Výtvarníčka Gordana Glass a jej výnimočné dielo: Byť slávna nie je môj cieľ

Gordana Glass nevytvára len obrazy a sklenené diela – vytvára príbehy, emócie a energiu. Jej umenie sa dostalo k prezidentom, pápežovi či kráľovnej Alžbete II., no ona sama zostáva ženou, ktorá najradšej trávi čas vo svojom ateliéri, záhrade a tichu. V rozhovore hovorí o ceste za úspechom, o sile intuície, aj o tom, prečo je pre ňu najdôležitejšie, aby jej tvorba prinášala ľuďom radosť. A tiež o tom, prečo má pre ňu väčšiu váhu vnútorný pokoj, než sláva.

Keď sa obzriete za svojou doterajšou kariérou, v čom sa vaša tvorba za posledné roky zmenila? Alebo je rovnaká?

Myslím si, že vekom som získala väčší nadhľad, viem sa zastaviť. Nemusím tvoriť v hektickom zhone a nemusím veľmi ísť na vlne adrenalínu, ale dokážem o krok odstúpiť, viem sa na veci pozrieť z iného uhla. Niekedy sa človek potrebuje pozrieť na dielo, ktoré tvorí inými očami. Spomeniem diela pre prezentovanie Slovenskej republiky, kde sa rozhodovalo čo pôjde, v akej veľkosti, v akej farebnosti... Veľmi precízne sa opravovali návrhy, až som zrazu zistila, že mám napríklad desať dní na vytvorenie diela pre svätého otca. 

Ak dostanete zákazku, má klient konkrétnu predstavu o tom, ako by malo dielo vyzerať? Alebo máte voľnú ruku pri tvorbe?

Celý návrh diela je na výtvarníkovi. Áno, môže sa stať, že sa upravuje trebárs veľkosť, ale už po toľkých rokoch presne viete, čo je to diplomatický dar, v akej veľkosti sa realizuje, ako to má vyzerať. Myslím si, že aj prvý dar, ktorý som realizovala, mal všetky atribúty, dbalo sa na každý detail. Musím povedať, že môj najväčší hltač času je moja precíznosť. Dokedy nie som spokojná, neodchádzam z ateliéru. Všetky detaily každého jedného diela musia byť stopercentné, musí to vyzerať tak, aby som si mohla za prácou stopercentne stáť. A je jedno, či je to dielo pre Michaela Douglasa, alebo prezidenta, alebo pre detičky, ktoré hrajú napríklad slovenskú golfovú ligu. Mnohí klienti mi už tak dôverujú, že keď ma požiadajú o dielo, povedia len pri akej príležitosť to chcú darovať, a nechajú na mňa, aby som vybrala niečo z môjho portfólia. Niekedy som zvedavá, ako sa dar dotyčnému páčil, ako reagoval, tak sa opýtam. Odpoveď je napríklad aj taká:  „Viete, Godranka, keď oslávenec videl, ako je to nádherne zabalené, nechcel to ani rozbaliť! Dve hodiny to bolo stále zabalené!“ Zasmiali sme sa, ale potešilo ma to. To sú milé veci, keď aj maličkosť zaváži. Dávam si záležať, aby bolo všetko perfektne nachystané – od certifikátu, podpisu, pečiatky, zabalenia... To všetko dáva dielu hodnotu.

Čo musíte vedieť o klientovi, aby ste sa trafili do jeho vkusu?

Keď sa stretnem s klientami, vôbec sa nebavíme o obraze. Hovoríme o nich, o ich rodine. Ukážu mi rozloženie nábytku, stenu, kde by si chceli obraz umiestniť, ja im navrhnem možno iný variant na inej strane – napríklad kvôli svetlu. Aktívnym rozhovorom zistím, čo by sa im mohlo páčiť. Akceptujem napríklad, ak povedia, že nemajú radi nejakú konkrétnu farbu. Dokonca z toho rozhovoru viem, prečo nemajú radi tú farbu.

Ste tak trochu psychológ?

Musím byť. Veľmi cítim, vnímam veci okolo seba. Vložím sa do rozhovoru úplne celá, aby som tých ľudí spoznala a trafila sa do toho, čo im prinesie radosť. Veľa ľudí príde ku mne, keď majú ťažké obdobie vo svojom živote. Ja som tá, od ktorej očakávajú, že urobím dielo, ktoré im dodá energiu. Niektoré výzvy sú ťažké, ale ja ich prijímam s radosťou.

Ktorá výzva bola výnimočná?

Keď som mala 35 rokov, dostala som príležitosť vytvoriť dielo pre pápeža Benedikta XVI.. Ja som veľmi pokorný človek a pre mňa to bolo niečo neuveriteľné. V živote som si nemyslela, že čosi také ma postretne. Nieže by som si neverila, ale toto bolo naozaj čosi „nadpozemské“. Bol to pre mňa veľký krok v mojom umeleckom posune. Na vytvorenie diela som mala tri týždne.  Priznám sa – prvý týždeň som neurobila vôbec nič, lebo som nevedela ako začať. Nedokázala som sa pohnúť z miesta. Bola som doslova „vypnutá“. Samozrejme, napokon som všetko stihla, hoci to bolo natesno. Môžeš byť veľmajstrom v niečom, ale keď nemáš mozog pod svojou kontrolou a neovládaš celé telo, nedokážeš tvoriť. Musela som sa upokojiť vo svojom vnútri, vyčistiť si hlavu – v tom mi pomáha joga –, a potom to išlo.

Ste úspešná výtvarníčka, autorka mnohých diel, ktoré  vlastnia ľudia po celom svete. Mysleli ste si kedysi na začiatku, že dosiahnete takúto úroveň uznávanej umelkyne?  Splnili sa vám umelecké sny?

Už ako malé dieťa som sa rozhodla, že budem výtvarníčkou. Moja teta je sklárka, maľuje na sklo, druhá teta sa venuje olejomaľbe. Z pohľadu môjho otca už nebol priestor na to, že by mala byť v rodine ďalšia výtvarníčka. Som jedináčik, bola som výborná študentka, a tak rodičia očakávali, že vyštudujem niečo iné. Lenže ja som od detstva trávila dni u svojej tety, a otec ma odtiaľ stále vyháňal. Konštantne sme spolu bojovali, otec mal pre mňa iné plány... A viete ako sa hovorí – keď vás vyháňajú z veľkého kruhu, vy sa tam vrátite. Snívala som o tom, že môj život bude kreatívna radosť pre dušu a telo. Mala som svoj sen, ale zároveň som nechcela ublížiť rodičom. Som veľmi naviazaná na rodinu a radšej pre seba neurobím niečo, ak viem, že rodine pomôže niečo iné. Tak sme boli vychovávaní. Ale všetko je tak, ako malo byť - vyštudovala som dizajn.

Bolo ťažké etablovať sa v tejto umeleckej sfére?

Ten začiatok sa ani zďaleka nepribližoval k tomu, v akých podmienkach pracujem dnes. Začala som pracovať v nevľúdnom ateliéri na Kolibe. Aby som mohla pracovať na svojej tvorbe, potrebovala som 250 kW transformátor na pec. Ten však nevlastnil hocikto a prenajať mi to mohol len ten, kto mal väčšie kapacity. Asi desať rokov som tvorila v budove na Kolibe, kde fúkalo cez okná, nekúrilo sa, v zime som pracovala so zmrznutými rukami a v roláku, no akosi som to vydržala. Vôbec to vtedy nevyzeralo na to, že raz budem uznávaná výtvarníčka, že ma budú poznať vo svete. Robila som doslova „na kolene“. Ale láska k umeniu a odhodlanosť mi dodávali silu. V duši som žila svoj sen. Cítila som, že radosť, ktorú chcem venovať tomuto svetu, môžem priniesť cez umenie. Mám schopnosť čítať ľudí a cítiť, čo potrebujú mať vo svojom priestore, aby im to prinieslo dobrú energiu do domu. Je to niečo, čo chcem použiť, niečo, čím im chcem pomôcť. Asi je to moje poslanie na tomto svete.

Darí sa vám trafiť sa do vkusu klienta?

Každému klientovi dávam možnosť rozhodnúť sa – príďte, dohodneme sa na veľkosti diela, ja si pozriem interiér, nájdem súhru diela s interiérom a potom to je len a len  na mne. Dôverujú mi. Keď sa potom ku mne klienti prídu prvý raz pozrieť na dielo, teším sa, keď vidím ich oči, ktoré hovoria, že presne takto si to predstavovali.

Pracovať so sklom a s ďalšími materiálmi musí byť pre útlu ženu náročné. Veľakrát ide o monumentálne obrazy a vytvoriť niečo také vyžaduje mnoho hodín v ateliéri. Kde čerpáte energiu?

Pre mňa je práca oddych a radosť. Nemám problém byť zavretá v ateliéri 16-20 hodín. Nikam nechodím, nepotrebujem byť v žiari reflektorov. Potrebujem prírodu, svoje stromy, svoju záhradu s vtáčikmi – to je môj svet, to je moje publikum. Som typický introvert, ktorý však nemá problém byť medzi ľuďmi, ak prídu na moju výstavu. Ale som rada, keď to skončí. Nepotrebujem veľkú spoločnosť. Najšťastnejšia som vo svojom dome, v ateliéri. Rada navarím pre moje kamarátky, rada ich pohostím, prídu deti... So svojimi blízkymi ľuďmi som veľmi šťastná. Byť slávna nie je môj cieľ. Chcem byť spokojná.

Neberie vám práca priestor na osobný život?

Na osobný život si nájdem čas. Mám dve dospelé deti, ktoré sú pri mne. Mám psíka, ktorému venujem čas. Všetko sa dá stihnúť. Myslím si, že som všetko zvládla. Aj keď niekto povie – áno, ale si sa rozviedla. Áno, ale nevnímam svoj život tak, že by som bola strhaná, že by mi niečo ublížilo. Je to súčasť mojej životnej cesty. V istom bode som časť cesty uzavrela a išla som ďalej. Dnes môžem povedať, že som otvorila galériu v Českej republike, na svoje narodeniny ma predstavil prezident Václav Klaus v Španielskej sále 600 ľuďom... Nemyslím si, že je to také zlé.

Je príjemné byť slávnou umelkyňou?

Vôbec som si neželala byť slávnou, nemá to nič spoločné s nejakým honorom a úspechom. Neviem to vysvetliť, ale najväčšiu radosť som mala vtedy, keď mi povedali, že budem robiť dielo pre kráľovnú Alžbetu II . Iste, bolo to super, bol to krásny pocit. Potom prišlo prekvapenie – povedali mi, že Gordana, videli to dielo, si pozvaná na večeru. Úžasné. Mala som príležitosť byť na osobnej audiencii. Ešte lepšie. Ale keď prišiel z Buckinghamského paláca po dvoch týždňoch ďakovný list za nádherný dar, tak toto bol okamžik, ktorý ma dojal. Pre mňa je spätná väzba veľmi dôležitá.

Ktorá výstava vo vás zanechala najsilnejší dojem?

Jedna z mojich najodvážnejších výstav bola Motýlia šou pred osemnástimi rokmi na Bratislavskom hrade, ktorú otvárala Pani Gašparovičová. Všetko bolo v štýle motýľa. Chcela som urobiť niečo, čo dovtedy nikto neurobil. Do ateliéru na Kolibu som si z Londýna objednala 200 motýlích kuklí. Zavesila som každú jednu špeciálne na niť, dala som okolo vlhké uteráčiky, aby boli v teple. Všetko bolo presne načasované. Chcela som mať totiž motýle na hrade presne v ten deň vernisáže. Dva dni pred otvorením výstavy sa vyliahli motýle, bola som nadšená, chodila som ich kontrolovať. Odrazu začali motýle hynúť. Začala som rýchlo čítať knihy o motýľoch, nebolo to ako dnes, že si otvoríš internet a umelá inteligencia ti povie, prečo ten motýľ visí dolu hlavou. Dočítala som sa, že sa musia najesť, a v tej klietke sa nemali ako. Tak som každému jednému namáčala sosáčik do medu s vodou. Podarilo sa nám zachrániť z 200 kuklí asi 130 motýľov. Nastal však problém, ako ich previezť na hrad. Mala som ich v špeciálnom plastovom priesvitnom tubuse. Nejako sa nám podarilo dostať ich na miesto. Všetko som chcela mať v bielom, obrazy, sochy, aj hostia prišli v bielom, prišlo asi 500 ľudí. Hrad bol vysvietený, Marián Varga zahral koncert. Vystavovala som asi 50 diel, ľudia začali prichádzať, všetko bolo super. Vnútri boli nainštalované biele balóny a medzi ne som vypustila motýle. Päť sekúnd predtým, než som išla na pódium, prišiel čašník a hovorí: „Gordana, zaniesol som šampanské do miestnosti tak ako ste chceli, a otvoril som okná, lebo tam bolo strašné dusno.“ V tej chvíli by ste sa mi krvi nedorezali. Bol to taký šok, že mi úplne odišiel hlas. Chcela som niečo povedať, ale slová zo mňa nevychádzali. Tri mesiace práce mi ten čašník nechtiac zmaril v jednom okamžiku. Ale predstavte si, čo sa stalo – tie motýle odleteli na druhú stranu hradu a o polhodinu sa vrátili.

To je ako z rozprávky! Máte ešte nejaký sen, ktorý sa vám zatiaľ nepodarilo dosiahnuť?

Pokoj a mier v duši.

A čo sa týka kariéry?

Aktuálne pripravujem výstavu, pretože bolo 25. výročie mojej tvorby. Chcela by som ju realizovať opäť na Bratislavskom hrade. Ak sa mi podarí všetko skĺbiť tak ako chcem, tak by to mohlo vyjsť.

Medzinárodné ocenenia Gordany Glass

- držiteľka prestížneho ocenenia IDENTIFIKAČNÝ KÓD SLOVENSKA (IKS 2014) - XV. Ročník PREMIO CITTA´ DI PORTO SANT ELPIDIO, ocenenie „Zvláštna cena kritiky“ (2014) - XII. Ročník PREMIO CITTA´ DI PORTO SANT ELPIDIO, ocenenie „Zvláštna cena kritiky“ (2011) - XII. Ročník PREMIO INTERNATIONALED D´ARTE RASSEGNA, ocenenie „San Crispino“ (2010) - IX. Ročník PREMIO INTERNATIONALED D´ARTE SAN CRISPINO, OCENENIE „1. cena poroty“ (2009) - II. ročník MEZINÁRODNÁ CENA UMENIA PERLA ADRIA, najprestížnejšie ocenenie „Špeciálna cena poroty“ (2008) - XI. Ročník Medzinárodný festival umenia SAN CRISPINO

Zdroj foto: agg