Kapelník Senzusu Pavel Peschl po rokoch slávy na hudobnej scéne priznáva: Bolo to divoké a náročné obdobie!

Pavel Peschl (75) je neprehliadnuteľný muzikant, ktorý so skupinou Senzus prebrázdil nespočetnekrát Slovensko a stále, aj po personálnych zmenách, je o kapelu záujem. Priznáva však, že je to čím ďalej, tým náročnejšie. Doba sa zmenila hlavne v tom, že už nestačí dvíhať telefón a prijímať alebo odmietať ponuky. Treba sa ponúkať, zviditeľňovať, telefonovať, mailovať a z kapelníka je tak popri muzikantovi a šoférovi stal aj manažér. Navyše, zistili mu diagnózu, ktorá je nevyliečiteľná....

Ale začnime „od Adama“ – kedy ste vy alebo niekto iný spozorovali u vás hudobné sklony?

Býval som na Kolibe v Bratislave, kde bola hudobná škola. Rodičia ma tam zapísali na harmoniku, keď som mal 10 rokov. Priznám sa, príliš ma nebavila, ani baby na to neleteli, ale absolvoval som ju štyri roky. Neskôr som začal poškuľovať po gitare a zistil som, že aj spevácky nie som na tom zle. V rámci našej kolibskej komunity sme fungovali ako rôzne amatérske skupiny.

Ako to prežívali rodičia, že ste od harmoniky prešli ku gitare?
Neboli nadšení, hral som na záverečnom koncerte Mozartovú uspávanku, ale to bola posledná moja stretávka s harmonikou, zatvoril som ju do kufra, no a hral som na gitare, ktorú som dostal, to už som mal 16-17 rokov. S kamarátmi sme dali dokopy prvú  skupinu – The Jung Boys .  Bol to úžasný pocit sa stretnúť, zahrať si. Vtedy som nastúpil do rozbiehajúceho sa pomyselného hudobno- muzikantského vlaku, v ktorom som až do dnes. Hráčsky ma po doprovodnej gitare zaujala hra na basgitaru, tak som si kúpil basgitaru Jolanu, na ktorú som sa naučil pomerne rýchlo hrať. Bola to vstupenka do ďalšej skupiny s názvom Švace, kde sa už zostava rozrástla aj o šikovného klávesáka a peknú, výborne spievajúcu speváčku Evičku Samekovú,  ktorá bývala neďaleko mňa na Kolibe. Hrali sme hlavne prebraté piesne, ktoré vtedy leteli ako napríklad Olympic. Našli sme si skúšobňu v centre Bratislavy. Dlho som sa však v tejto partii neohrial – prišla vojenčina. Narukoval som do Malaciek ako radista. Aby som mohol častejšie a dlhšie byť na vychádzkach – smer Bratislava, kde som mal na Kolibe frajerku – bolo potrebné si predlžiť vychádzku, ktorá sa štandardne dávala do 22. hodiny. Získal som však ocenenie vzorný vojak, čo znamenalo o hodinu dlhšiu vychádzku. Urobil som si kurz radistu s najvyššou kvalifikáciou č.1 a získal som tak ďalšiu hodinu, čo bolo skvelé. Každý víkend som bol doma. Stíhal som posledný vlak do Malaciek, ktorý prichádzal 5 minút pred polnocou a buď som musel stihnúť kamarátov na bráne, alebo keď vlak meškal, preskakovať plot. Na vojenčine moja muzikantská éra pokračovala. Dali sme dokopy skvelú kapelu, aj sme povyhrávali nejaké súťaže na prehliadkach vojenských kapiel.

Ako to pokračovalo s frajerkou po návrate z vojenčiny?

Ako to býva s prvými láskami. Volala sa Janka, boli sme dokonca zasnúbení, no očaril ju iný muž, ktorý bol doma, bol starší, skúsenejší, vedel ako na ňu, zviedol ju, hoci bol ženatý. Našťastie sme mali veľa hrania, kde som sa snažil zabúdať, ale aj tak to bolelo. Po rokoch som ju stretol a prezradila mi, že zažila s ním veľké sklamanie, aj sme sa poľutovali, že sme sa rozišli, ale už sme nepokračovali. Nestretávame sa, len výnimočne si zavoláme.

Napokon ste stretli lásku, aj ste sa oženili...

Mal som vtedy 24 rokov. Mali sme istého pána, ktorý manažoval naše vystúpenia a mal veľmi peknú sestru Zuzku, ktorá si občas s kamarátkami prišla zatancovať do klubov, kde sme hrali. Medzi nami to zaiskrilo až tak, že po čase sme sa zblížili natoľko, že bol na ceste môj prvý syn Paľko. Tak sme sa zobrali. Mali sme trojizbový byt v Petržalke, o štyri a pol roka sa na svet prihlásil druhý syn Peťko. Pravdou ale je, že som bol minimálne doma, hrávali sme aj 40 koncertov mesačne. Mali sme sa s manželkou radi, ale zrejme to nestačilo, postupne sme sa odcudzovali... Dodnes cítim resty voči svojím synom. Paľko bol napríklad hudobne veľmi nadaný, a ja som nebol pri ňom, aby som mu pomohol. Napokon, s manželkou sme boli spolu 16 rokov. Potom prišlo k situácii, keď jedna pani nás zavolala hrať na manželovu štyridsiatku v Bratislave. Po telefóne sme všetko dohodli a prišli sme na miesto určenia. Prišlo tam auto, z ktorého vystúpili také malé dievčatká a potom jedna krásna, milá, šarmantná dáma. Podali sme si ruky, zoznámili sa a ja som stratil dych. Oslava prebehla v poriadku. Po čase mi Magdalénka zavolala, poďakovala, a tak sme si párkrát ešte volali, išli na kávu a už sa to nedalo medzi nami zastaviť. Aj ona mala dve deti. Po dvoch rokoch to u oboch vyvrcholilo rozvodmi a následnou veľmi skromnou malou svadbou 5. septembra 1995. Svedkovia boli kolegovia z kapely Dušan Hergott a Igor Fekete. Magdalénka pochádza z deviatich detí, bola a stále je veľmi pracovitá, sme spolu vyše tridsať rokov, deti skvele vychádzajú a máme spoločne 8 vnúčat.

Hudba bola a stále je súčasťou vášho života...

Po vojenčine som sa skontaktoval s kapelníkom predchádzajúcej kapely Milanom Vincourekom, z ktorej som odišiel na vojnu, a do ktorej práve hľadali muzikantov. Prijal ma späť spolu s bubeníkom a sólovým gitaristom, s ktorými som sa vrátil z vojny. Skupina, v ktorej tiež spievala Evička Sameková bola 6-členná a volala sa Vokál Prelúdium. Spevácky a hráčsky mala parametre už takmer profesionálnej kapely. Hrávali sme hlavne vo vysokoškolských kluboch v Bratislave, najviac vo Vysokoškolskom klube Bernolák. Preberali sme hity nielen našich, ale i zahraničných kapiel. My sme hrávali hore a pod nami mali skúšobňu Elánisti, ktorí vymýšľali vlastnú tvorbu. Z rôznych dôvodov sa skupina rozpadla v roku 1973. V ten istý rok na jej základe vznikla kapela Novum,  ktorú som už manažoval. Bol som kapelníkom, do kapely nastúpili dvaja chalani na dychové nástroje. Hral tam aj klavirista Igor Fekete, ktorý hrával aj na lesný roh vo vojenskej posádkovej hudbe.  Sedemčlenná kapela Novum hrala fantasticky, hráčsky a aj spevácky. Po piatich rokoch sa kapela v roku 1978, rozpadla, bolo nás totiž veľa a honoráre boli nižšie. Igor odišiel hrať do Galanty, no a ja som sa rozhodol, že si založím vlastnú kapelu. Najprv som hľadal názov, zobral som slovník cudzích slov a padlo mi do oka – senzitívny, zmyselný, senzus... Slovo senzus ma mimoriadne oslovilo. Sadol som si k telefónnemu zoznamu a hľadal hudobníkov. Dostal som tip na vynikajúceho chalana a hudobníka s exotickým menom – Romeo Marko, ktorý hral na husle, klávesy, gitaru a ešte aj dobre spieval. Oslovil som ho, či nepozná bubeníka a on ma priviedol ma k Dušanovi Herrgottovi. Okamžite ma zaujal – ani nie hneď ako bubeník, ale najmä jeho hlas. On nám dohodil zase Štefana Stehlíka, ktorý tiež skvele spieval a hral na gitaru. A bol na svete SENZUS. Písal sa rok 1978.

Po dvoch rokoch vás však Dušan opustil...

Áno je to tak, ale predtým, po roku, prišla ešte jedna dôležitá zmena, keď náš klávesák Rómeo musel ísť na vojenčinu a do Senzusu po mojom naliehaní nastúpil znova Igor Fekete. Po dvoch rokoch hrania, v roku 1980 sme hrali v hoteli Kyjev ples. Za Dušanom prišiel kapelník jednej skupiny, ktorý mu ponúkol účinkovanie v zahraničí a Dušan šiel. Bol to jeho životný sen, nemohli sme mu to mať za zlé. Hral s nimi vyše roka v Tatrách po hoteloch, kde sa kapela zohrávala a potom 9 rokov v zahraničí, kým kapela nezistila, že ten človek ich brutálne okráda. Po pár rokoch chceli zvýšenie gáže a on im stále tvrdil, že to nejde. Jeden z kapely sa však nejakým omylom ocitol raz v kancelárii u šéfa podniku v Nemecku a na stole zbadal zmluvu s poriadne vysokou sumou. Zistilo sa, že polovicu si necháva kapelník – manažér a druhú polovicu delil muzikantom. Bolo to niekedy v roku 1990. V tom momente kapela skončila a všetci sa vrátili domov. Onedlho sa Dušan prišiel pozrieť na náš koncert. Ponúkol som mu, či sa nechce vrátiť a on to prijal. Po reorganizácii kapely Senzus sme už vystupovali len v trojici – ja, Igor Fekete na klávesy a Dušan Hergott na bicie. Tak sme fungovali od roku 1990 do roku 2006, kedy nás Dušan nečakane opustil a vybral sa do hudobného neba.

Zažili ste obdobie – dá sa povedať – brutálnej slávy...

Áno, bolo to nečakané. V roku 2007, keď sa mal nakrúcať program pre Slovenskú televíziu, ochorela Marika Gombitová a Dano Mikletič, ktorý sa poznal s Martinom Sarvašom, v tej dobe šéfom zábavy v STV, mu ponúkol Senzus ako náhradu. Mikletič mal vtedy vydavateľstvo, vydával nám všetky kazety a CD. Toto televízne vystúpenie odštartovalo jednu veľkú éru v hudobnom živote našej kapely. V televízii sme mali raz za štvrť roka reláciu Senzi Senzus, pozývali sme si hostí, nahrali sme 11 relácií. Potom nás kúpila súkromná televízia, kde sme nahrali 22 relácií. Nasledovalo množstvo koncertov, boli sme žiadaní, predávali sme na státisíce kazety, CD albumy, a to sme nemali dosah na čierny trh, kde sa predávali nelegálne kópie. Bolo to divoké a náročné obdobie.

Dušanova smrť 11. januára 2006 bola nečakaná, musel to byť pre vás šok. Mal len 46 rokov...

Už pred rokom 2005 sme pobadali, že Dušan si rád vypije, ale našťastie to neohrozovalo koncerty, no nebolo to dobré. Jeho priateľka Soňa, s ktorou žil a mal dcéru Sáru, mu zariadila ambulantné liečenie v Pezinku. Všetko sa zdalo byť fajn, ale začiatkom roka sme hrali na jednej akcii, Dušan prišiel a s Igorom sme videli, že má vypité. Koncert dopadol dobre, no predsa sme si s Igorom neodpustili, aby sme mu neprehovorili do duše. O päť dní som Dušanovi volal, že budeme mať koncert a chceme skúšku. Telefón zdvihla Soňa a povedala mi, že Dušan má vypité a spí. Poprosil som ju, aby ho zobudila. O chvíľu mi do telefónu povedala hroznú správu – že Dušan je mŕtvy. Okamžite som sadol do auta, ani neviem, ako som k nim odšoféroval, sadol som si k Dušanovi na posteľ a plakal som. Po mne prišiel obhliadajúci lekár, ktorý skonštatoval, že je mŕtvy najmenej dvanásť hodín. Onedlho prišla aj pohrebná služba a odviezli ho. Medzitým prišiel aj Igor, tak sme ešte chvíľu pobudli so Soňou.

Bolo ťažké vybrať do kapely Dušanovho nasledovníka?
Samozrejme. Hoci sa hovorí, že každý je nahraditeľný, ale nie som si tým istý. Hoci sme sa s Dušanovým náhlym odchodom ťažko vyrovnávali, život išiel ďalej. Bol január, obdobie plesov, mali sme zmluvy na vystúpenia. Museli sme sa rozhodnúť, či ako Senzus skončíme, alebo budeme pokračovať. Od fanúšikov sme dostávali stovky sústrastných telefonátov, všetci chceli, aby Senzus pokračoval. Rozhodli sme sa, že vyhlásime konkurz. Nájsť v krátkom čase  dobrého sólového speváka a zároveň bubeníka nebolo jednoduché. Ako prvý prišiel Robo Mrva, ktorého sme poznali. Hral v inej kapele a mali sme ho ako hosťa v televíznej relácie Senzi Senzus. Zahrali sme si spolu tri pesničky a bolo rozhodnuté.

Potom prišiel ďalší šok, keď ste sa museli rozlúčiť aj s klávesákom Igorom Feketem.

Asi pol roka do Dušanovej smrti sa Igorovi stala obrovská tragédia, keď mu zahynula v Amerike dcéra pri autonehode. Igor sa vtedy rozhodoval, či skončí s muzikou, no napokon sme hrali ďalej. Igor bol športovo založený, bicykloval, hral tenis, ale časom začal mať problém so srdiečkom.  Absolvoval operáciu a na odporúčanie lekárov skončil s verejným hraním. Do kapely prišiel nový klávesák Rastislav Rosinský. Igor doteraz na naše koncerty nechodil, ale tento rok 16. januára bol veľký koncert pri príležitosti 20. výročia smrti Dušana Hergotta a Igor prišiel za nami a skvele sme si podebatovali. Chodil každý rok  na stretnutia, ktoré sme 16. januára pravidelne absolvovali pri Dušanovom hrobe, kde sme sa stretli nielen my muzikanti, ale aj fanúšikovia, pospomínali na historky s Dušanom a venovali mu tichú spomienku.

Pred pár rokmi ste sa presťahovali z rodinného domu v Limbachu do bytu v Pezinku. Prečo práve Pezinok?

Do tridsiatky som žil v rodinnom dome na Kolibe v Bratislave, kým som nedostal byt v Petržalke. S druhou manželkou Magduškou sme sa potom presťahovali z petržalského bytu do Limbachu do novo postaveného domu. Tam sme bývali 20 rokov, no potom sme si v Limbachu postavili bungalov, v ktorom sme bývali desať rokov. Lenže ja som bol často na cestách, Magduška mala na starosti všetko okolo domu – a nebolo toho málo – tak sme uvažovali o byte. Napokon, po predaji domu v Limbachu, sme si kúpili byt v Pezinku aj z dôvodu, že tam býva Magduškina dcéra s rodinou a v blízkej Modre zas býva môj syn s rodinou. Bývame na hornom poschodí s krásnou terasou, kde má Magduška svoje rastlinky a kvetinky. V našom veku je už všetko hlavne o zdraví. Práve sa s Magduškou prvýkrát v živote chystáme na spoločné trojtýždňové liečenie, lebo ja mám polyneuropatiu spodných končatín, čo je pálenie, omínanie, strata periférnych nervov... Navonok neviditeľná, ale neliečiteľná choroba. Má ju údajne na rôznych častiach tela 1 miliarda ľudí, a napriek tomu je o nej ticho. Moja vitálna manželka mala pred tromi mesiacmi infarkt, ktorý dobre dopadol, takže teraz sa tešíme na spoločné chvíle na liečení. Bude to iné ako doma, máme v Dudinciach známych, budeme sa veľa prechádzať, absolvujeme procedúry... Verím, že si to užijeme.

Zdroj foto: ancn, app