Tragédia, ktorá sa stala v stredu večer v hlavnom meste, postavila na nohy celé Slovensko, predovšetkým však LGBT komunitu. Po streľbe pred gay barom na Zámockej ulici vyhasli životy dvoch mladíkov, čašníčka skončila so zraneniami v nemocnici. Vrah, len 19-ročný Juraj polícii unikal, napokon zbraň obrátil proti sebe. Čo sa dialo tesne po streľbe na mieste činu? Zlyhali bezpečnostné zložky štátu? Máme obávať ďalších podobných útokov? Aj o tom sme sa zhovárali s expertom Radovanom Bránikom.
Ako bezpečnostný expert sa ocitáte so svojím tímom krízovej intervencie na miestach tragédií. Prišli ste aj do gay baru na Zámockej ulici, kde vrah zastrelil dvoch mladíkov. Čo bolo vašou úlohou na mieste?
Keď sme dorazili na miesto, vrah bol ešte na slobode. Nevedelo sa, či nie je niekde nablízku a útok nezopakuje. Išlo o pomerne veľké miesto činu, takže polícii a koronerom trvalo zdokumentovanie dlhšie ako pri iných podobných udalostiach. Svedkovia a blízki zavraždených čakali na mieste dlhé hodiny, kým úkony skončia a oni budú môcť vypovedať na policajnej stanici. Vďaka našej 15-ročnej praxi vieme ľuďom priblížiť tú ošklivú realitu v jej skutočnej podobe. Ak človeku konkrétne a jasne popíšete, čo sa tam udialo, ako to vyzerá, keď niekto umrie, keď ho zasiahne guľka, tak to spočiatku niekedy ťažko prijímajú. Sú v šoku, chytajú sa za hlavu, ale na konci vnímajú tú hrôzu v jej konkrétnych rámcoch.
Ak tomu rozumiem, pomáhate im spracovať tragédiu s čo najmenšími následkami na ich duševné zdravie?
Áno. Keď ľudí necháte len tak postávať bez presných informácií, nevenujete sa im, tak ich psychika má tendenciu dotvárať informácie a stres sa stále zvyšuje. Začne pracovať fantázia a na konci zistíte, že väčšina ľudí si veci predstavovala oveľa horšie, než v skutočnosti boli. Naša úloha na mieste tragédie na Zámockej bola trojitá - byť pripravení na príchod príbuzných a blízkych osôb, ktoré majú v takýchto situáciach vykonať identifikáciu mŕtvych. To sa tentoraz nepodarilo, pretože rodiny obetí sa nedostavili a identifikácia bola realizovaná inak. Ďalšia úloha bola edukovať ľudí, aby vedeli, čo sa vlastne stalo a prečo sa to stalo. Vysvetliť, čo a prečo robí polícia, čo bude o hodinu. Lebo kým ľudia nemajú vysvetlenie, nedokážu sa upokojiť. Organizmus neustále produkuje stresové hormóny. Naša úloha je zabezpečiť, aby bolo minimalizované extrémne prežívanie. Samozrejme, nedá sa to eliminovať úplne, a ani by to nebolo dobré.
Akože by to nebolo dobré?
Lebo šok, ustrnutie, paralýza, stres, to sú všetko veľmi nepríjemné, ale dôležité mechanizmy slúžiace na to, aby sa ľudia začali vyrovnávať s tým, čo sa stalo. Musíte sa istý čas báť, musíte sa istý čas nedokázať vyrovnať s realitou, myslieť si, že sa vám to iba sníva. Toto všetko robí mozog bez vedomého rozhodnutia. Je to ako systém poistiek v byte - ak sa niečo zbabre, istič vypadne, ale ochráni káble v stene. Naša úloha teda je znížiť riziko toho, že tam dôjde k nejakým nezvratným zmenám. Keď je človek príliš dlho bez vysvetlenia vystavený takejto stresujúcej situácii, tak to naňho môže mať devastujúce účinky. Sú ľudia, ktorí sa napríklad v dôsledku postraumatickej stresovej poruchy ocitnú v plnej invalidite. Stratia schopnosť normálne fungovať. To je naša hlavná úloha - poskytnúť rýchlu intervenciu, ktorá napomôže znížiť ten enormný tlak pod rizikovú hladinu, alebo ho rozloží v čase.
Akceptujú vás na mieste bezpečnostné zložky, polícia?
Našou primárnou úlohou je pomôcť polícii, hasičom a zdravotníckym záchranárom zbaviť sa tej záťaže, ktorá sťažuje výkon činnosti. Ak napríklad niekoho oživujú a robia mu intubáciu, môže to vyvolať dojem, že mu ubližujú. Niekedy môže dôjsť k zlomeniu rebra pri masáži srdca a ľudia neraz reagujú skratovito, niekedy sú dokonca až útoční, najmä ak majú v sebe alkohol. My sa snažíme všetkých, ktorí nie sú zranení, alebo sú zranení len stiahnuť z tohto miesta ďalej, aby policajti a zdravotníci mohli bez vyrušovania robiť iba to, čo majú.
Kto vás volá k takýmto udalostiam?
V prevažnej miere je to buď Krajské operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby, niekedy je to polícia, často sú to posádky sanitiek, keď vyhodnotia, že množstvo ľudí im môže zabrániť na mieste činu pracovať a tým sa znižuje šanca obete na prežitie.
Útočník zo Zámockej mal len 19 rokov, pred útokom zverejnil na Twiteri nenávistný, vyše 60-stranový manifest, namierený proti politikom, Židom a LGBT komunite. Nebolo to prvý raz, čo sa podobne vyjadroval na sociálnej sieti. Ako je možné, že si to nikto nevšimol? Veď napríklad Facebook okamžite maže oveľa menej nebezpečné statusy...
My sme sa dostali ďaleko do jeho histórie na Twiteri a deepwebe. Tento človek bol solitér, na Twiteri mal minimum followerov. Písal spôsobom, ktorý bolo veľmi ťažké vyhodnotiť ako skutočne škodlivý a nebezpečný. Formuloval veľmi zručne a opatrne. Bezpečnostné zložky štátu vtedy majú limitované možnosti zasiahnuť. To je len medzi tým, kto zverejňuje a tým, kto na to poskytuje priestor. Ak už je to tak zlé, že dochádza k páchaniu trestného činu na sociálnej sieti, tak sa účet zruší. To sa stalo aj v tomto prípade.
V každom prípade sa vrah vyjadroval v zmysle, že túži zabiť predsedu vlády Hegera či prezidentku Čaputovú. To nebol dostatočný dôvod, aby nebol v hľadáčiku ako extrémista?
Aby sme si ujasnili veci - ten manifest bol pripravený na Twitteri vopred, no jeho zverejnenie prišlo až potom, keď to spravil. Dovtedy bol prakticky neviditeľný. Zrazu sa tam objavil materiál, ktorý mal 65 strán anglicky písaného textu. Než nám na chodníku medzi plačúcimi ľuďmi došlo, že na čo sa pozeráme, istý čas to trvalo. Na miesto činu sme totiž išli s istým predsudkom.
S akým?
Bežne sa stáva, že sa k nám dostanú dezinformácie. Niekto niekomu zavolá, ten zavolá druhému, druhý tretiemu... Po štyroch telefonátoch sa javia veci skreslene. Išli sme na miesto tragédie s očakávaním, že ide o partnerský spor, o neveru a nezvládnuté emócie. Čím viac sa však objavovalo informácií, že útok nebol smerovaný na dve konkrétne osoby, ale na celú skupinu, na všetkých, ktorí sa identifikujú s LGBT societou, tak to začal byť veľký problém a museli sme zmeniť bežný postup. Pretože z roviny, keď mali pocit, že to najhoršie už skončilo a oni sú mimo nebezpečenstva, sa náhle ocitli v rovine - a čo keď sa vráti?!
Vrah je mŕtvy. Má sa ešte stále báť LGBT komunita?
Zaútočil na nich s veľkou pravdepodobnosťou preto, lebo boli napadnuteľní s najmenším rizikom. Keď si pozriete snímky, kde má sebou panelák, tak to vyzerá, že sa len tak niekde náhodne fotil. V skutočnosti tam býva premiér Heger. V podstate na každej fotografii, ktorú zverejnil, sa v pozadí nachádzala z jeho pohľadu nejaká strategická budova, priestor, kde žije osoba, ktorú považoval vo svojom rebríčku hodnoty terča za významnú. Pohyboval sa v blízkosti prezidentkinho domu, v centre Bratislavy, kde sa stretávajú ultraortodoxní Židia, v auguste sa fotil aj pri Teplárni, kde napokon svoj plán vykonal.
Hovorí sa o tom, že mohol mať komplica...
To je otázka, pretože nevieme, akým spôsobom sa dostal z miesta. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nešiel peši. V tom čase už bol hľadaný, bol známy jeho popis. Paradoxne, bol oblečený podobne ako ja, následkom čoho ma policajti skôr, než ma pustili za pásku celého dôkladne prešacovali. Dnes, tu a teraz nie je podľa mňa rozumné predpokladať, že konal sám. Netvrdím, že mal rovnako nebezpečného parťáka, či viacerých. Ale niekoho, kto mu pomáhal s veľkou pravdepodobnosťou mal.
Urobila polícia všetko preto, aby ho vypátrali skôr než sa sám zastrelil?
Problém je, že možno 80-90 percent práce polície a spravodajskej služby bežný človek nevidí. Respektíve možno aj vidí, ale nevie, na čo sa v skutočnosti díva. Majú prístup ku kamerovým záznamom, vedia lokalizovať smer úteku. Podľa týchto indícií vedia, na ktoré miesta sa majú zamerať. Polícia musí brať do úvahy aj riziko druhého, možno tretieho človeka, ktorý napomáhal k úteku. Dovtedy logicky nesmie zverejňovať nič, čo by pomohlo páchateľovi. Počas prebiehajúcich úkonov teda bezpečnostné zložky nemôžu podrobne informovať o postupe, preto bežný občan neraz cíti frustráciu zo zdanlivej nečinnosti polície. Tá pritom drie, jej ľudia nasadzujú životy. Nik nemohol vedieť, kde vrah je, koľko má zbraní, či niekde nenastražil bombu... On sám si to zjavne užíval.
Bol nadpriemerne inteligentný, chodil do školy pre nadané deti. Myslíte si, že si pedagógovia mohli všimnúť jeho názory a venovať im pozornosť?
Nadpriemerná inteligencia nerovná sa schopnosti emočne sa vcítiť do inej osoby. Aj inteligentný človek dokáže vraždiť a necítiť pri tom žiadne výčitky svedomia. Skutočný súcit mu zjavne chýbal, keď si prečítate manifest a ostatné jeho materiály, ten chlapec mal veľmi selektívne vnímanie a solidarizoval len s príslušníkmi takzvanej čistej rasy. Za ňu bol ochotný zomrieť. Toho, kto nepatril privilegovaných, bol ochotný bez výčitiek svedomia zabiť. Čo sa napokon aj stalo.
Nesú rodičia vinu za skutky syna?
Ja by som hovoril skôr o zodpovednosti. Lebo on do okamihu útoku väčšinou konal spôsobom, ktorý až na drobné výnimky nebol porušením zákona. V zásade neexistoval legálny dôvod, pre ktorý by štát smel zasiahnuť. Problém je vždy primárne v rodine, v prostredí, kde dieťa vyrastá, kde sa formujú jeho názory a postoje. Výnimky len potvrdzujú pravidlo. Problém vidím aj v škole, pretože časť obrázkov, videí a veľmi radikálnych, až extrémnych textov - hoci zabalených do pozlátky a akoby zakódovaných - bola produkovaná aj v škole. Tí učitelia s ním predsa pracovali dlho, vedeli aký je. Toto sa nestalo za týždeň, ani za mesiac. Písal 65-stranový manifest v špičkovej angličtine, odkedy bol očarený útokom v meste Christchurch na Novom Zélande. Doslova v ňom píše, že mu v roku 2019 zmenilo život video, ako vrah ide mestom, ako potom strieľa moslimov v mešite... Označuje to za zlomový okamih v jeho živote.
Takže tu vidíte určitú zodpovednosť školy?
Vidím zodpovednosť školy, pretože pedagogický zbor by mal byť zvlášť v škole plnej nadpriemerne nadaných detí obozretný. Môžu byť byť nadané aj negatívnym smerom. To je pre mňa veľká otázka, ako je kvalifikovaný personál na to, aby vedel čítať a rozoznávať varovné signály. Lebo aj keď bol Juraj veľmi zručný, všetko neskryl. Bol trochu exhibicionista, fotkami a statusmi testoval, či si niekto niečo všimne. Čiže opakujem - rodina a škola hrajú kľúčovú úlohu, nie štát.
Narastá kriminalita na Slovensku, zvlášť v Bratislave oproti minulosti? Zamieňajú si ľudia slobodu slova, prejavu s tým, že môžu naozaj všetko, aj zabíjať?
Čísla hovoria, že to tak nie je. Mierne sa mení štruktúra istého typu zločinnosti, ale nerastie nejako dramaticky. Čo sa mení je to, akým spôsobom spoločnosť prostredníctvom neustáleho zdokonaľovania sociálnych médií komunikuje. Ľudia získali možnosť okamžite pred veľkým auditóriom povedať čokoľvek, čo im napadne bez toho, že by tam bola okamžitá reálna spätná väzba. To, čo si bežne povedia z očí do očí má svoje hranice a ďalej ich to nepustí. Na internete, na sociálnych médiách je však už absolútny štandard, že si dovolia povedať komukoľvek čokoľvek. Zhrubla verejná debata, zhrubla politika a jedno s druhým sa nabaľuje a ovplyvňuje. Na konci je už len nesmierne zlý pocit, že nám je stále horšie.
A je nám podľa vás horšie?
Všetky ukazovatele hovoria, že sa horšie nemáme. Že naši rodičia a starí rodičia to mali oveľa ťažšie. Žili životy, ktoré my si dnes nevieme predstaviť a netolerovali by sme ich. Bez ohľadu na realitu oveľa viac ľudia amplifikujú, šíria nespokojnosť nespokojnosť a negatívne emócie. Mám pocit, že toto je skôr problém - skreslenie celkového obrazu. Opakujem, absolútne čísla zločinnosti sa nejako dramaticky nezvyšujú.
Ak sa teda máme lepšie ako naši rodičia a starí rodičia, prečo sme nespokojní? Stane sa trendom, že nespokojní ľudia budú brať „spravodlivosť“ do vlastných rúk?
Nechcem predpovedať budúcnosť, ale myslím si, že spoločnosť sa nejakým spôsobom postupne vyreguluje. Nastane moment, kedy budeme môcť ísť už len do horšieho, alebo sa vrátiť. Ľudstvo môže dospieť do štádia, že sa samo zničí. Že príde k anihilácii, zánik za trištvrte hodinu. Ale tá pravdepodobnosť je stále veľmi nízka. Nádejám sa, že prevážia samoregulačné mechanizmy v spoločnosti. Že príroda si poradí a nenechá si zničiť to, čo vytvorila ako najdokonalejšie - človeka. Jedným z tých mechanizmov môže byť taká strata tolerancie voči zlu, že ľudia si povedia - a dosť, stačí! Prejaviť sa to môže vo voľbách, keď to politici prepísknu. Lebo sme si nechali ukradnúť obyčajnú zdvorilosť, slušnosť, úctu v komunikácii s inými ľuďmi. Aj včera večer na Zámockej som videl rôzne druhy interakcií. Jeden policajt prišiel a komunikoval zdvorilo so svedkami udalosti a druhý pre zmenu veľmi nezručne. Každý z nich dosiahol zásadne iný výsledok. V konečnom súčte zostali na konci udalosti na mieste tí ľudia, ktorí sa k sebe dokázali správať korektne. Ostatní odišli preč skôr.
Vrah zo Zámockej chcel týmto činom manifestovať nespokojnosť. Môžu nasledovať ďalšie podobné činy?
Tieto tragédie chodia v istých vlnách. To znamená, že keď máme samovraždu adolescenta v rámci Bratislavy, tak o dva týždne mám podobného v takom veku na inej škole, na tretí týždeň tretiu. A potom rok akoby uťal. A potom sa objaví nečakane ďalšia vlna. To, čo sa stalo teraz, je nebezpečné v jednom. My nevieme, do akej miery bol vrah osamelým vlkom a do akej miery bol podporovaný. Aspoň nejaká podpora tam zvyčajne je. Otázka je, ako veľmi sú iní odhodlaní ho nasledovať. Zlomilo sa tabu, že pre ideológiu sa nevraždí. To sa zrazu stalo. Pre isté typy osobností to môže znamenať finálny signál - tak teraz aj ja. Myslím, že niekoľko týždňov, možno až mesiacov by spoločnosť mala byť výrazne ostražitejšia. Nehovorím, že sa máme navzájom špehovať a udávať. Ale naozaj sa dívať okolo seba s otvorenými očami, s väčšou opatrnosťou a s väčším rešpektom k možným následkom na veci, ktoré vyzerajú na prvý pohľad nevinne.
Zdroj foto: anc, arb
