Navštívili sme Aponiovskú knižnicu v Oponiciach: Medzi dielami Galilea a Newtona prežil aj príbeh muža z Titanicu

Stačí otvoriť dvere a človek sa ocitne v inom svete. V regáloch stoja stovky rokov staré knihy, na stenách visia portréty ľudí, ktorých mená poznáme z dejín, a uprostred miestnosti zostal stáť biliardový stôl, pri ktorom sa kedysi zabávali Aponiovci. Aponiovská knižnica v Oponiciach nie je iba zbierkou vzácnych kníh. Je to miesto, kde sa história dá doslova chytiť do rúk.

Na Slovensku nie je samozrejmosťou, aby sa zachovala historická knižnica, zvlášť takého rozsahu ako v Opomiciach. Ešte menej bežné je aj to, že historická knižnica sa nachádza vo svojich pôvodných priestoroch. „Naša knižnica mala šťastie, že vďaka investorovi, rekonštrukcii a vďaka tomu, že sa podarilo dohodnúť spoluprácu so Slovenskou národnou knižnicou, mohli knihy spočinúť na mieste, ktoré určili zakladatelia.

Samozrejme, knižnica je výnimočná aj tým, aké knižky sa tu nachádzajú – napríklad básne Michelangela Buonarotiho, spisy Galilea Galileiho, diela od Komenského, Jeseniusove dielo z r. 1609, verše Francesca Petrarcu, máme tu knihu od Giordana Bruna, Isaaca Newtona, knihy o francúzskych kráľoch a kráľovnách, Jane z Arku, kardinálovi Richeliem… Nachádza sa tu skutočne veľké bohatstvo informácií a vedomostí,” hovorí Ondrej Šomodi, správca Aponiovskej knižnice, ktorý nám robí erudovaného sprievodcu. Históriu knižnice má doslova v malíčku, a tak ho neprekvapí žiadna zvedavá otázka.

Z Viedne až do Oponíc

Príbeh tejto knižnice sa začal vo Viedni v roku 1774. Gróf Anton Juraj Aponi ju založil práve tam. Jeho syn Anton Aponi neskôr rozhodol, že zbierka sa presunie na územie dnešného Slovenska. Dôvodom boli okrem iného priestorové problémy. Viedenské Aponiovské paláce boli knihami preplnené a vo Viedni zároveň existovalo viacero ďalších knižníc. Významnú úlohu pri presune zohral aj knihovník Karol Antonín Gruber, ktorý podporoval myšlienku, aby knižnica získala v Bratislave výnimočné postavenie. A tak sa knihy ocitli v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Knižnica mala vlastného knihovníka aj vlastné pravidlá a medzi jej návštevníkov patrili dokonca Štúrovci. Lenže ani Bratislava nemala byť jej konečnou zastávkou.

V roku 1846 prišiel ďalší presun. Mesto sa rozhodlo šetriť a nepridelilo peniaze na chod knižnice. Anton Apponi preto urobil rozhodnutie, ktoré navždy zmenilo aj samotný oponický kaštieľ. Knižnica sa presťahovala do oponického kaštieľa (dnešné Chateau Appony.) Tentoraz už do priestorov vytvorených priamo pre ňu. Kvôli knihám pribudlo v kaštieli celé jedno krídlo.

Kto vyberal knihy pre Aponiovcov? Ako sa do malej obce dostali také významné diela? Ako je možné, že na jednom mieste skončili knihy autorov, ktorých pozná celý svet? Odpoveď sa skrýva v práci ľudí, ktorí stáli za budovaním zbierky. „Anton Aponi mal dobrého knihovníka Michelazziho, ktorý vyberal vhodnú literatúru do knižničnej zbierky. Takže s tým súviselo to, že sa tu ocitli knižky naozaj zvučných mien,“ vysvetľuje Ondrej Šomodi.

Stoly, regály, glóbus či ďalšie predmety sa vracajú k svojej pôvodnej podobe. Na rekonštrukcii miestnosti pracovalo približne sto stolárov zo Zvolena. Ako podklady slúžili dobové fotografie a materiály pamiatkarov. Niektoré predmety sú pritom skutočnými originálmi. Správca knižnice podíde k veľkému glóbusu: „Napríklad tento glóbus s mapou hviezdnej oblohy pochádza ešte z bratislavskej etapy knižnice a do Oponíc putoval spolu s knihami,” vysvetľuje a dodá, že kto chce nahliadnuť do kníh, musí mať na to vážny dôvod – napríklad písať diplomovú či vedeckú prácu. O štúdium v historických dielach sa dá požiadať priamo v knižnici.

Vzácna Biblia

Dnes je v miestnosti približne 21 tisíc kníh. Viac ako 15 tisíc z nich patrí do Aponiovskej zbierky, ďalších približne šesťtisíc pochádza zo Zayovskej knižnice, ktorú sem presunuli v 50. rokoch minulého storočia. A všetky sú originály. Najstaršia v tomto fonde pochádza z roku 1519. Najmladšie sú z roku 1940. Keď človek stojí medzi tisíckami vzácnych zväzkov, napadne mu otázka, ktorá z nich je tá najvzácnejšia. Alebo aspoň najobľúbenejšia. Ondrej Šomodi sa pri našej otázke pousmeje. „To je ako opýtať sa matky, ktoré z detí má najradšej.“

Jedna kniha však predsa len dokáže zaujať aj na prvý pohľad. „Lutherova Biblia z roku 1703, vytlačená v Norimbergu, bola kedysi v dezolátnom stave. Bola úplne rozpadnutá. Reštaurátori na nej pracovali dva roky, kým jej dokázali vrátiť dnešnú podobu. Ide o prvý preklad Biblie do nemčiny z hebrejčiny a gréčtiny. Predchádzajúci nemecký preklad vychádzal z latinčiny,” dozvedáme sa.

Knihu nájde aj potme

Nie všetky poklady však musia byť veľké a majestátne. Jedna z kníh o Benátkach je približne taká malá ako modlitebná knižka. Keď však človek otočí stránky, objaví rozkladacie ilustrácie. Tie sa v minulosti skladali dovnútra jednoducho preto, aby sa na malom formáte dali zobraziť veľké obrazy. Kniha sa tak pri listovaní doslova otvorí do priestoru.

Knižničný fond je rozdelený do 31 skupín podľa jednotlivých žánrov. Pomáha aj katalóg, hoci správca už po rokoch pozná svoje miesto takmer naspamäť. „Za tie roky, čo tu som, už viem aj po tme nájsť konkrétnu knihu,“ hovorí s úsmevom. Človek by možno čakal, že medzi starými knihami nájde predovšetkým dejiny, filozofiu či náboženskú literatúru. Oponická knižnica však dokáže prekvapiť aj celkom inak. Napríklad starými časopismi. V jednom z nich objavil Ondrej Šomodi zaujímavý inzerát na automobily.

Predajca totižto nepredával len autá so spaľovacím motorom, ale aj elektrické. „Na prelome 19. a 20. storočia tvorili elektromobily približne tretinu všetkých áut. Benzínové automobily mali vtedy jednu nepríjemnú vlastnosť. Na naštartovanie potrebovali kľuku a pri neopatrnom zaobchádzaní mohla vodičovi dokonca zlomiť ruku. O osude jednotlivých typov pohonu napokon rozhodol až elektrický štartér,” poznamená správca knižnice. Staré časopisy tak dnes ponúkajú obraz sveta, ktorý je prekvapivo podobný tomu nášmu. „V týchto časopisoch je obraz tej doby, krásna inzercia, všetko poctivo rukou kreslené, žiadna umelá inteligencia,“ podotkne Ondrej Šomodi.

Milionár z Titanicu

Oponický kaštieľ však nebol iba domovom kníh. Jeho chodbami prešli ľudia, ktorých životné príbehy by vystačili na samostatné romány. Posledný majiteľ kaštieľa, gróf Henrich Aponi, si sem pozýval významné osobnosti. Prišiel sem nemecký podnikateľ Adam Opel, maharadža z Patialy, ktorý patril k najbohatším ľuďom svojej doby, ale aj členovia rodiny Rooseveltovcov. Medzi fotografiami v knižnici je aj americký milionár Thomas Cardeza. „V Kovarciach – vedľajšej dedine, mal prenajatý od Aponiovcov kaštieľ, v ktorom žil od roku 1906 do roku 1918.

Miestni obyvatelia si však o svojom novom susedovi rozprávali všeličo. Choval opice, o ktorých si miestni mysleli, že sú to čerti, odkrýva doslova knižný príbeh Ondrej Šomodi a prezradí ešte čosi: „Thomas Cardeza bol jedným z pasažierov Titanicu, na palube sa plavil so svojou matkou Charlottou a služobníctvom. Katastrofu prežil a patril medzi najbohatších cestujúcich na lodi. Po tragédii sa ešte na niekoľko rokov vrátil do Kovariec.”

Tajomstvo snookrového stola

Knižnica bola pre Apponiovcov aj spoločenskou miestnosťou. Čítanie nebolo jedinou zábavou, ktorá sa tu odohrávala. Dodnes tu stojí originálny snookrový stôl. Keď ho porovnáme s historickými fotografiami, ukáže sa, že jeho miesto sa prakticky nezmenilo. „Traduje sa, že práve na tomto stole tancovala slávna afroamerická tanečnica Josephine Baker,” prezradí nám náš sprievodca históriou Aponiovskej knižnice.

Potom však prišlo obdobie, keď knižnica potrebovala niekoho, kto ju ochráni pred úplne iným nebezpečenstvom.

„Počas komunistického režimu sa jej venoval františkán a politický väzeň Vševlad Jozef Gajdoš, ktorý knižnicu z poverenia Matice slovenskej skatalogizoval a očistil, čím ju zachránil pred likvidáciou a spálením. Knihy boli uskladnené v kaštieli až do roku 1972, kedy boli v žalostnom stave odvezené do štátnych depozitov Slovenskej národnej knižnice v Martine a interiér knižnice bol spálený v tunajšom parku.”

Svadobný dar pre kráľovnú

História kaštieľa je plná nečakaných odbočiek. Jedna z nich vedie až na albánsky kráľovský dvor. V roku 1935 sa majetok dostal do rúk Slezákovcov, ktorí ho odkúpili od Henricha Aponiho. Ten o svoj majetok prišiel pre dlhy. „Jeho neter Geraldina sa však o tri roky neskôr stala albánskou kráľovnou. Jej manžel, kráľ Ahmed Zogu, uvažoval, že oponický kaštieľ odkúpi späť ako svadobný dar.

Vtedajší majitelia však o predaji nepremýšlali. Zachovala sa dokonca korešpondencia, v ktorej syn Cyril Slezák prosil svojho otca, aby kaštieľ nepredával, pretože si naň zvykol a bolo mu tam dobre.,“ hovorí Ondrej Šomodi. Do príbehu vstúpila vojna. Albánsky kráľovský pár odišiel do exilu a Geraldina sa napokon do Oponíc už nikdy nevrátila. Až nedávno navštívil toto miesto na niekoľko dní jej vnuk.

Pod ochranou

Miestnosť, kde sa knihy nachádzajú, je chránená najmodernejšími technológiami – klimatizáciou, ktorá nonstop vymieňa vzduch, ochladzuje ho a vlhkosť je tiež nižšia. Sklá na oknách majú špeciálny UV filter, ktorý zabraňuje niektorým zložkám slnečného žiarenia preniknúť a urýchľovať tak starnutie kníh. No a z pochopiteľných dôvodov je knižnica pod drobnohľadom štandardných ochranných systémov. Nasávame informácie jednu za druhou, správca Ondrej Šomodi je skutočne človekom na správnom mieste. Doslova chodiaca encyklopédia.

Kaštieľ akoby mal nad sebou skutočne ochranné krídla. Veď aj druhú svetovú vojnu prežil bez väčších poškodení. „Keď tadiaľ postupovali sovietske vojská, boli údajne odklonené smerom k miestnym viniciam,” dozvieme sa. Dnes už však nič nepripomína vojnový chaos. Historická knižnica pôsobí pokojne. Pre bežného návštevníka však možno zostáva najväčším zážitkom už samotný pocit, že stojí na mieste, kde sa história neskončila v učebnici. Zostáva vtlačená do papiera, dreva, ocitá sa v predmetoch, vo fotografiách aj v príbehoch ľudí, ktorí pred rokmi prekročili prah oponického kaštieľa. A keď sa za návštevníkom zatvoria dvere knižnice, možno má na chvíľu pocit, že v Oponiciach sa zastavil čas.

Relax nielen v knihách

V Oponickom kaštieli sa však život nekončí pri wellness a oddychu. Historické priestory a rozľahlý park si čoraz častejšie vyberajú aj páry, ktoré chcú, aby ich svadba nebola len niekoľkými hodinami, ale zážitkom na celý víkend. Menšie svadby sa konajú v sálach pre približne 100 až 110 hostí, väčšie oslavy sa môžu presunúť do stanu priamo v parku. A ak snúbenci netúžia po kostole, svoje „áno“ si môžu povedať pod starými stromami. „Najkrajšie sú podľa mňa celovíkendové svadby. Hostia prídu už v piatok, stretnú sa pri predsvadobnej grilovačke a postupne sa naladia na veľký deň,“ hovorí manažér oponického hotela Adrián Gerši.

„Kaštieľ je navyše dog friendly, takže svojho štvornohého miláčika nemusia hostia nechávať doma. Areál zvládne aj veľké firemné podujatia, do stanu sa zmestí až dvetisíc hostí. A kto zostane dlhšie, rozhodne sa nudiť nebude. V areáli je jazierko so živými rybami, dva tenisové kurty či bowlingové dráhy,” vymenúva.

Z knižnice na Duchonku

Okolie kaštieľa, v ktorom sme našli doslova knižné poklady, láka aj na turistiku či na nenáročnú prechádzku k zrúcanine Oponického hradu, približne štyridsať minút lesom. Na svoje si prídu aj milovníci bicyklovania, vybrať sa môžete do poľovníckeho múzea Aponiovcov priamo v Oponiciach alebo ďalej na hrad Gýmeš či do Topoľčianok. No a tí, ktorí dávajú prednosť mestu, majú na skok napríklad do Nitry, ale rovnako zaujímavé sú určite aj neďaleké Topoľčany s pekným námestím a galériou.

My sme sa vybrali do rekreačného strediska Duchonka, ktoré postupne ožíva. Ak sa teda vyberiete do Oponíc, budete už o Aponiovskej knižnici mnoho vedieť, avšak aj v tomto prípade platí, že stokrát počuť nie je to isté ako jeden raz vidieť.

Zdroj foto: autorka a Aponiovská knižnica