Som bývalá učiteľka. Celý život som pracovala s deťmi a možno práve preto sa mi na niektoré veci pozerá ťažšie. Mám dve vnúčatá a veľmi ich ľúbim. Moja nevesta je však vo výchove veľmi tvrdá. Už pri prvom dieťati ma šokovalo, ako dôsledne išla podľa svojich pravidiel. Keď bábätko plakalo, nebežalo sa hneď k nemu. Všetko malo svoj režim, svoj čas, svoje pravidlá. Hovorila som si, že je to jej dieťa a jej spôsob. Lenže pri druhom dieťati je to ešte výraznejšie.Mám pocit, že všetko sa riadi podľa predstáv dospelých a menej podľa potrieb dieťaťa. Keď sa mi niektoré situácie nepáčia, radšej mlčím. Nechcem sa miešať do ich rodiny. Môj syn sa navyše prispôsobil. Funguje tak, ako povie manželka. Neháda sa s ňou, nespochybňuje ju. Navonok sú krásna rodina. Majú pekný domov, deti sú upravené, nič im nechýba. A predsa ma niečo bolí. Keď sa pozerám na svoje vnúčatá, niekedy mám pocit, že im chýba viac nehy, viac priestoru na emócie, viac prijatia. Neviem, či vidím reálny problém, alebo sa len pozerám na dnešnú výchovu očami ženy z inej generácie.
Najprv si položme otázku, ktorú si kladie mnoho starých rodičov: Je dieťaťu ubližované, alebo je len vychovávané inak, než by sme ho vychovávali my? To je obrovský rozdiel. Mnohé dnešné rodiny fungujú úplne inak, než fungovali pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi. Niektorí rodičia stavajú na blízkosti a spontánnosti. Iní na režime, dôslednosti a pravidlách. A väčšina sa pohybuje niekde medzi tým. Ako bývalá učiteľka máte veľkú výhodu aj nevýhodu zároveň. Výhodu, pretože viete pozorovať deti.
Nevýhodu, pretože celý život ste boli zvyknutá vidieť, čo môže mať na dieťa dôsledky. A tak niekedy vidíte riziká skôr než ostatní. Čo vás v skutočnosti bolí? Možno ani nie samotná výchova. Možno vás bolí bezmocnosť. Vidíte niečo, s čím nesúhlasíte. Milujete svoje vnúčatá, a zároveň viete, že nemáte právo rozhodovať. To je pre mnohých starých rodičov jedna z najťažších životných skúšok. A čo syn? Mnohé mamy bolí, keď vidia, že ich syn už nerozhoduje tak, ako by rozhodoval kedysi.
Lenže partnerstvo nie je o tom, kto má posledné slovo. Je možné, že váš syn s manželkou naozaj súhlasí. Je možné, že si vybrali model, ktorý im dáva zmysel. A je možné aj to, že niektoré veci vidíte citlivejšie práve preto, že ste emocionálne viac naviazaná na deti. Kedy je dôvod spozornieť? Ak by deti žili v strachu. Ak by boli ponižované. Ak by boli trestané spôsobom, ktorý narúša ich dôstojnosť. Ak by sa báli prejaviť svoje potreby alebo emócie. Vtedy je namieste hovoriť.
Ak však ide skôr o rozdielny štýl výchovy, potom býva často múdrejšie zostať pre deti bezpečným prístavom. Nie druhou mamou. Nie kontrolórkou rodičov. Ale človekom, pri ktorom môžu zažiť prijatie, pokoj a nehu.
Niekedy si starí rodičia nesú zvláštnu bolesť. Nie preto, že by ich deti robili všetko zle. Ale preto, že vidia život inými očami. Očami skúseností.
Očami človeka, ktorý už vie, že dieťa si po rokoch nebude pamätať dokonale upratanú izbu, presný režim ani bezchybnú disciplínu. Bude si pamätať, ako sa pri svojich najbližších cítilo. Či mohlo plakať. Či mohlo byť slabé. Či mohlo byť samo sebou. Ak vás niečo zraňuje, skúste sa nepýtať len: „Robia to správne?“ Skúste sa opýtať aj: „Čo môžem tým deťom priniesť ja?“ Pretože možno nezmeníte výchovu svojich vnúčat. Ale môžete byť človekom, pri ktorom zažijú nehu, pokoj, objatie a pochopenie. A niekedy práve jeden takýto človek v detskom živote vyváži veľa tvrdosti sveta.
Možno raz nebudú spomínať na to, kto mal pravdu vo výchove. Možno budú spomínať na babku, pri ktorej si mohli vydýchnuť. A to je dar, ktorý sa nedá kúpiť ani nariadiť.
Zdroj foto: Pixabay
