3Halušky, fujara, ľudové výšivky, ľudové piesne... Čo si predstavíte pod pojmom „Slovensko?“ Čo nás charakterizuje tak veľmi, že si to zaslúži osobitný zápis do Reprezentatívneho zoznamu nášho nehmotného kultúrneho dedičstva? Napríklad aj brhlovské podlievané buchty, paličkovaná čipka zo Španej Doliny či pozdišovské hrnčiarstvo. Do tohto špeciálneho zoznamu sa ale v tomto roku zapísali aj iné špecifické slovenské prvky, vďaka ktorým sme na svete naozaj jedineční!
- Brhlovské podlievané buchty
Pochádzajú z Brhloviec v Nitrianskom kraji v okrese Levice. Majú guľatý tvar, sú pripravované z hladkej múky, plnené slivkovým lekvárom a vysmážajú ich v tuku. Existuje však rozdiel medzi nimi a inými druhmi pečiva známymi v tradičnej kulinárskej kultúre Slovenska , ktoré sú tiež vysmážané v tuku. Na záver vysmážania sa totiž tieto buchty podlejú vodou a prikryjú pokrievkou, aby sa sparili. Vďaka spareniu získajú chrumkavý povrch a vo vnútri zostanú mäkké. Povrch buchiet sa ešte za horúca celý obalí v štyroch rôznych posýpkach – makovej, orechovej, škoricovej alebo kakaovej.
Oživený recept
Ide o oživený 80 rokov starý lokálny recept na buchty, ktorý sa v minulosti pripravoval najmä pri sviatočných rodinných a spoločenských príležitostiach. Do tajomstiev výroby Brhlovských podlievaných buchiet sú v nejednej rodine zapojené aj tri generácie. Cez leto je potrebné navariť v kotloch slivkový lekvár, aby bolo po celý rok čím napĺňať buchty. Pri samotnej príprave buchiet pomáhajú rodinní príslušníci s mletím maku a orechov, s vykúrením miestnosti, v ktorej kysne cesto na buchty, s pokladaním lekváru na cesto a zabalením ho do buchtičky a napokon s obaľovaním v posýpkach. Najšikovnejší si trúfnu vyskúšať proces podlievania, keď pridávajú vodu do oleja.
- Chorovod Omilienci z Važca
V súčasnom celoslovenskom kontexte predstavuje chorovod Omilienci z Važca v okrese Liptovský Mikuláš stále žitú historicky zakorenenú obradovú spevno-tanečnú obchôdzku. Spája sa s obdobím Turíc – cirkevným sviatkom Zoslania Ducha Svätého. Chorovod každoročne vo Svätodušný pondelok, po skončení pobožnosti v chráme, vykonávali výlučne mladé slobodné alebo vydaté ženy, ak ešte nemali dieťa. Reťazovito pospájané do tvaru podkovy so spevom prechádzali dedinou. Podkovu tvorilo 20 – 30 mladých žien držiacich sa pomocou bielych šatiek. Viedli ho dve predspeváčky kráčajúce samostatne niekoľko krokov pred ostatnými. Predspeváčka na pravej strane začínala spievať obrátená k chorovodu. Potom vykročila a ostatné spievajúc išli za ňou kročným motívom v pomalom až miernom tempe. Rovnakým spôsobom pokračovala aj ľavá strana, takže sa chorovod striedavo posúval v tvare písmena U.
Prišli zmeny
Od 30. rokov 20. storočia sa pridávali do chorovodu aj členky folklórnych kolektívov, vydaté ženy z lokálneho spoločenstva a mladšie dievčatá, čím sa staršia obradová a symbolická funkcia špecifického statusu nositeliek vytratila. Po roku 1948 došlo k zmene, Svätodušný pondelok bol zaradený medzi pracovné dni a konanie sa presunulo na nedeľu. Došlo aj k zmene trasy chorovodu, obchôdzka začína na hlavnej ulici pod cintorínom a končí pri evanjelickom kostole. Forma a nápev ostali zachované.
- Paličkovaná čipka zo Španej Doliny
Paličkovanie čipiek sa začalo šíriť na Slovensku v 2. polovici 16. storočia s príchodom baníckeho obyvateľstva z Nemecka do stredoslovenských banských miest. Pre nedostatok poľnohospodárskej pôdy bola výroba čipiek významným doplnkovým zdrojom obživy rodín v osadách v okolí baní, aj preto patrí Špania Dolina k najvýznamnejším baníckym čipkárskym strediskám Slovenska.
Paličkovali chlapci, aj dievčatá
Spočiatku boli čipky určené len pre mesto, no ujali sa aj vo vidieckom prostredí. Paličkovanie čipiek sa odovzdávalo medzigeneračne v rámci rodinného spoločenstva. Paličkovať sa učili nielen dievčatá, ale často aj chlapci; paličkovali všetky generácie. Čipky zo Španej Doliny sú mnohopárové. Pletú sa na papierovej forme bez predkreslenia vzoru na kosej štvorcovej sieti. Riadky sa pletú vždy z hornej pravej strany šikmo nadol na ľavú stranu. Špaňodolinské čipky sa zhotovovali najmä z bielych alebo nebielených ľanových a bavlnených nití. V 2. štvrtine 20. storočia sa farby čipiek začali prispôsobovať farebnosti výšiviek lokalít, kde sa používali ako súčasť tradičného ľudového odevu – na rukávcoch, čepcoch, zásterách či mužských košeliach.
- Výšivka z Nitrianskeho Pravna a okolia
Termín pravnianska výšivka označuje dekoratívnu farebnú výšivku zdobiacu tradičný ľudový odev žien na hornom toku rieky Nitry, zahŕňajúc okrem Nitrianskeho Pravna aj južne ležiace obce Pravenec, Poluvsie, Nedožery-Brezany, Lazany, Kanianka, Poruba, Bojnice a Dubnica (dnes súčasť mesta Bojnice) v prievidzskom okrese. Inšpiráciou pre vyšívanie pravnianskej výšivky boli najmä sakrálne textílie a odev šľachty či mešťanov.
Obľúbený motív je vtáčik
Výšivka z Nitrianskeho Pravna sa vyznačuje symetrickou ornamentálnou kompozíciou. Ornamenty väčších rozmerov sa predkresľujú. Vyšíva sa nespriadaným hodvábom na jemné továrenské plátno s použitím plného plochého, stonkového a retiazkového stehu, krokvičky a krivinky, ale aj dierkovej a vyrezávanej výšivky a gatrov. Pre rastlinný ornament sú typickými motívmi granátové jablká, tulipány, karafiáty, srdcia, ananás, kvety klinčekov a ľalií… Často používaným zvieracím motívom je vtáčik.
