Ako dovolenkuje moderátorka Dagmar Didiana Dianová: Crikvenica ma príjemne prekvapila

Moderátorka Dagmar Didiana Dianová (48) trávi dovolenky aktívne – spája oddych pri mori s objavovaním nových miest, športom aj pracovnými projektmi. V chorvátskej Crikvenici ju nedávno očarila pokojná predsezónna atmosféra, historický hotel aj autentické zážitky. Preferuje menej preplnené destinácie, miluje pohyb a cestovanie bez očakávaní – o to viac si vie vychutnať prekvapenia, ktoré jej svet prináša.

Stretli sme sa na Istrii, v chorvátskom mestečku Crikvenica. Ako sa vám páči toto miesto?

Je to veľmi príjemný štart do dovolenkovej sezóny. Ja tu trochu aj pracujem, pretože v rádiu vysielam reláciu, v nej predstavím vždy nejaké inšpiratívne miesto, kam sa oplatí zájsť. Takže keď niekam cestujem, snažím sa niečo príjemné nahrať o konkrétnom mieste. V Crikvenici som v živote nebola, a som milo prekvapená. Je tu jeden nádherný historický hotel, v ktorom robíme aj tento rozhovor. V rámci osláv, ktoré hotel usporiadal pri príležitosti výročia založenia sme boli pozvaní na koncert cisárskeho orchestra, ktorý hral šlágre z čias monarchie, tiež skladby českých skladateľov. Zaznela aj legendárny šláger Škoda lásky, pieseň, ktorú spievali americkí a nemeckí vojaci vo vojne. V podaní orchestra zaznela v nemčine ako Rosamunde. Malo to svoje čaro, každý z hostí si podupkával nôžkou – v hoteli Kvarner Palace je množstvo turistov z Rakúska, menej Chorvátov, ale stretli sme tu aj hostí zo Slovenska.

Hotel Kvarner Palace oslavuje 130. výročie založenia, jeho história sa viaže k Slovensku. Vybudoval ho v roku 1895 bratislavský rodák arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít Habsbursko-lotrinský, ktorý sa narodil v dome na Ventúrskej ulici. Bol to pravnuk Márie Terézie.  Pôvodne niesol hotel jeho meno – Hotel arcivojvoda Jozef. Prostredie akoby v tieto dni dýchalo nostalgiou minulých časov. Máte vzťah k historickým budovám, alebo radšej dovolenkujete v moderných rezortoch?

Crikvenica sa nachádza v Kvarnerskom zálive, na pobreží Jadranského mora, približne 35 km juhovýchodne od Rijeky. Ako som sa dozvedela, je ideálnou letnou destináciou pre milovníkov rôznorodých pláží. Mne to tu absolútne vyhovuje, mám rada historické kaštiele, hrady, zámky, preto som ich začala navštevovať v rámci rozhlasovej relácie. Cítim sa v tomto krásnom hoteli  ako doma, aj keď som vyrastala v trojizbovom byte. (smiech)

Uprednostňujete more pred horami?

Mám rada aj hory, ale voda mi k letu akosi viac pasuje, je to osvieženie. Navyše, morský vzduch je liečivý. More k letu patrí, ale rovnako tak napríklad jazerá. Mám oveľa radšej leto, zimu veľmi nie.

Ako vyzerá váš dovolenkový deň pri mori? Samozrejme, teraz je máj, ešte sa kúpať nedá, ak nie ste otužilá, ale v ako to máte v lete? Lebo vy veľa športujete, takže asi to bude najmä plávanie?

Práveže som typ, ktorý nevyhľadáva len plávanie v mori. Často je to tak, že aj trochu pracujem, potom si oddýchnem a idem sa niekam prejsť. Rada spoznávam miesta, kde práve som, alebo si idem zahrať golf s priateľmi. Dovolenkový pobyt spájam väčšinou s golfom. Mám rada aktívnu dovolenku, more ide do úzadia. Pýtala som sa domácich v Chorvátsku na golfové ihriská a povedali mi, že sú tu dve-tri, čo sa mi zdá na celé Chorvátsko málo. Je to podľa mňa škoda. Určite by si zaslúžili golfové radovánky napríklad aj návštevníci tohto hotela. Ale Crikvenica je veľmi pekné mesto, vychutnala som si napríklad plavbu výletnou loďou na neďaleký ostrov Krk. Je to taký unikátny mix – studený vietor z vnútrozemia, o ktorom miestni hovoria, že čistí more aj dušu. Že keď fúka, more je priezračné. Zvlášť v máji je tu príjemne, nie je tak horúco, trochu pofukuje, hoci slniečko už dáva o sebe vedieť. Nie sú v tomto čase ešte preplnené pláže. Crikvenica ponúka niečo aj pre tých, ktorí milujú nočný život, pretože v okolí pláží je množstvo barov a klubov, ktoré sú otvorené už v tomto období.

Tento pobyt je však trochu výnimočný, mali sme možnosť stretnúť sa s niektorými členmi salzburskej hotelierskej rodiny Holleis majiteľmi hotela, s pani Giselle, jej synom aj vnukmi. Aký dojem vo vás rodina zanechala?

Rodina Holles je v prvom rade , aspoň podľa toho, čo som videla a počula, veľmi súdržná a sú veľmi hrdí na to, ako funguje tento hotel. Starajú sa oň srdcom, telom dušou, sú veľmi priateľskí k personálu, zapájajú sa do rozhovorov s hosťami. Nič nie je horšie ako viesť hotel v zmysle hlášky z hry Divadla Járy Cimrmana: „Měl hotel, ale nebyl rád, protože mu do něj chodili lidi.“ Myslím si, že sa snažia, aby hotel mal svoju klientelu, aby ľudia boli spokojní, Aj tí, čo sa len tak zastavia z ulice na drink... Je veľmi dobré postarať sa o kultúrnu pamiatku pre zachovanie takýchto budov a stavieb pre ďalšie generácie. Mnohé hotely, ale hlavne kultúrne pamiatky by sa nezachovali, keby ich nezrekonštruovali podnikaví nadšenci. Rodina Holleis hotelu vdýchla dušu, počas rekonštrukcie sa zjavne snažila priblížiť originálu, lebo napriek modernizácii hotel pôsobí autenticky. Veľmi príjemným prekvapením sú napríklad historické fotografie na stenách, ktoré prezrádzajú, ako hotel a mesto kedysi vyzerali.

Máte rada Chorvátsko? Chodievate sem častejšie, alebo iba výnimočne?

Mám rada Chorvátsko, aj keď nie úplne v najväčšej sezóne, radšej v máj, v júni, alebo v septembri. Pred rokmi som mala možnosť zažiť aj regatu, čo sú preteky plachetníc s viacerými posádkami. Všetci sú jedna veľká družina, ktorá sa stretne pri súťažení na vlnách, má to skvelú atmosféru. To by som chcela ešte zažiť. Veľmi sami páčilo, že sme boli dosť silná ženské posádka, mali sme skvelého kapitána a škoda, že tento rok sa to nechystá.

Regata, to musí byť adrenalín...

Je to úžasné, najmä keď sú veľké vlny. Myslím, že pre každého, kto rozmýšľa o letnom adrenalíne, je regata v Chorvátsku dobrý tip. Dokonca mám vlastný tip: príjemné je cestovať do Chorvátska cez Bosnu, Hercegovinu, Srbsko, Čiernu Horu smer Dubrovník... Vyskúšali sme si to pred tromi rokmi, bolo to veľmi zážitkové. Neočakávala som, že tieto krajiny sú také nádherné. Sú tam tyrkysové rieky, úžasné hory, ktoré vás donútia každých 200 metrov vystúpiť z auta. Tie výhľady stoja za povšimnutie 

Pochodili ste množstvo kútov sveta, spoznali ste veľa destinácií. Ktorá krajina vás najviac prekvapila niečím, čo ste neočakávali? A pripravujete sa na cesty tak, že si naštudujete o konkrétnom mieste všetky informácie?

Väčšinou si niečo pozisťujem od ľudí, ktorí konkrétnu krajinu navštívili – je fajn zobrať si tipy od ľudí, ktorí sú tam ako doma. Napríklad keď sme išli do Indonézie, poradili mi, nech si pripravím prirodzený repelent na komáre – v alpe som dva týždne lúhovala klinčeky a bol z toho famózny repelent. Doštípaná som skoro vôbec nebola. Akurát, že pri bielom oblečení repelent farbil, tak teraz mi to nejde vyprať. (smiech) Indonézia ma prekvapila v mnohých smeroch, na jednej strane som čakala úžasné výhľady, ktoré tam boli, ale na druhej strane ma prekvapila autentickosťou. Napríklad som nevedela, že v mnohých reštauráciách stolujú na stole. Nie, že majú taniere na stole, oni aj sedia na tých stoloch, čo je veľmi zaujímavé. Na vlastné oči som videla ako sa pestujú perly, lebo sme navštívili farmu perlorodiek. Videla som toho dosť, hoci stále by bolo čo objavovať. Myslím si však, že aj pri cestovaní, tak ako v bežnom živote, sú pre človeka najhoršie očakávania. Neraz nám dokážu pokaziť radosť z dovolenky. Už som sa naučila, že netreba mať očakávania, lepšie je dať sa dať príjemne prekvapiť. Inak povedané – radšej príjemné prekvapenia, než vysoké očakávania, a potom sklamania.

Teraz ste mi pripomenuli, že do Indonézie ste si niesli aj športové náradie gymstick a každý deň ste poctivo cvičili. Športujete na dovolenke?

Ľudia sa často čudujú, čo za „hovadinu“ to so sebou vlečiem – je to vlastne tyč s dvomi gumami a expandermi, ktoré sa dajú naťahovať. Dá sa tým precvičiť kompletne celé telo. Potrebujem len asi dva metre štvorcové priestoru, aby som si mohla zacvičiť. Veľmi mi to vyhovuje, napraví vám to boľavý chrbát, zároveň je to silový tréning. Je to veľmi skladné náradie, lebo tyč sa dá zložiť. Plánujem do budúcna robiť s gymstickom skupinové cvičenia alebo výlety niekam do slovenských destinácií. Možno spojiť pobyt v hoteloch, kde by sme spojili športovanie so zábavným programom a s degustačnými večerami. Večer sa môžete dobre najesť, ráno si zacvičíte s gymstickom a hneď sú tie výčitky menšie.

Máte nejaký cestovateľský sen?

Možno Austráliu – tam som nebola. Chcela by som vidieť naživo stáda klokanov alebo vtákopyska. Naopak, čo nepotrebujem vidieť, sú hady, pavúky, ktorých je tam požehnane. Priznám sa, hmyz a podobné zvieratká naozaj nemusím. Aj keď, paradoxne, nedávno som bola na výstave chrobákov a veľmi sa mi tam páčilo.

Ochutnali ste niekedy nejaké špeciality z hmyzu?

V Thajsku, ale bolo to ako v tom vtipe – že domorodci hovoria: Fuj, ako to tí turisti môžu jesť! (smiech) Vyskúšala som napríklad aj slnečného kraba, to bolo to najhoršie, čo som kedy ochutnala. Takže áno, nejaké sušené červíky v čokoláde som v rámci srandy vyskúšala, ale že by som sa tým mala kŕmiť na raňajky, na obed aj na večeru, to nie.

Na ktorom mieste vo svete ste zanechali svoje srdce?

Rozhodne je to Toskánsko. Je to malebná oblasť, niečo také ako spomínaná Crikvenica. Je to niečo, kde je radosť oko oprieť o všetko, kam len dovidíte. Zároveň je to tradícia tamojšieho jedla, srdečných ľudí, vinice, nádherné kopce, malebné staré budovy z kameňa, ktoré evokujú, že cestujete v čase, odrazu sa ocitnete o niekoľko storočí späť. Rada spomínam na nedávnu dovolenku v Ománe, žiaľ, po návrate domov sa tam situácia pre turizmus zmenila. Mrzí ma, že také úžasné miesto, pre našich dovolenkárov pomerne dostupné, je momentálne nebezpečné. Bola som tam s kamarátkami, mám rada takéto dievčenské dovolenky. Často beriem na dovolenku moju mamičku, ktorej tak vraciam to, čo ona dopriala kedysi mne. S partnerom má dovolenka zas iný charakter. Všetko má svoje čaro.

Predstavte si, že by ste boli majiteľkou hotela, podobne ako napríklad rodina Holleis v Crikvenici. Na čo by ste kládli dôraz? Čo by vo vašom fiktívnom hoteli nesmelo chýbať?

Som absolventkou hotelovej akadémie v Bratislave na Račianskej ulici – mimochodom, pozdravujem všetkých mojich bývalých profesorov a spolužiakov, ktorí sa snažia, aby hotelový biznis fungoval aj u nás. Keby som bola majiteľkou alebo riaditeľkou hotela, v prvom rade by som sa snažila o symbiózu s personálom, získať si ich sympatie. Pretože vedenie hotela sa musí na týchto ľudí spoliehať, od nich závisí, či sú hostia spokojní. A to je často to najťažšie. Manažér musí mať dobre nastavený celý chod hotela, aby každý poznal svoju úlohu a nenastal chaos. Je veľmi dôležité, ako sa správa personál. No a rovnako by som dával dôraz na to, aby sa zbytočne neplytvalo. Netreba k tomu veľa, stačí zo všetkého tak akurát.

Ste náročný hosť?

Pre mňa je základ čistota. Čo sa týka ľudí, tak úsmev. Keď má človek pocit, že ako hosť je vítaný, nie, že obťažuje. Okrem toho ma poteší, ak dostanem nejakú informáciu navyše, bonus, o ktorom sa človek nedozvie z bedekrov.

Zdroj foto: ancn, add, Hotel Kvarner Palace, Martin Fridner