Cestovateľ Michal Hertlík: Latinská Amerika je moje druhé farebné Slovensko

Jeho snom je navštíviť všetky krajiny sveta, no najviac ho lákajú krajiny Latinskej Ameriky. Cestovateľ a dobrodruh Michal Hertlík (33) miluje všetko „latino“, krajiny, hudbu, tance, gastronómiu, ľudí, tradície, festivaly, životný štýl. V Latinskej Amerike naposledy absolvoval trojmesačnú dobrodružnú expedíciu v Kolumbii a pre Nový Čas Nedeľa prezradil viac o svojom živote medzi indiánskymi kmeňmi, aj o tom, že ako jediný Slovák navštívil vojenskú základňu v Nikarague.

Ako a kedy sa u vás objavila láska k cestovaniu?

Mojím hlavným impulzom na cestovanie bola už odmalička túžba objavovať, zažiť a vidieť na vlastné oči to, čo som ako malý chlapec videl na rozsvietenom glóbuse v mojej detskej izbe. Spomedzi všetkých kontinentov moje oči vždy priťahovala práve Latinská Amerika, ktorá sa vďaka znalosti španielčiny a dravosti pre dobrodružné a adrenalínové cesty do sveta stala mojou kolískou na cestovanie. Pred mojou prvou cestou by som si to ani nevedel predstaviť, ale dnes už môžem povedať, že sa tam cítim ako doma. Moje druhé obrovské Slovensko s nekonečným temperamentom, láskavosťou, farebnosťou, energiou, živelnosťou, úsmevmi. 

Aké krajiny ste už navštívili?

Z Latinskej Ameriky som doposiaľ navštívil tieto destinácie: Kolumbia, Surinam, Paraguaj, Salvádor, Nikaragua (+ Kukuričné ostrovy), Ekvádor (+ Galapágy), Panama (+ ostrovy San Blas), Venezuela, Peru (+ plávajúce ostrovy Los Uros), Bolívia, Chile, Argentína, Uruguaj, Brazília, Mexiko, Kuba, Svätá Lucia. 

Ktorá krajina je zatiaľ váš nesplnený sen?

Mojím zatiaľ nesplneným snom nie je krajina, ale jeden tajomný ostrov patriaci Chile, ktorý leží v Tichom oceáne a je to jeden z najizolovanejších území sveta. Keďže odmalička ma fascinujú masky, asi už tušíte, že ním je práve Veľkonočný ostrov. Tam sa totiž nachádzajú obrovské sochy Moai s rozličnými tvárami, hlavami a tvarmi, ktoré sú svetovým unikátom. Dodnes si mnohí myslia, že ich tam doniesli a zasadili samotní mimozemšťania.

Na ktorú krajinu nikdy nezabudnete a prečo?

Každá krajina sa mi vryla do srdca rovnako ako ostatné. Každá je skvostná, svojská, jedinečná a treba ju hlbšie spoznať. Ale ako sa vraví aj v láske či v randení, prvá bude vždy prvá a to sa nikdy nezmení, takže v mojom prípade má Venezuela špeciálne miesto v mojom srdci.

Vašou srdcovou záležitosťou je vraj Latinská Amerika. Prečo?

Ja som si síce vybral ju v piatich rokoch, ale podľa mňa to bolo vzájomné a ona si tiež vybrala mňa. Ako malému chlapcovi pozerajúc sa na glóbus, mi prišlo priam nedosiahnuteľné tam niekedy vycestovať, a pozrite, dnes je to už 13. rok, čo tam pravidelne cestujem. Dodnes však neviem povedať, čím si ma získala, no je to chémia trvajúca už veľmi veľa rokov.

Je nebezpečné tam cestovať? Na čo sa musí cestovateľ pripraviť? Ktorú krajinu z Latinskej Ameriky odporúčate pre neskúseného cestovateľa?

Krajiny Latinskej Ameriky sú nebezpečnejšie ako tie európske, no všade sa vám môže stať niečo zlé. V každej krajine treba vedieť, do akých častí a regiónov nechodiť a nepriťahovať tak niečo nebezpečné. Pokiaľ sa človek správa normálne a rozumne, tak sa pravdepodobne nič zlé nestane. Cestovateľ sa musí pripraviť na diametrálne odlišné prostredie, ktoré pozná z domu. Čaká vás mnoho kultúrnych šokov, ktoré skrátka treba prežiť s úsmevom. Odporúčam všetky krajiny okrem Venezuely, Hondurasu, Guyany a Haiti.

Okrem miest ste navštívili aj Indiánov v pralesoch. Aký majú život? A ako sa tam Slovák medzi nimi cítil?

Počas trinástich rokov som navštívil cez 30 indiánskych kmeňov a domorodých komunít naprieč celým kontinentom. Dá sa povedať, že Indiáni väčšinou žijú rovnakým životom. Žijú vo svojej komunite, v svojich typických domčekoch z dreva, rastlín, slamy, konzumujú jednoduché jedlá získané priamo z pralesa, pretože sa živia lovom a rybolovom. Majú početné rodiny s mnohými deťmi, väčšinou nevychádzajú zo svojho kmeňa do civilizácie, majú bohaté vedomosti z oblasti biológie, botaniky, astronómie, astrológie, chémie, fyziky, rozprávajú svojim vlastným indiánskym jazykom typickým výlučne pre daný kmeň. Praktizujú rôzne rituály a šamani sa spájajú s indiánskymi božstvami, liečivé bylinky používajú na liečenie svojich príslušníkov. Niektoré kmene nepoznajú peniaze, internet, mobil, obchod, počítač, skrátka výdobytky modernej technológie, žijú v spojení s pralesom – ich domovom. Medzi Indiánmi sa cítim takmer vždy vítaný, príjemne a zažívam s nimi rôzne dobrodružstvá.

Ako jediný Slovák ste sa vraj dostali na vojenskú základňu v Nikarague. Aké to tam bolo?

Na hraniciach medzi Nikaraguou a Kostarikou som chcel navštíviť jednu pohraničnú dedinku. Vystúpil som z autobusu na nikaragujskej strane hraníc a vybral sa pešo pozdĺž nich. Netušil som, že som sa ocitol na území nikoho. Z diaľky sa ku mne blížili dve motorky. Na každej z nich sedeli dvaja Nikaragujčania, ktorí vyzerali, akoby práve vyšli z väzenia. Keď pri mne zastali a obkľúčili ma, nebolo mi všetko jedno a bol to ten najhorší pocit. Jeden z nich podišiel ku mne si a vypýtal si pas. Ja som ho však nechcel ukázať neznámym ľuďom v civilnom oblečení, ktorí sa neidentifikovali žiadnym dokladom. Vtedy prešiel okolo minibus, ktorý smeroval do dediny, kam som mal namierené. Chcel som ho zastaviť, no oni mi naznačili, že nikam nepôjdem. Šéf skupiny vytiahol telefón a s niekým volal. O chvíľu sa k nám blížilo vojenské obrnené vozidlo. Ani si neviete predstaviť, ako mi odľahlo, pretože som v tom momente vedel, že tí chlapi patria k armáde a nie ku gangu. Z auta vystúpil dôstojník nikaragujskej armády, ktorý ma požiadal, aby som nastúpil do auta a šiel s ním. Muži v civile, ktorí ma obkľúčili, spolupracovali s armádou na strážení hraníc. Išli sme do tábora armády, kde sa začal výsluch a niekoľkokrát sa ma pýtali, či nie som americký špión. Potrebovali si overiť moju totožnosť a musel som im preukázať svoj pas aj vstupnú pečiatku do krajiny. Po niekoľkých chvíľach, keď bolo všetko overené, ma napokon pustili, podali sme si ruky, prehodili pár vtipov a odviezli ma obrneným vozidlom na miesto, odkiaľ ma pôvodne vzali. Zrejme som jediný Slovák, ktorý sa kedy dostal priamo do samotného vnútra vojenskej základne nikaragujskej armády, plnej tankov, zbraní, generálov, vojakov a munície.

Aký bol zatiaľ váš najlepší zážitok z ciest?

Bolo to v indiánskom kmeni Huaorani, ktorého rodiny sa rozprestierajú na území troch ekvádorských provincií – Pastaza, Orellana a Napo. Keďže všetkých príslušníkov tohto kmeňa aktuálne žije len niečo cez 2 000, ide o veľmi ohrozený kmeň. Huaorani udržiavajú svoju izoláciu od sveta a modernej civilizácie, a aj preto ako jeden z mála ekvádorských indiánskych kmeňov žijú nahí, respektíve sporo odetí. Ešte pred ich návštevou som si povedal, že to musím zažiť tiež a ono sa mi to podarilo. Už keď som bol u nich, vyzliekol som sa donaha, namaľovali mi červenými plodmi achiote nejaké vzory na telo, dali mi do ruky oštep a stal som sa, aspoň na chvíľu, jedným z nich. V tomto zmysle to bol pre mňa najšialenejší a najlepší zážitok z Latinskej Ameriky. Okrem toho som chodil bosý po džungli, videl výrobu jedu, ich tance a piesne, ochutnal ich jedlo, skrátka celkovo to bola top skúsenosť.

A najnepríjemnejší zážitok?

Nie je mi príjemné, keď sa ku mne niekto správa od začiatku nevrlo a škaredo bez dôvodu. Toto sa mi stalo zatiaľ v dvoch indiánskych kmeňoch. Fyzicky sa mi nestalo nič zlé, ani ma neohrozili, ale ich celkové správanie voči ľuďom zvonka je strašné, nepríjemné a expresívne. Plus, samozrejme, môj zážitok z nikaragujských hraníc, čo považujem za to najnepríjemnejšie.

Odkaz a nejaké rady pre tých, čo by radi cestovali ako vy, ale možno majú strach?

Prestaňte mať strach a vydajte sa cestovať. Nie je dobré mať strach, lebo ten človeka iba brzdí. Určite ale majte prirodzený rešpekt, či už pred krajinami všeobecne alebo pred ľuďmi. Cestujte, spoznávajte, užívajte si a objavujte nepoznanú autentickosť Latinskej Ameriky.

Kto je Michal Hertlík?

Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou sa však stalo cestovanie, fotografovanie, potulky svetom, objavovanie nových krajín a ich kultúr, debaty s miestnymi ľuďmi a skúmanie ich zvykov a tradícií. Vďaka dobrej znalosti španielčiny sa najviac cíti „doma“ v Latinskej Amerike, ktorú pravidelne navštevuje. Rodený Handlovčan Michal Hertlík okrem cestovania fotí, píše cestovateľské články, je tiež veľkým zberateľom známok, pohľadníc, bankoviek, tradičných masiek a popritom tom všetkom je aj učiteľom španielčiny a slovenčiny.

Zdroj foto: Michal Hertlík