Desaťročia bol prirodzenou autoritou, ktorá si získala srdcia divákov na Slovensku i v susednom Česku. O Milanovi Lasicovi (†81) sa zvyklo hovoriť, že je málovravný, ale keď niečo povedal v jednej vete aj s pointou obsiahol veľavravne všetko. 18. júla ubehlo päť rokov odvtedy, čo sa maestro Lasica poklonil svojim divákom naposledy. Odišiel počas klaňačky v divadle, ktoré tak miloval. Ako si na neho spomínajú jeho najbliží?
Hana Lasicová (45), dcéra, spisovateľka a scénaristka: V posledný deň sa cítil dobre
„Mám sa dobre a idem do divadla,“ toto je posledná správa od môjho otca, ktorú sme dostali, spomína na ich poslednú komunikáciu Lasicova dcéra Hana a pokračuje vo svojom rozprávaní. „V ten večer obyčajná správa. No keď si ju čítam dnes, uvedomujem si, že je výnimočná. Nielen načasovaním, ale preto, že obe jej časti patria k sebe. Prvá mi dáva istotu, že sa vo svoj posledný deň cítil dobre. Druhá mi pripomína, kam išiel – na miesto, ktoré miloval, kde prežil väčšinu svojho života a kde bol doma. A mal sa dobre práve preto, že išiel do divadla,“ hovorí Lasicová a na okamih sa opäť vracia do minulosti. „Vetou ,Idem do divadla,' bolo poznačené celé moje detstvo. Bola súčasťou nášho rodinného rytmu, úplne obyčajnou, opakovanou vetou. Divadlo (autorské, kabaretné, maloformátové, klubové) bolo zmyslom život Milana Lasicu. Práve preto ma dodnes mrzí, že mu v ňom desať rokov bolo znemožnené hrať - mimochodom tými istými Slovákmi, ktorí ho neskôr, keď už obrátili kabát, oslavovali ako národný poklad a navrhovali na vyznamenania. Ďalších osem rokov sa takmer každý deň musel triasť o to, či ho z jeho domovského, klubového Štúdia S nevyhodia. Ako sa vyjadrili vtedajší funkcionári - o rok po Lasicovi a Satinskom ani pes neštekne,“ spomína na otcove zákazy a zásahy cenzúry v minulosti Lasicová. „Našťastie, našlo sa veľa ľudí na Slovensku aj v Česku, ktorí ani počas tých desiatich rokov najväčších zákazov nezabudli a ktorí pomohli, keď bolo treba. Práve preto dnes táto posledná správa znie tak silno. Nie je iná než tie predchádzajúce. Iba sa ukázalo, že niekedy obyčajná veta dokáže povedať o jednom živote viac než starostlivo pripravený odkaz,“ uzatvára spomienku na milovaného otca Hana.
Pavol Danišovič (70), riaditeľ Štúdia L+S: Bol to kráľ situačného humoru
Pavol Danišovič s Milanom Lasicom úzko spolupracoval 30 rokov. Ako zohratý tandem sa pravidelne prihovárali divákom prostredníctvom rozhlasových relácií Dvojbodka, či Pianissimo. Viedli dialógy na rôzne témy a svojim humoristickým kumštom či vtipnými bonmotmi s Lasicom pobavili mnohých poslucháčov. „Milan Lasica bol výnimočný vo všetkom. Ako herec, dramatik, textár, spisovateľ, humorista. Bol majstrom skratky a situačného humoru. Nemôžem povedať, že si na neho občas spomeniem. Som s ním stále, raz viac, raz menej, ale stále,“ vyznáva sa dlhoročný kolega a priateľ Danišovič. „Nie je jednoduché vybrať spomienku, ktorá sa dá jednoducho interpretovať bez širšieho opisu situácie. Ale jednu skúsim. Dnes je možno trochu na zimomriavky, ale vtedy sme sa schuti obaja rozosmiali,“ spomína Danišovič s úsmevom. „Štúdio L+S je na námestí 1. mája, čo je v podstate rušná cesta, dva pruhy tam, dva späť. Jedného dňa som vyšiel pred divadlo a onemel som hrôzou. Milan Lasica sa z protiľahlej strany ulice vrhol medzi autá a namieril si to k divadlu. Už len sledovať ako kľučkuje medzi autami bolo na infarkt. Keď živý a zdravý dorazil na druhú stranu, tak som celý bez seba začal na neho kričať, čo to robí, či sa nebojí, že ho nejaké auto zabije. A vtedy to prišlo, dal povestnú iskru v oku a povedal: ,Trošku s tým rátam,' a bol som vybavený…“
Peter Lipa (83), jazzman a hudobník: Napísal mi skvelé pesničky
Ich priateľstvo sa začalo raz v noci pred povestným bratislavským V-klubom. Milana Lasicu a Petra Lipu spojila láska k jednému hudobnému žánru. Obaja totiž milovali džez. Lasica bol brilantný textár a Lipa nádejný spevák, ktorý sa zdráhal spievať po slovensky. Netrvalo dlho a začal spievať džezové evergreeny s Lasicovými slovenskými textami. „Neprejde deň, kedy by som na Milana nemyslel. V mojom živote urobil zásadný prevrat tým, že mi bol ochotný písať texty a vďaka nemu vznikli mnohé skvelé pesničky. Bola to pre mňa veľmi výrazná životná zmena,“ spomína na svojho dlhoročného kolegu a priateľa jazzman Peter Lipa. Prvý text od Milana Lasicu dostal koncom 60. rokov. Z ich spolupráce neskôr vzišli známe pesničky ako Balada o štyroch koňoch, Návšteva, Prosperita, Mám túžbu, U doktora, Kúsoček páperia. Mnohé z nich vyšli na albume Lipa spieva Lasicu (2006). „Pamätám si, ako sme raz dostali zákazku zložiť pieseň pre jednu dnes už asi neexistujúcu spoločnosť. Mala byť o ekonomickom raste firmy a volať sa Prosperita. Poprosil som vtedy Milana o text, ale dlho mi nič neposielal. Nakoniec to išlo do stratena. Milan mi neskôr po rokoch poslal text Prosperita, kde sa spieva o krachu a vypŕchajúcej láske,“ vracia sa v spomienkach Lipa, ktorý počas svojich koncertov Lasicovi často vzdáva hold aj minútou ticha.
Juraj Nvota (72), režisér: Nebezpečne prebehoval cez cestu
Režisér Juraj Nvota spolupracoval s Milanom Lasicom v divadle a obsadil ho aj do úlohy prísneho, ale milujúceho starého otca vo svojom filme Rukojemník (2014). Ako si Nvota spomína na svojho kolegu? „Na pána Lasicu si spomeniem vždy, keď vidím niekoho prebehovať pomedzi autá, mimo zebry. Neraz som ho videl takto prechádzať cez frekventovanú štvorprúdovku pred Štúdiom L+S. Nedokázal som sa na to pozerať a s napätím som čakal na chvíľu, keď ma buchne po pleci, či ideme na skúšku. Skúška z rozličných príčin niekedy odpadla a vtedy Milan hneď telefonoval Tomášovi Janovicovi, že už môže a stretnú sa tam a tam. Bolo to dojemné priateľstvo,“ opisuje režisér Nvota a náhle zosmutne. „Pred necelými piatimi rokmi, takto cez prázdniny, hrali v L+S s pánom Hubom Starých majstrov. Chystal som sa ich v šatni navštíviť a pozrieť ako im to ide, ale nakoniec som neprišiel. Asi som do večera zabudol. Dodnes to ľutujem. Na chvíle s Milanom nezabudnem.“
Milan Kňažko (80), herec: Hovoril o sebe, že je lenivý
Dvoch známych Milanov spájalo blízke priateľstvo i divadelná šatňa. „Posledné roky a nebolo ich málo – ale 24 rokov, sme sa strávili v jednej šatni. Myslím si, že nikto iný nemal takú možnosť ako ja,“ hovorí Milan Kňažko. S Lasicom pravidelne účinkovali na javisku v obľúbených predstaveniach ako Kumšt, Život na trikrát, Rybárik kráľovský či Na fašírky mi nesiahaj. Keď predvádzali svoje herecké majstrovstvo, predstavenia boli pravidelne vypredané. „Zahrali sme spolu okolo 1000 predstavení v Štúdiu L+S, s ktorými sme putovali po Slovesku aj Česku. A keďže sme spolu trávili toľko času a ľudsky si rozumeli, hovorili sme si veci, ktoré si hovoria len ľudia, ktorí sa veľmi dobre poznajú. Tie veci samozrejme navždy zostanú len u mňa,“ vysvetľuje Kňažko.
„Milan o sebe často hovoril, že je lenivý. Na čo som mu vždy odvetil, že to je dobre, lebo keby bol činorodý, bolo by to s ním na nevydržanie,“ smeje sa herec a pokračuje. „Písal články, knihy, spieval, režíroval. Ak toto všetko stihol ako lenivý človek, kiežby bolo na svete viac takých lenivcov.“ Navyše práca, ktorá ho vždy napĺňala bola podľa Kňažka vždy Lasicovým životabudičom. „Milan sa pohyboval tak zvláštne. Pomaly posúval nohy a často to vyzeralo tak, že melie z posledného. Ale to trvalo desiatky rokov. Keď vyšiel na pódium, zrazu ožil – bol vtipný, pohotový a dynamický. A keď padla opona, opäť poľavil,“ hovorí so srdečným úsmevom Kňažko. Na chvíľu svoje rozprávanie preruší, a pri návale ďalších spomienok náhle zosmutnie:„Tri dni predtým, ako sme mali hrať predstavenie Na fašírky mi nesiahaj, nás opustil. Odišiel na pódiu, v divadle, počas práce, ktorú tak miloval. Tak, ako smrť môže byť krásna, tak sa jej to aj podarilo. Ale mohla ešte počkať, hoci Milan odišiel krásnym spôsobom...“
10
