sedemnásť. Po štyroch rokoch randenia sa zobrali, ich vzťah neohrozila žiadna Jaroslavova fanúšička, ktorých bolo neúrekom. Manželia vychovali dcéru Martinu a dnes im robia radosť nielen vnuci, ale aj pravnuci. S Libuškou prežil krásny rozprávkový život až do času, keď ich pred piatimi rokmi rozdelila smrť milovanej manželky.
Verný svojmu divadlu
Od roku 1966 pôsobí Jaroslav Satoranskýv Divadle na Vinohradoch v Prahe. „Áno, v roku 1966 som nastúpil do Divadla na Vinohradoch a som mu verný,“ s hrdosťou v hlase prezrádza divadelný gentleman. „Hneď na začiatku som mal ponuku do Národného divadla na účinkovanie v Našich furiantoch v réžii môjho profesora pána Vejražku. Mne sa na tých Vinohradoch tak páčilo, že som ponuku neprijal a dodnes som rád.“
Policie Modrava
V súčasnosti si jeho zrelé herectvo môžeme vychutnať v seriáli Policie Modrava, kde sekunduje slovenskej herečke Zuzane Norisovej a spoluprácu s ňou si veľmi pochvaľuje. „Sonička je nielen výborná herečka, ale aj speváčka. Absolvoval som vďaka nej dva koncerty skupiny Fragile, kde spieva. Je skutočne úžasný človek a nakrúcanie seriálu Policie Modrava s ňou bolo pre mňa sviatkom,“ prezradil seriálový major Koutný. Rád spomína aj na režiséra Jaroslava Soukupa, s ktorým sa natoľko skamarátili, že sú dodnes v kontakte. Dokonca vraj uvažovali, že možno by bolo zaujímavé v projekte pokračovať, ale potom skonštatovali, že na čo unavovať seba i divákov? V najlepšom treba prestať... Napokon, dodnes sa vysielajú reprízy a vďační diváci mu radi pripomenú pri stretnutiach príbehy, ktoré ich v seriáli ohromili.
Kašperské hory nepoznal
Zaujímalo nás, aká bola jeho reakcia na ponuku účinkovať v seriáli. „V prvom rade ma potešilo, že mám zase filmovú príležitosť, ale priznám sa, nečakal som taký ohlas, že sa nakrútia ďalšie série. Najprv neboli peniaze, a po rokoch sme sa k tomu vrátili a bolo to skvelé,“ pohrúžil sa Jaroslav Satoranský do spomienok. „Priznám sa Kašperské hory som predtým vôbec nepoznal, až vďaka seriálu som spoznal toto krásne prostredie. Aj keď nie dôkladne, predsa len, moja rola v seriáli nebola veľká, skôr taká poradná, ale užil som si to. Dokonca som ani nevedel, že bol seriál nominovaný na Českého leva, hlavne, že sa to páčilo divákom. V každom prípade považujem seriál za krásne záverečné pohladenie za mojou filmovou kariérou. Ďalšia rola neprišla, napokon, uvedomujem si svoj vek,“ pokrčil ramenami herec.
Hana i Hrdinovia
Kedysi sa hercom vypisovali obdivné listy a Jaroslav Satoranský dostával tiež plné vrecia listov, ktoré schovával v skrini v divadle a snažil sa odpisovať a posielať fanúšičkám fotografie s podpisom. Dnes príde list veľmi sporadicky. Hoci pred kameru už neplánuje, v divadle si ešte zahrá v predstavení Hana, ktoré je stále vypredané. V Divadle Kalich si zahrá s Petrom Kostkom a Miroslavom Vladykom v inscenácii Hrdinovia, kde hrajú veteránov v domove dôchodcov, takže stále má kontakt s divákmi, čo ho teší. Herectvo ma stále baví, ale tých postáv v mojom veku autori príliš veľa nenapísali, tak je toho čím ďalej tým menej a možno je to aj signál, že by bolo na čase pomaly končiť,“ uvažuje nahlas.
Vzácni kolegovia
V spomínanom roku 1966 prišiel do Divadla na Vinohradech spoločne s Jaromírom Hanzlíkom, ktorý prišiel rovno z gymnázia, hoci bol prijatý na DAMU, ale kolegovia prehovorili vtedajšieho riaditeľa pána Pavlíčka, aby ho prijal, že si ho vychovajú. Dostali sa do šatne, kde bol pán Brodský, Pleskot, všetci inšpicienti, bola to nádherná šatňa a Jaroslav Satoranský bez preháňania hovorí, že tam našiel druhú rodinu. Spomína aj na kolegov, ktorí už nie sú medzi nami. „Samozrejme je mi smutno, na druhej strane rád na nich spomínam a som šťastný, že som tú slávnu gardu vinohradského divadla zažil,“ hovorí Jaroslav Satoranský. „Ani neviem ako sa do nášho ročníka zaplietol Josef Abrhám. Odo mňa bol síce o dva dni starší, ale patril do ročníka nižšie spolu s Jirkom Krampolom a Petrom Čepkom. My sme boli v ročníku Jiří Kodet, Petr Kostka Jiří Hrzán, Jiří Záhajský, dokonca i Milan Sládek, ktorý sa stal potom svetovým mímom. Keď mal v Prahe vystúpenie, tak sme ho s Petrom Kostkom navštívili a zaspomínali sme na doby štúdií,“ usmieva sa pri rozprávaní Jaroslav Satoranský. Napriek tomu, že herectvo miluje, nikdy nemal vysnívané role ako napríklad Hamleta či princa, lebo neveril, že by ho do nich niekto obsadil. Rád však spomína na jednu z prvých hlavných rolí – Mackbeth.
Slovenské priateľstvá
Slávny seriál Inžinierska odysea z roku 1979 o troch mladých študentov, neskôr inžinierov, dodnes rezonuje. Zahral si v ňom s Petrom Kostkom a Michalom Dočolomanským († 66) a spomína, aj na režiséra Evžena Sokolovského († 72). „Dostať v tom čase hlavnú rolu v 13-dielnom seriáli, to bolo niečo,“ udivuje ho dodnes príležitosť, ktorej sa mu dostalo. „Naše vinohradské divadlo malo družbu s nitrianskym Divadlom Andreja Bagara, kde bola skvelá Adela Gáborová, Jožo Dóczy a ďalší. Vychytené boli výmenné divadelné zájazdy, my sme chodili do Nitry, oni k nám a vzťah so slovenskými kolegami bol úžasný. Ale zahral som si aj s Dušanom Blaškovičom, Zuzankou Cigánovou, Jankom Greššom, Ladislavom Chudíkom, Milanom Kňažkom v opere Faust a Margaréta. A milovali sme vaše slovenské pondelky, to sme nesmeli vynechať a veľmi sme si vážili slovenských kolegov.“
Doba je iná, pondelkové inscenácie sú spomienkami, ale dnes sa nakrúcajú denné seriály, ktoré sa tešia mimoriadnej obľube, má to dnešná herecká generácia ľahšie alebo komplikovanejšie ako generácia Jaroslava Satoranského? „Myslím si, že majú viac možností, my sme začínali s dvoma televíznymi kanálmi a ani im nezazlievam tie nekonečné seriály,“ ozrejmuje nám svoj pohľad na dnešnú televíznu tvorbu skúsený harcovník. „Aj keď je príprava rýchla, prídu do kontaktu s hereckou prácou. Pravdou je, že školy doslova chrlia absolventov herectva a tí mladí si tiež potrebujú a chcú niekde zahrať. Vzniká množstvo divadiel, je množstvo televíznych kanálov, ale keď je toho veľa, môže sa stať, že kvalita klesá, ale zase asi sa dá nájsť aj niečo dobré. Keď sa vysielal seriál Najmladší z rodu Hamrových, tak sa hovorilo, že boli prázdne ulice a svietili v oknách len modrasté svetlá televízorov. To sa asi dnes pri seriáloch nedeje. Mladí ľudia sa radi chvália tým, že nemajú doma televízor a ani ho nepozerajú, lebo existuje množstvo iných možností ako sa dostať k filmom a programom, ktoré si chcú pozrieť.“
Hrám dodnes - je to zázrak
A keď už sme spomenuli školy, ktoré chrlia hercov, sám Jaroslav Satoranský bol obľúbeným pedagógom, lebo svojim študentom dokonca kupoval banány a tak si ich rozmaznával. „Nechcel som ich podplácať, ale bola to pre mňa veľmi šťastná životná etapa,“ zaborí sa do spomienok aj so smiechom herec. „Nastúpil som v roku 1982 na DAMU ako pedagóg s kolegom hereckým Františkom Němcom, potom 4 roky s Viktorom Preissom. Od roku 1990 som prešiel na konzervatórium, kde ma angažoval profesor Laurin a 18 rokov som bol v tandeme s Janičkou Preissovou a boli sme obaja šťastní s tými deťmi, tak sme ich občas potešili ovocím. Keď sa tak obzerám za svojím hereckým, ale aj osobným životom – nemenil by som. Moji rodičia a sestra hrali ochotnícke divadlo, chodil som s nimi odmalička a jeden pán režisér ma potom zaviedol k herečke Suchánkovej Mlynářovej, mala asi 70 rokov a pripravila ma na skúšky. Mal som veľké šťastie, že som sa na prvý pokus dostal k profesorovi Vejražkovi, vyštudoval a hrám dodnes. Je to taký malý zázrak.“
Jaroslav Satoranský nemá problém komunikovať mailom, kamaráti sa s počítačom a technickými novinkami. Prezradil nám, že v začiatkoch mu pomohol vnuk, ale potom sám špekuloval ako čo funguje a prišlo to až tak ďaleko, že keď má niekto z rodiny sviatok, má skvelý program na počítači a vyrába im priania, čo mu zaberá dosť času. Kedysi aj športoval, ale to mu už moc nejde. Žije sám, aj keď jeho jediná dcéra mu denne telefonuje, aby sa presvedčila, že je v poriadku, ale poupratuje si sám, aj navarí občas, hoci stále sa mu nedarí odhadnúť množstvo a tak sa stane, že má tri dni rovnakú stravu. Čo ho dokáže ešte zaskočiť? „Prekvapuje ma, že dostávam ponuky na hranie na júl alebo august, že mi veria, že sa dožijem,“ usmieva sa na záver nášho rozhovoru sympatický Jaroslav Satoranský. „Samozrejme aj ja chcel by som tu ešte pobudnúť, aby som videl tie pravnúčatá ako sa im darí.“
Zdroj foto: Policie Modrava, Petr Chodura, Komorní divadlo Kalich
12
