Ľudmila Mandžárová požičala hlas Meryl Streep vo filme Diabol nosí Pradu 2: Dabovať Mirandu bola výzva!

Ľudmila Mandžárová (72) je azda najznámejšia slovenská dabingová herečka. Jej cesta k dabingu pôsobí pomerne priamočiaro, veď s ním začínala už ako dieťa. Nie každý však vie, že karty zamiešala aj fyzika, z ktorej dokonca maturovala. V divadle dlho nevydržala, pretože nemá rada zákulisné vzťahy a dabovať Mirandu z filmu Diabol nosí Pradu 2 bola pre ňu výzva. V prvom filme ju totiž dabovala Zdena Studenková, ktorej afekt postavy sadol možno o čosi viac. Pre Nový Čas Nedeľa porozprávala aj smutných chvíľach straty manžela a o tom, čo ju na modernom slovenskom jazyku najviac hnevá.

S umením, televíziou, filmom, divadlom ste vyrastali už od mala. Mysleli ste si niekedy, že sa v dospelosti budete venovať niečomu inému?

Mohla som robiť čokoľvek, ešte v maturitnom ročníku som si myslela, že ak ma nezoberú na herectvo, pôjdem študovať fyziku ako môj brat. Napriek tomu som z nej maturovala, hoci som už v tom čase vedela, že ma zobrali na herectvo. Keďže som sa herectvu od 8 rokov trošku venovala, chodila som do dabingu, stretávala som sa s ľuďmi z toho prostredia, bolo mi to veľmi príjemné.

Ste herečka, ale dlhé roky najmä dabingová. Čím vám dabing učaroval?

Tým, že môžete byť úplne inými ľuďmi, žiť iné životy a môžete tak prežiť obrovské množstvo životov. Dá sa to, samozrejme, aj na divadelných doskách, zažila som si aj to, len to prostredie mi až tak nevyhovovalo. Mala som tam veľmi veľa priateľov, mnohí sme si rozumeli, ale nejako ma to ubíjalo, nebola som na niektoré falošnejšie vzťahy pripravená. Ani dodnes nie som, nepotrebujem si s niekým rozumieť „akože‟. Dabing bol v tomto príjemnejší,. Hoci od kovidu sme v štúdiu viacmenej sami, ale predtým to tak nebývalo. Pri mikrofóne sme boli všetci a spolu sme viac tvorili postavy filmu. Bolo na to viac času, aj filmy boli psychologickejšie ako tie dnešné, bolo tam čo zahrať. Atmosféra, ktorá vznikla, sa do filmu preniesla. Teraz je to trochu „sterilnejšie“. Technicky je to síce veľmi dobre urobené, ale sila atmosféry pri nahrávke a ľudskosť sa trochu vytratili. Dnešné filmy si ich ale často ani nevyžadujú. Väčšinou sú to detektívky alebo akčné filmy.

Z pozície dabingovej herečky azda veľmi dobre vnímate premeny jazyka. Ako vnímate to, aký bol slovenský jazyk vo filme, keď ste s dabingom začínali a aký je dnes?

V minulosti sa veľmi dbalo na slovenčinu a na slovenský slovosled, čo dnes už aj v bežných rozhovoroch uniká. Sme veľmi ovplyvnení angličtinou. Tým, že sa učíme cudzie jazyky, tak sa trochu prispôsobujeme jednému, druhému - a už nemáme cit pre slovenskú spevnosť a plynulosť, ktoré by v našom jazyku mali byť. V minulosti som sa venovala aj úprave dialógov. Najkrajšie obdobie som docielila časom, keď som sa dostala pri úprave do takého tvorivého stavu, keď vám tie dialógy idú plynule, zrozumiteľne a ľahko, akoby vás viedla ruka múzy. To boli krásne časy. Takto narýchlo sa o tom ťažko hovorí.

Už sa úprave dialógov nevenujete?

Nie, skončila som po kovide. Už pred kovidom sme si s manželom hovorili, že si dáme trochu pauzu, že už nebudeme tak veľa pracovať, že už len tak príležitostne. Tešili sme sa, že budeme veľa cestovať a konečne si užijeme dôchodkový vek. Už sme to nestihli…

Aktuálne vás bude okrem iného počuť vo filme Diabol nosí Pradu 2, pokračovanie prichádza po 20 rokoch. V prvom filme Meryl Streep dabovala Zdena Studenková, bol to legendárny dabing. Bola výzva prevziať po nej túto postavu?

Bola to výzva, pretože Zdenka je fakt super a v postave Mirandy sa mohla nájsť a asi sa aj našla. Ja som v slovenskom dabingu „hlasom“ Meryl Streep už roky, mám ju rada a myslím si, že máme rovnaký dynamický stereotyp. Čo mi ale vo filme Diabol nosí Pradu trochu robilo problém, to je miera toho afektu, tí, čo film videli viackrát, sú zvyknutí na Zdenkin prejav, jej je prirodzený a šlo jej to „ľavou zadnou“, ako sa hovorí. Ja tento afekt v sebe nemám, ale, našťastie, v druhej časti nebol taký výrazný. Dala som sa viesť jej prejavom, tak verím, že finálny výsledok bude dobrý.

Máte tento film rada?

Je profesionálne veľmi dobre urobený. Prostredie módy je pre mňa, ako pre ženu nádherné, jeho pozadie je však  pre mňa osobne hrozné. Musí byť ťažké žiť v ňom a byť tam na vrchole, to by som nechcela. Ale zároveň tie nádherné modely a vytvorenie imidžu - to asi každá žena miluje.

Zahrali ste si aj v seriáli Dunaj, k vašim službám. Ako sa vám páčilo toto herectvo?

Bola to výzva zahrať si takúto postavu. Po 30 rokoch som sa učila väčšie množstvo textov. Bolo zaujímavé aj to, že postava bola mojím úplným opakom. Vtipné bolo, keď som sa rozprávala s mojimi kolegami, ktorí rozmýšľali, kto tú postavu vlastne hrá, lebo že to nebude začiatočníčka, že musí mať herecké skúsenosti, ale že ju nepoznajú. Úprimne, vyzerala som tam hrozne, tak sa nečudujem, že ma nespoznávali. Teraz práve hrám v Sľube, ale malú postavičku.

Zdá sa mi to, alebo je vo filmoch naozaj až príliš veľa vulgarizmov?

Myslím si, že ak je film dobre urobený, tak v ňom vulgarizmy vôbec nechýbajú. V slovenčine je možné nájsť spôsoby prejavu, ktorými vieme vulgarizmy nahradiť. Ale mnohí moji kolegovia tvrdia, že vulgarizmy treba, pretože film posúvajú niekam úplne inde. Ja tým ale nadšená nie som, a myslím si, že aj pre deti je to zlá výchova. Pretože film - akýkoľvek je - sa môže dostať aj k deťom, a keď sa už dostane, tak nech ich vychováva k slušným ľuďom, a nie k takým, ktorí dokola používajú štyri slová. Dnes sú, žiaľ, z vulgarizmov bežné slová a vnímam, že aj veľa detí ich používa. Moje vnúčatá (12 a 8 rokov) sú slušne vychované, ale tiež niekedy „zavalia‟. Potom to rozoberáme a učíme sa, ako to povedať inak.

Ste známa tým, že rada spoznávate iné krajiny. Ste veľká cestovateľka?

Neviem, či sa to dá nazvať, že som veľká cestovateľka. Rada cestujem, rada chodím na výlety. Už roky chodíme v skupine, je nás vždy 20-30, spolu si veľmi vyhovujeme, máme si čo povedať. Navyše spoznávame nový kraj, a aj sami seba navzájom v nových situáciách. Veľmi to utužuje vzťahy, pretože v destináciách, do ktorých chodíme, nastanú rôzne situácie, kde ľudia reagujú zrazu ináč, ako v zabehaných koľajach.

To ste nejaká ustálená skupina?

Áno, sú to kamaráti. Poznáme sa už 20 rokov a cestujeme bez cestovky. Sami si to organizujeme, aby to nevyšlo draho a aby sme videli všetko to, čo vidieť chceme.

Kde sa vám zatiaľ najviac páčilo?

Je veľmi ťažké vybrať. Obyčajne najviac zasiahnu vždy tie posledné krajiny, ktoré sme navštívili. Srí Lanka je krásna, prešli sme celý ostrov, je tam veľmi veľa nádherných pamiatok. Na Mauríciu bolo tiež nádherne. No a napríklad aj v Grécku sme boli v Meteore, čo bolo nádherné. Kláštory a celý kraj sú tam naozaj úžasné. Ako iná planéta. Boli sme aj pri mori, samozrejme. Máme to tak rozdelené, že sme pár dní pri mori, potom pochodíme, potom zase chvíľku pri mori.

Cestujete aj počas sviatkov, nie ste  teda typ človeka, ktorý chce byť na sviatky doma?

Och, to nie. Ani s manželom, keď sme boli, tak sme nemuseli byť na sviatky doma. Hoci je pravda, že Vianoce mám trochu inak nastavené. Vianoce sme strávili v zahraničí iba jedenkrát, pretože sestra na tom bola zdravotne veľmi zle, tak sme chceli urobiť zmenu hlavne pre ňu a šli sme spolu na Malorku s mojou priateľkou Majdou Pavelekovou a jej manželom. Priatelia nám vtedy hovorili, že to muselo byť krásne stráviť tam Vianoce. Ale pre nás sú asi najkrajšie doma, tam, kde je trošku snehu, domáci stromček, vôňa koláčikov a šalátiku s rybou. Stačilo nám to zažiť mimo domova raz, ale inak nie som typ, čo musí byť na iné sviatky doma.

Máte za sebou náročné obdobie, ťažké chvíle ste si prežili najmä počas koronavírusovej pandémie, kedy ste skončili v nemocnici aj s manželom, ale z nemocnice ste sa už vrátili iba vy. Zmenilo vás to?

Určite áno. Keď sa takáto udalosť stane, je to vždy veľmi náročné. So Števkom sme navyše mali nádherný vzťah, ktorý sme spoločne budovali a myslím, že ak existuje nejaká dokonalosť v manželstve, tak sme ju skoro dosiahli. O to to bolo ťažšie a nepochopiteľnejšie. Úplne nepochopiteľné, že ako sa to mohlo stať. Stále som si hovorila: Tak dobre, je napojený na prístrojoch, ale lekári mu pomôžu, veď koľko ľudí odtiaľ odišlo a všetci v poriadku. Veľmi ťažko som to znášala, tri mesiace som bola naozaj mimo. Nevedela som, či si viem vôbec sama navariť, či si viem upratať, či viem vôbec sama žiť. Kam ma dcéra doviedla, tam som len plakala. Potom som si ale povedala, že koľko ľudí to už zažilo, a že ak to chcem prekonať, tak musím začať žiť. Hoci sa mi nechcelo… Ale mám naozaj úžasnú dcéru a vnúčatá a najmä dcéra by asi ďalšiu stratu nezniesla, sama tiež dodnes veľmi smúti. Po čase som sa k tomu snažila postaviť pragmaticky, zastaviť spomienky na neho pri bežných aktivitách alebo prechádzke po ulici. Hovorí sa, že po piatich rokoch sa človek tak nejako inak so stratou vyrovná. Teraz bolo päť rokov a myslím, že je na tom niečo pravdy.

Ako sa vám podarilo vybudovať si taký pevný vzťah?

My sme boli v škole kamaráti a ja som takého dobrého kamaráta predtým nikdy nemala. Ono je asi pekné začať priateľstvom, pretože človek odhalí všetky karty svojho života a nemusí nič hrať. On mal priateľku, ja som mala priateľa, ale z toho, ako sme sa jeden druhému otvorili, tak sme začali vnímať, ako sme jeden pre druhého úžasní. A neskôr vo vzťahu sme si dávali úplnú slobodu. Aj sme sa dohodli, že ak by sa stalo, že si nájdeme iného partnera, tak sa navzájom s láskou prepustíme, pretože sme sa mali v prvom rade radi ako kamaráti. Mali sme veľmi čistý, krásny a stále sa tvoriaci vzťah.

Zdroj foto: ancn